Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo som na strane učiteľov

.štefan Hríb .časopis .editorial

S výnimkou generálneho štrajku v novembri 1989 si nepamätám ani jeden taký, ktorý by vo mne vzbudzoval sympatie. Až prišli v roku 2012 učitelia a ich študenti.

Uvedomujem si, že štrajk je vždy aj istá forma vydierania, najmä ak ide o sektory, ktoré sú pre život krajiny nevyhnutné. A vydieraniu sa neustupuje. Som na strane Reagana, ktorý neustúpil leteckým dispečerom, nie na strane Radičovej vlády, ktorá ustúpila Kollárovým lekárom. Navyše, za štrajkmi bývajú väčšinou odborári, ktorí netušia nič o namáhavom svete podnikania, zvyšovanie platov považujú za neznesiteľne ľahkú vec a jediné, čo vedia, je priživiť sa na ľudskej závisti.
Uvedomujem si tiež, že žiadať o zvýšenie finančných prostriedkov z rozpočtu štátu v čase, keď celá Európa šetrí, pretože inak všetci padneme na kolená, je vo väčšine prípadov úzkoprsé a egoistické. V kríze sa platy znižujú, nie zvyšujú.
Napokon, uvedomujem si aj to, že plošné zvýšenie platov učiteľov nie je správne, pretože nerobí rozdiel medzi dobrým a zlým učiteľom, a takéto rovnostárstvo podkopáva práve iniciatívu tých lepších. Nemám ilúziu o všeobecnej úrovni našich učiteľov, a bol by som oveľa radšej, keby sa viac pridalo lepším a tí horší radšej odišli.
Napriek tomu všetkému som dnes na strane štrajkujúcich učiteľov a ich študentov. Mám na to tri dôvody.
Dôvod prvý: stav školstva vrátane ohodnotenia učiteľov považujem za spoločný hriech všetkých politických garnitúr od roku 1989. A aj za hriech médií, pretože ani my sme dosť nekričali. Naše zanedbané školy sú spoločnou hanbou všetkých, ktorí sa tu 20 rokov prioritne zameriavali na všetko možné, od ekonomiky cez zdravotníctvo až po vstup do EÚ, len nie na školstvo. To bolo vždy odsúvané, akoby malo fungovať automaticky, akoby sa od učiteľov očakávalo, že oni budú pracovať najmä z lásky, zatiaľ čo my ostatní aj za platy. A kašľali sme aj na prostredie, v ktorom trávia naše deti každodenne dlhé hodiny svojho života a vnímania. Cítim to ako náš velikánsky dlh. Preto som na strane nespokojných učiteľov.
Druhý dôvod: Ak sa niekde v čase krízy nemá šetriť, potom je to práve školstvo. Pretože šetrenie v školstve nie je šetrením na dnešku, ale na budúcnosti, a to krízu prehlbuje, nie rieši. Drvivá väčšina štátnych stimulov a všakovakých podpôr v čase krízy je nerozumná a minie sa cieľom. Ale práve podpora školstva v čase krízy sa mnohonásobne vráti a pri správnej obsahovej reforme bude dokonca reálne pôsobiť proti opakovaniu podobných kríz v budúcnosti. Aj preto som na strane nespokojných učiteľov.
A mám ešte tretí dôvod: spoločnosť, ktorá nemá dobre nastavené priority, a ktorá má prehádzanú hierarchiu hodnôt, bude v konkurenčnom svete fatálne upadať. Ak teda bude učiteľ na Slovensku naďalej patriť medzi najmenej oceňovanú profesiu, potom bude táto profesia nevyhnutne degenerovať, nebude priťahovať osobnosti, ale iba podpriemer a ten sa postupne stane pre naše deti normou. Toto už nie je o požiadavkách učiteľov, toto už je o tom, či chceme byť sebavedomou krajinou, alebo onucou a lúzrom globalizácie.
Štrajk učiteľov má veľa slabín. Odborárske vedenie, nejednotnosť, absenciu dlhodobej stratégie. Je mi veľmi sympatická odvaha bratislavských gymnázií, ísť proti vlastným odborom a vytrvať, ale vidím aj ich zraniteľnosť. Ale to všetko prebíja jeden základný fakt a jedna základná realita: fakt, že učitelia si za štrajk platia svojimi platmi, a realita, že na našom školstve bol dlhodobo páchaný hriech nevšímavosti a je našou spoločnou zodpovednosťou konečne ho odčiniť.
Preto všetko podporujem požiadavky učiteľov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite