Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od odkrývania po zákaz dotyku

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Asi nie je Slovensku veľa ľudí, pre ktorých výstava Jany Želibskej prinesie aspoň nejaké prekvapenie. Prierezový pohľad na jej tvorbu od konca 60. rokov až po súčasnosť pripravili v SNG kurátorky Lucia Gregorová a Vladimíra Büngerová v úzkej spolupráci s autorkou.

Výsledkom je fascinujúci pohľad na dielo, ktoré je, treba súhlasiť s kurátorkami, jedinečné minimálne v slovenskom a českom kontexte. Spojenie diel, prechádzajúcich štyridsaťpäťročným obdobím, je navyše tak trochu ako románový príbeh o začiatku a cestách, ktoré z neho viedli.
Každé zhrnutie Želibskej práce v sebe bude obsahovať slová ženskosť, intimita a sexualita. Želibská hovorí o žene, ktorá sa nepotrebuje oslobodiť. Hovorí o kňažke, zaklínačke, čarodejníčke a vládkyni, ktorá v spojení s prírodou vládne silami a ak vôbec, tak oslobodzuje tých, ktorí sú okolo nej. A pohŕda ženami, ktoré sa stali sliepkami a vymenili svoju silu za zrkadielko.

.možnosti odkrývania
Výstava sa začína reinštaláciou výstavy Možnosti odkrývania, prvej samostatnej výstavy, ktorou sa Jana Želibská predstavila v roku 1967 v Galérii Cypriána Majerníka. V ucelenej a až prekvapujúco zrelej polohe je tu skoncetrovaná hlavná Želibskej téma – žena a jej sexualita. Záclony, visiace v priestore a na obrazoch, viac zvýrazňujú ako ukrývajú. Intímne nasvietenie, inštalácie a objekty, detaily zo žiaroviek, zvýrazňujúce najcitlivejšie časti tela, kúsky textilu, čipky a dekoratívne maľby. Neprítomnosť mužského prvku, na ktorý odkazujú iba ironicky presne umiestnené priezory v peep-šou krabici, otvára priestor pre intimitu, odhaľujúcu nehranú, skutočnú podstatu. A k tomu Želibskej humor a neutíchajúca radosť z hry. Zaujímavé je, že napriek neprítomnosti muža v inštalácii je jej realizácia smerovaná primárne k mužskému divákovi. Takto nejako si muži predstavujú hárem v čase, keď sultán nie je doma.
Hneď pri vchode stojaca Ona z roku 1967, krásna vo svojej čistote a nadživotnej veľkosti, má asymetricky umiestnený pupok, možno ako odkaz na to, že každá skutočná krása, ak má vydržať a neomrzieť, musí v sebe obsahovať aj nejakú nedokonalosť. Tá istá postava akoby vystupovala v Triptychu z roku 1969, jednom z najkrajších diel na výstave. Želibská sa nevyjadrovala k politickým veciam často, ale keď už, robila tak s razanciou a silou. Tak ako o dvadsaťpäť rokov neskôr reagovala na mečiarizmus inštaláciou STV (nie je súčasťou výstavy v SNG). Ďalší zo silných momentov prinášajú Svetelné body I až V. Pätica obrazov, vznášajúcich sa ako päť balónov priviazaných na elektrických kábloch. Svetelnými diódami zvýraznené erotogénne zóny boli pôvodne súčasťou domácej Malej módnej prehliadky šiat, zdobených motívmi autorkiných obľúbených tém. V ďalších akciách sa prvýkrát objavuje ako podstatná súčasť sveta Jany Želibskej príroda. Je pravda, že pozerať sa na akciu z fotografií je tak trochu ako posudzovať z fotiek divadelnú hru, v galérii však dostali veľký priestor, a podrobné popisky uľahčujú vytvorenie si predstavy o tom, aké mohli byť. Fotografie za sklom dopĺňa všadeprítomný odraz hlavy, vyrobenej  z neónových trubíc, s vpísaným menom Jana – Moje meno je vpísané len vo mne z roku 1985.
Nájdeme tu aj viedo z akcie Krajina v krajine z roku 1993, ktorá bola až proklamatívne enviromentálna. Význam vzťahu človeka k prírode možno poetickejšie opisujú kamenné Prsia z roku 1988 alebo kosoštvorcové trávniky s inak trochu kryptografickým názvom Tráva zobratá z miesta A na miesto B v určenom tvare z roku 1981. Nasledujúci Zelený kameň z roku 1994 je jednou z veľkých inštalácií na výstave. Ak by som si mal vybrať iba jednu obasť z tvorby Želibskej, boli by to práve jej inštalácie. Pozerajúc sa na ne, neviem uveriť tomu, že sú dočasné,  krehké a prchavé, tomu, že to nie sú chrámy či mohyly, ktoré tu s nami vždy boli a budú.
Dvom vedľajším miestnosťam dominuje Kandarya – Mahadeva, replika svätyne sexuality, indického chrámu lásky z roku 1969, ktorá je doplnená veľkoformátovými maľbami na stene galérie a stĺpmi, zdobenými obrovskými krepovými kvetmi. Poetika detí kvetov, Indie a oslobodeného sexu pôsobí v čistom priestore galérie  odzbrojujúcim šarmom Austina Powersa, ktorý sa vám môže spočiatku zdať absurdný, ktorému sa však nakoniec nedá odolať. Dielo, vyrobené z bieleho plastu a podsvietené neónmi, vznikalo v kartografických závodoch, keď formy na jednotlivé dosky boli vytláčané strojom, ktorý bol určený na výrobu foriem na razenie plastických máp. Jedna z vecí, ktoré muža nikdy neomrzia, je pohľad na ženské lono, aj keď to má iba podobu do kosoštvrca či oválu tvarovaných zrkadiel.  A keď sa skúsime vžiť do pocitov  pracovníkov kartografických závodov, bola zrejme výroba foriem pre Kandaryu – Mahadevu nevšedným zážitkom.

.zákaz dotyku
Než budeme pokračovať na druhom poschodí, musíme niečo povedať o videoarte. Takže po prvé, nie je pravda, ako možno hovoria niektorí, že dobré video umenie neexistuje. Je však zároveň pravda, že na výstavách často trpí tým, že je nevhodne nainštalované. Beží v slučkách na nekvalitných obrazovkách so zlým alebo žiadnym zvukom. A je takisto pravda, že výtvarníci často pristupujú ku videu ako k médiu, ktoré bolo objavené včera a viac ako sto rokov existencie filmu ako keby nebolo. A až pričasto sme zažili, ako bola bezobsažnosť, nuda a technická nedokonalosť vyhlasovaná za zámer.
Bezobsažnosť a nuda síce nie je jej problémom, ale to, čo Želibská dokázala tak zaujímavo komunikovať napríklad vo fotografii, je v jej videách ťažšie prístupné. Surový, nezostrihaný pohľad kamery je nevyhnutne až vulgárne realistický. V Dreimale z roku 1994 je priamočiarosť potlačená tým, že kamera sníma obraz z televíznej obrazovky. Naopak, v Zákaze dotyku z roku 1992 prináša síce sekvencie s detailmi hlavných Želibskej znakov, doslovnosť prednesu však zabíja čaro v nich ukryté. Jej Pohľad na neho z roku 1996 je vtipný a drsná realičnosť je tu, naopak, veľkým plusom. A najsilnejšie video celej výstavy – Dve sestry, je tak skvele nainštalované a vyžaruje z neho taká veľká miera intimity, že som pri ňom ani raz nevydržal dlhšie ako minútu a ušiel som, cítiac sa ako votrelec do výsostne súkromného územia.
Okrem videa nájdeme na druhom poschodí aj niekoľko inštalácií. Posledné kŕmenie z rokov 1992 až 1993 je spojené priestorovou blízkosťou a zvukovou kulisou kotkodákania so Sťaženým napájaním z roku 1993. Tak ako v Pohľade na neho je tu Želibská až jedovato sarkastická, aj keď tentoraz voči ženám. Kúsok od nich stojí Amatér verzus renesancia z roku 1989. Želibská sa nevyjadruje k téme ženy verzus muži často a ak dáme nabok dvoje guľky, kotúľajúce sa do odtoku, je práve Amatér verzus renesancia asi jej najzásadnejšia výpoveď k tejto téme. Trochu tupá a schematická mužská hlava, hľadajúca gloriolu a voči nej krásna renesančná socha, ukrytá v stane zaliatom svetlom, oddelená od okolitého sveta ohradou. Nedotýkať sa, prosím. A tak akoby logickým vyústením toho celého je Žeby mimozemšťan 2003 až 2012, vysmiaty modrý chlapec s pohlavím v podobe zlatého šperku a falickou neónovou trubicou v ruke. Trochu smutný koniec.

Zákaz dotyku bude v SNG nainštalovaný do 17. 3. 2012. K výstave bol vydaný výpravný katalóg.
 
Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite