Islandská národná galéria sídli v jednej z bývalých ľadovní pri jazere Tjórnin v centre Reykjavíku. Ľadovňa bola postavená v roku 1916 podľa projektu klasika islandskej architektúry Guðjóna Samúelssona. Island bol v tom čase ešte súčasťou Dánskeho kráľovstva, no postupne získaval väčšiu autonómiu. Bola to v podstate rozvojová krajina – síce s takmer 100-percentnou gramotnosťou a s vysoko vzdelanou, početne rastúcou elitou, no len s jedným fungujúcim ekonomickým odvetvím: rybolovom. Reykjavík bol až do druhej svetovej vojny prístavným mestečkom, v ktorom bolo rybárom a rybárstvu podriadené skoro všetko. Aj jazero Tjórnin a budovy okolo neho. Z jazera sa „doloval" ľad a skladoval sa v ľadovniach. V päťdesiatych rokoch, počas veľkého ekonomického boomu, sa však technológia rybolovu prudko zmenila, Island v ďalších desaťročiach vyhral dve „treščie vojny" s Veľkou Britániou, vďaka ktorým má exkluzívne právo na lov rýb v okruhu 200 námorných míľ okolo ostrova (pôvodne to boli iba 4 míle) ‒ a staromódne ľadovne v centre mesta zostali nevyužité.
Keďže Reykjavík nie je Bratislava, ľadovne nezbúrali. V jednej (menšej) vznikol prvý filmový klub v krajine, ďalšia (najväčšia) sa zmenila na hlavnú budovu národnej galérie. Je to typicky islandský príbeh: v niečom sa nám darí, tak sa do toho pustíme so všetkým, čo máme po ruke (postavíme nové budovy, zdôvodníme nové investície, nafúkneme bublinu), kým to ide, tak z toho prosperujeme, keď príde kríza, tak sa na chvíľu zastavíme a vzápätí si uvedomíme, že my predsa nie sme národ rybárov (hliníkárov, bankárov), my sme národ ság a mýtov, národ hudby, umenia a kultúry. A kríza-nekríza začneme otvárať nové galérie, organizovať festivaly, písať romány a básne. A aby sme to mali čím zaplatiť, tak sa vrhneme do nového priemyselného odvetvia. Pokúsime sa napríklad presvedčiť bohatých turistov z Európy a Ameriky, že nestačí navštíviť Benátky, Azúrové pobrežie či Tádž Mahál. Treba sa nechať „inšpirovať Islandom" (a to aj počas daždivej jesene či tmavej zimy).
„Inspired by Iceland" bola jednou z prvých iniciatív islandského centra turistického ruchu po krachu v roku 2008. Island je prezentovaný ako magická, inšpiratívna krajina, ktorá zmení (zlepší) váš život. Stačí uvidieť vodopád Gullfoss, ľadovec Vatnajökull či jazero Mývatn, okúpať sa v Modrej lagúne a nájdete novú životnú inšpiráciu. Ste pritom v dobrej spoločnosti: Island len v priebehu minulého roku navštívil Antony Hopkins, Russel Crowe, Yoko Ono či Lady Gaga. Všetkým sa tu páčilo, všetci našli novú inšpiráciu. Spolu s nimi prichádzajú na ostrov filmové štáby, točia tu dramatické scény do dobrudružných filmov, aj mesačnú krajinu, na pozadí ktorej lepšie vynikne nový model luxusného crossoveru.
Popri tom ešte „predáte" Island ako raj priamej demokracie, šikovných bankárov (aj z krízy, ktorú sami zavinili vychádzajú víťazne) a spektakulárne vybuchujúcich sopiek, ktoré zabezpečia Islandu reklamu zadarmo v celosvetovom spravodajskom „prime time". A v pozadí znie čistá hudba Sigur Rós...
„Zdá sa, že dnes sú všetci inšpirovaní Islandom. Naši bankári, sopky, ešte aj ten oceán, ktorý nás delí od zvyšku sveta ‒ to všetko sa zmenilo na úžasný marketingový nástroj," píše v programovom bulletine festivalu Iceland Airwaves jeho riaditeľ Grímur Atlason, pričom sa ani nepokúša zakryť ostrý sarkazmus.
Ako je to teda? Je Island skutočne prvou krajinou, ktorá sa vyrovnala so svetovou ekonomickou krízou a ešte na nej zarobila?
Odpoveď naznačuje výstava Inspired by Iceland v spomínanej národnej galérii. Jej jadrom je niekoľko malieb anonymného autora z 18. storočia, ktoré boli súčasťou zbierky akéhosi dánskeho šľachtica. Ten miloval Island, financoval niekoľko islandských expedícií, no sám sa ani na jednej z nich nezúčastnil. Zato si kúpil obrazy islandskj krajiny od šikovného umelca. Sú to celkom realisticky namaľované plátna, na ktorých je presne označené konkrétne miesto, ktoré zobrazujú. Problém je len v tom, že to, čo na obrázku vidíte, nijako nekorešponduje so skutočnosťou: sopky vyzerajú ako z ilustrácií verneoviek, vodopády pripomínajú skôr tatranské potoky než obrovské islandské rieky. Autor na Islande zjavne nebol a namaľoval to, čo si pod Islandom predstavoval. Aj ďalšie artefakty na výstave hovoria o tom, že tajomstvo Islandu nie je v prírodných útvaroch, ale v príbehoch, mýtoch, v ľuďoch, v kultúre.
A tie príbehy sú skutočne inšpiratívne. Z opustenej pekárne sa stal vyhľadávaný hostel, ktorý sa postupne mení na kultúrne centrum. Vďaka obmedzeným možnostiam investovať svoje peniaze v zahraničí (islandská mena stále nie je úplne zmeniteľná), podporili miestni investori miestne začínajúce firmy, z ktorých mnohé dnes už tvoria zisk. Zároveň sú Islanďania stále zaťažení nesplatiteľnými hypotékami v cudzích menách, v dôsledku čoho sa sťahujú do menších bytov (mladé rodiny čoraz častejšie bývajú s rodičmi), pričom tie väčšie sa prakticky nedajú predať. Obávajú sa pritom všetkom o svoje úspory v islandských korunách, ktoré môže vymazať zavedenie úplnej zmeniteľnosti islandskej meny (určite k nemu dôjde, len nie je isté kedy). Islandská ekonomika pritom rastie, výlovy rýb sú rekordné, turistov, čo sa chcú inšpirovať, prichádza stále viac a viac. A popri tom vychádza čoraz viac kníh, čoraz viac hudby, vznikajú nové filmy, nové príbehy, nové mýty.
Keď pred rokom v dôsledku sneženia na niekoľko hodín zatvorili londýnske letisko Heathrow, jediné lietadlo, ktoré z neho vzlietlo, patrilo spoločnosti Icelandair, pričom jeho piloti sami lopatami odpratali sneh spod kolies, aby sa mohli pohnúť. Možno, že aj toto je mýtus. Počul som ho však z dôveryhodného zdroja. A je inšpirujúci.
Keďže Reykjavík nie je Bratislava, ľadovne nezbúrali. V jednej (menšej) vznikol prvý filmový klub v krajine, ďalšia (najväčšia) sa zmenila na hlavnú budovu národnej galérie. Je to typicky islandský príbeh: v niečom sa nám darí, tak sa do toho pustíme so všetkým, čo máme po ruke (postavíme nové budovy, zdôvodníme nové investície, nafúkneme bublinu), kým to ide, tak z toho prosperujeme, keď príde kríza, tak sa na chvíľu zastavíme a vzápätí si uvedomíme, že my predsa nie sme národ rybárov (hliníkárov, bankárov), my sme národ ság a mýtov, národ hudby, umenia a kultúry. A kríza-nekríza začneme otvárať nové galérie, organizovať festivaly, písať romány a básne. A aby sme to mali čím zaplatiť, tak sa vrhneme do nového priemyselného odvetvia. Pokúsime sa napríklad presvedčiť bohatých turistov z Európy a Ameriky, že nestačí navštíviť Benátky, Azúrové pobrežie či Tádž Mahál. Treba sa nechať „inšpirovať Islandom" (a to aj počas daždivej jesene či tmavej zimy).
„Inspired by Iceland" bola jednou z prvých iniciatív islandského centra turistického ruchu po krachu v roku 2008. Island je prezentovaný ako magická, inšpiratívna krajina, ktorá zmení (zlepší) váš život. Stačí uvidieť vodopád Gullfoss, ľadovec Vatnajökull či jazero Mývatn, okúpať sa v Modrej lagúne a nájdete novú životnú inšpiráciu. Ste pritom v dobrej spoločnosti: Island len v priebehu minulého roku navštívil Antony Hopkins, Russel Crowe, Yoko Ono či Lady Gaga. Všetkým sa tu páčilo, všetci našli novú inšpiráciu. Spolu s nimi prichádzajú na ostrov filmové štáby, točia tu dramatické scény do dobrudružných filmov, aj mesačnú krajinu, na pozadí ktorej lepšie vynikne nový model luxusného crossoveru.
Popri tom ešte „predáte" Island ako raj priamej demokracie, šikovných bankárov (aj z krízy, ktorú sami zavinili vychádzajú víťazne) a spektakulárne vybuchujúcich sopiek, ktoré zabezpečia Islandu reklamu zadarmo v celosvetovom spravodajskom „prime time". A v pozadí znie čistá hudba Sigur Rós...
„Zdá sa, že dnes sú všetci inšpirovaní Islandom. Naši bankári, sopky, ešte aj ten oceán, ktorý nás delí od zvyšku sveta ‒ to všetko sa zmenilo na úžasný marketingový nástroj," píše v programovom bulletine festivalu Iceland Airwaves jeho riaditeľ Grímur Atlason, pričom sa ani nepokúša zakryť ostrý sarkazmus.
Ako je to teda? Je Island skutočne prvou krajinou, ktorá sa vyrovnala so svetovou ekonomickou krízou a ešte na nej zarobila?
Odpoveď naznačuje výstava Inspired by Iceland v spomínanej národnej galérii. Jej jadrom je niekoľko malieb anonymného autora z 18. storočia, ktoré boli súčasťou zbierky akéhosi dánskeho šľachtica. Ten miloval Island, financoval niekoľko islandských expedícií, no sám sa ani na jednej z nich nezúčastnil. Zato si kúpil obrazy islandskj krajiny od šikovného umelca. Sú to celkom realisticky namaľované plátna, na ktorých je presne označené konkrétne miesto, ktoré zobrazujú. Problém je len v tom, že to, čo na obrázku vidíte, nijako nekorešponduje so skutočnosťou: sopky vyzerajú ako z ilustrácií verneoviek, vodopády pripomínajú skôr tatranské potoky než obrovské islandské rieky. Autor na Islande zjavne nebol a namaľoval to, čo si pod Islandom predstavoval. Aj ďalšie artefakty na výstave hovoria o tom, že tajomstvo Islandu nie je v prírodných útvaroch, ale v príbehoch, mýtoch, v ľuďoch, v kultúre.
A tie príbehy sú skutočne inšpiratívne. Z opustenej pekárne sa stal vyhľadávaný hostel, ktorý sa postupne mení na kultúrne centrum. Vďaka obmedzeným možnostiam investovať svoje peniaze v zahraničí (islandská mena stále nie je úplne zmeniteľná), podporili miestni investori miestne začínajúce firmy, z ktorých mnohé dnes už tvoria zisk. Zároveň sú Islanďania stále zaťažení nesplatiteľnými hypotékami v cudzích menách, v dôsledku čoho sa sťahujú do menších bytov (mladé rodiny čoraz častejšie bývajú s rodičmi), pričom tie väčšie sa prakticky nedajú predať. Obávajú sa pritom všetkom o svoje úspory v islandských korunách, ktoré môže vymazať zavedenie úplnej zmeniteľnosti islandskej meny (určite k nemu dôjde, len nie je isté kedy). Islandská ekonomika pritom rastie, výlovy rýb sú rekordné, turistov, čo sa chcú inšpirovať, prichádza stále viac a viac. A popri tom vychádza čoraz viac kníh, čoraz viac hudby, vznikajú nové filmy, nové príbehy, nové mýty.
Keď pred rokom v dôsledku sneženia na niekoľko hodín zatvorili londýnske letisko Heathrow, jediné lietadlo, ktoré z neho vzlietlo, patrilo spoločnosti Icelandair, pričom jeho piloti sami lopatami odpratali sneh spod kolies, aby sa mohli pohnúť. Možno, že aj toto je mýtus. Počul som ho však z dôveryhodného zdroja. A je inšpirujúci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.