Tak nejako to zachytili islandské ságy. Dnes, o viac než 1 100 rokov neskôr, sa k miestu Ingólfurovej farmy blížime väčšinou vzduchom. Aj skúsení návštevníci Islandu približne hodinu pred plánovaným pristátím spozornejú. Ak totiž letia z Európy, sedia na pravej strane lietadla a je jasný deň, tak pred pristátím pod sebou uvidia celú južnú časť ostrova: východné fjordy, obrovský ľadovec Vatnajökull, jeho ľadovcovú zátoku Jökulsárlón, skalnaté púšte a rozvodnené rieky vo vnútrozemí, úzky pruh zelene na pobreží. Až krátko pred pristátím na letisku v Keflavíku preletíte ponad jediné skutočné mesto na ostrove. A uznáte, že si Ingolfúr (s pomocou boha Thóra) dobre vybral. Pomerne pokojná zátoka, do ktorej zo zelených pahorkov vteká niekoľko menších riek, je na založenie osady ideálna.
.mladá civilizáia
Hoci je Ingólfur všeobecne považovaný za „zakladateľa Reykjavíku" (čomu zodpovedá aj jeho hrdinská socha na pahorku nad centrom mesta), nie je to celkom pravda. Arnarov syn Ingolfúr, teda Ingolfúr Arnarson, založil v Dymovej zátoke iba neveľkú farmu (ako asi mohla vyzerať, môže zvedavý návštevník Reykjavíku uvidieť vo výbornom Múzeu osídľovania čiže Landnámssýningin, ktoré je skvelým dôkazom toho, ako zo zrúcaných základov jedného domu možno vyťažiť mimoriadny zážitok interaktívneho objavovania histórie). Reykjavík oficiálne vznikol v roku 1796, keď tamojším farmárom udelil dánsky kráľ právo obchodovať. Mestom sa však stal až začiatkom 20. storočia, na centrum kultúry a obchodu sa zmenil až počas druhej svetovej vojny a krátko po nej. „Mali sme dobrú vojnu," hovorí kurátor Galérie mesta Reykjavík Aðalsteinn Ingolfsson, vysvetľujúc nám prudký vzostup islandského umenia za posledných 50 rokov. „Obsadili nás Briti a po vojne si tu vybudovali veľkú leteckú základňu Američania." Až vtedy sa začala prudko zvyšovať dovtedy nevysoká životná úroveň Islanďanov, začali cestovať do zahraničia, umelci študovali v Paríži, Madride či v Berlíne. A americkí vojaci si so sebou priviezli American Forces Radio a s ním rokenrol.
V roku 1956 pustil rozhlasový redaktor Haukur Mortnes vo svojom programe prvýkrát pieseň Elvisa Presleyho Heartbreak Hotel, v roku 1957 sa v Reykjavíku konal prvý rokenrolový koncert. V šesťdesiatych rokoch už Island ovládla hljómar-mánia, zapríčinená miestnou beatlesáckou kapelou Hljómar. Práve Hljómar bola prvá islandská kapela, ktorá sa pokúsila zaujať aj publikum mimo rodného ostrova. V roku 1965 podpísali zmluvu s vydavateľstvom Parlophone a v roku 1968 vydali prvú popovú dlhohrajúcu platňu na Islande. Hoci si zmenili meno na Thor's Hammer, dieru do sveta nespravili.
Na začiatku fenomenálnej a dodnes nie celkom pochopiteľnej erupcie islandskej hudby stáli dvaja muži, ktorí nemali k rocku ani k popu zvlášť blízko. Jeden sa volal Ronald Reagan, druhý Michail Gorbačov. Títo dvaja páni sa v roku 1986 stretli v Reykjavíku na svojom historickom summite. „Vydali sme pri tej príležitosti pohľadnicu s Reaganom a Gorbačovom, ktorú nakreslil gitarista punkovej kapely Purkur Pillnikk," hovorí zakladateľ legendárneho hudobného vydavateľstva Smekkleysa (v preklade Zlý vkus), Ásmundur Jonson. „Chceli sme získať peniaze na vydanie prvého singla nášho vydavateľstva." Tým prvým singlom boli piesne Ammæli a Köttur čiže Birthday a Cat od skupiny Sykurmolarnir, neskôr známej ako Sugarcubes.
Ako sa hovorí, zvyšok je história. Prekvapivý svetový úspech Sugarcubes, fenomenálna kariéra Björk, hviezdna cesta antitrendových Sigur Rós. A k tomu výborná Emilíana Torrini, hraví múm, taneční GusGus, či – celkom čerstvo – rozprávkoví Of Monsters And Men. Reklamný slogan v lietadlách spoločnosti Icelandair to konštatuje jasne: „Najzaujímavejšie na Islande nie sú ľadovce, sopky a vodopády, ale to, že každý rok z tejto krajiny vyjde do sveta 10 nových rockových kapiel."
Mnohých sme sa pýtali, prečo je to tak. „Je to preto, lebo sme ešte mladá civilizácia," povedala nám jedna z najvýraznejších islandských pesničkárok Ólöf Arnalds. „Sme ešte stále zvedaví, stále objavujeme a obdivujeme nové veci. A podporujeme sa navzájom."
.reykjavík a Airwaves
Prvýkrát som prišiel na Island v roku 2007. Ako turista, ktorý má rád hudbu. Preto som si vybral práve koniec októbra a začiatok novembra. Zistil som totiž, že práve vtedy sa v Reykjavíku koná festival Iceland Airwaves. Odvtedy chodím na tento subarktický ostrov znovu a znovu. Počas Airwaves, aj inokedy. Prešiel som juh, západ aj severozápad ostrova (východ a vnútrozemie ma ešte čaká). Videl som Parlamentnú pláň Þingvellir, vodopády, gejzíry, ľadovce aj lávové polia. Všetko je to divoké a krásne, najpozoruhodnejším islandským zázrakom je však pre mňa Reykjavík.
Veterné mesto, vklinené do neobývateľného prostredia, mesto, v ktorom z každého miesta vidieť temný oceán, dôstojne neprístupnú kamennú horu Esja alebo špicaté hory a (za dobrej viditeľnosti) biele ľadovce v diaľke. Mesto, v ktorého samom centre je jazero, mesto, nad ktorým možno uvidieť polárnu žiaru, mesto roztiahnuté popri mori, mesto s príjemnými kaviarňami a hudobnými klubmi. Stotisícové mesto, v ktorého centre sú štyri veľké kníhkupectvá a tri štýlové obchody s platňami. Mesto, v ktorého vzduchu cítiť paru zo stredu zeme a soľ z oceánu, mesto, v ktorom takmer každý deň prší alebo sneží. Mesto, v ktorom vládne Najlepšia strana (Besti flokkurin) a primátorom je jej predseda Jón Gnarr (rozhovor s ním prinesieme v predvianočnom .týždni). Mesto, v ktorom celkom bežne stretnete Björk či Jónsiho a zdravíte sa s nimi ako so susedmi, ktorých vídavate každé ráno na zástavke autobusu.
Reykjavík je pre mňa neoddeliteľne prepletený s hudbou. Nie je to tak len počas Iceland Airwaves, no vtedy je to najsilnejšie. Airwaves je „showcase festival", čo znamená, že jeho cieľom je v priebehu niekoľkých dní a nocí ukázať čo najviac z miestnej nezávislej scény. Jeho cieľovým publikom sú novinári, promotéri, vydavatelia, organizátori festivalov. Na rozdiel od letných festivalov, pri takýchto podujatiach nejde o zábavu a príjemnú atmosféru. Ide o to, vidieť čo najviac z toho, čo vás zaujíma, získať orientáciu na miestnej scéne, stretnúť sa s ľuďmi, spoznať „objavy sezóny", zaznamenať trendy.
Festival má pritom dennú a nočnú tvár. Tú dennú tvoria „off-venue" koncerty v kaviarňach, krčmách, obchodoch či kníhkupectvách. Tento rok sa hralo dokonca aj v bohoslužobnej sále Armády spásy. Nočná časť festivalu sa deje v regulérnych „venues", teda v kluboch, koncertných sálach a v kostole Fríkirkjan pri mestskom jazere Tjórnin.
Deň aj noc má svoj pôvab. Kým sila off-venue koncertov spočíva v bezprostrednosti a intimite, v noci chcú kapely ukázať všetko, čo v nich je.
Bežný festivalový deň sa preto začína okolo obeda a končí sa hodinu-dve po polnoci, pričom pozostáva z rýchlych presunov medzi jednotlivými klubmi, prestriedaných sústredeným počúvaním hudobnej produkcie.
.múm a Bedroom Community
Keď človek preniká do islandskej hudobnej scény, veľmi rýchlo nadobudne pocit, že vstupuje do rozvetvenej rodiny: všetci sa navzájom poznajú, hosťujú si navzájom v kapelách či vypomáhajú pri nahrávaní alebo na koncertoch. Hneď v prvý deň festivalu sme sa zúčastnili na malej recepcii vydavateľstva Morr Music. Jeho majiteľ Thomas Morr je Berlínčan. Práve v Berlíne sa zoznámil s Örvarom Smárasonom, vyštudovaným výtvarníkom, jedným z dvoch zakladateľov skupiny múm a spevákom kapely FM Belfast. Örvar Thomasa zoznámil s ďalšími hudobníkmi zo svojho okolia. Väčšina z nich dnes vydáva albumy v jeho vydavateľstve. Komunita okolo skupiny múm je charakteristická hravým prístupom k hudbe, pravdepodobne v dôsledku množstva detí v predškolskom veku, ktoré sú jej súčasťou. Vďaka tomu to na recepcii vyzeralo skôr ako na rodičovskom klube materskej škôlky než na stretnutí bohémskych umelcov. múm, Seabear, Sin Fang, FM Belfast, Benni Hem Hem, Mr. Silla, Pascal Pinon, Borko, Prins Póló, Sóley. To je múmovská komunita. Okrem skupín múm a Seabear (prvá pracuje na novom albume, druhá má prestávku) sme počas Airwaves videli všetkých. Vo výbornej forme je Borko (vážne piesne s veselými textami, spevavými refrénmi a priezračne čistými aranžmánmi) a Sin Fang (kapela, ktorá začala ako one-man-show Sindriho Mára Sigsússona, získala obdivuhodnú farebnosť a častým hraním vybrúsený drajv), k medzinárodnému úspechu sa odráža šikovná Sóley, po „materskej dovolenke" sa ku koncertom vrátil FM Belfast (ľahké elektronické podklady a nad nimi extatický spev s energickými refrénmi – vyzerá to jednoducho, no ide z toho toľko energie ako z jadrovej elektrárne).
Kým u ľudí okolo Thomasa Morra a skupiny múm máte pocit, že sa stále hrajú, pre členov Bedroom Community, sústredenej okolo skladateľa a producenta Valgeira Sigurðssona, je typická sústredenosť, hudobné vynálezcovstvo a vážnosť, s akou k hudbe pristupujú. „Spája nás podobný prístup k hudbe, hlboké vzťahy a toto miesto," hovorí úspešný producent Valgeir (produkoval albumy Björk, Bonnie „Prince" Billyho, CocoRosie, Feist či Kronos Quartet). Keď hovorí „toto miesto", má na mysli Greenhouse Studios, vyhľadávené hudobníkmi z celého sveta. Práve ono je geografickým ťažiskom Bedroom Community, ktorú tvoria pesničkári Sam Amidon a Puzzle Muteson, „vážni" skladatelia Daníel Bjárnasson a Nico Muhly, zvukový dizajnér Paul Corley, majster hluku Ben Frost a samotný Valgeir. Počas Airwaves Ben Frost s Daníelom Bjárnassonom zahrali svoju kompozíciu Solaris v kostole Fríkirkjan, na jeden večer obsadili staré divadlo Iðnó a každé popoludnie napĺňali kaviareň Kaffíbárinn, kde odohrali komorné koncerty v rôznych zostavách. Členovia Bedroom Community s ľahkosťou a gráciou prekračujú umelo vytvorené žánrové hranice, sústreďujú sa len a len na hudbu. Výsledkom je neobyčajná krása.
.krehká sila
Prírodným vrcholom tohtoročných Airwaves bol vietor so silou hurikánu. Na oceáne boli obrovské vlny, po uliciach sa prakticky nedalo chodiť, no Reykjavík fungoval ako keby sa nič nedialo. V hosteli KEX hrali výborní Apparat Organ Quartet (niečo ako metalový Kraftwerk – tri batérie archaických klávesových nástrojov a energický bubeník), ak sa vám podarilo dotackať sa do kaviarne, tak ste si mohli posedieť v teple a popri tom si dať studené pivo a chutný hamburger, reykjavícka radnica, kde sme práve počas veterného piatku mali stretnutie s primátorom Jónom, pracovala ako hodinky. Len rádio vyzývalo rodičov, aby si išli po deti do školy – aby ich neodfúklo.
Táto živelná sila je v kontraste s najsilnejším poznaním z festivalu: na Islande totiž vyrástla mimoriadne silná generácia pesničkárok. Od čoraz ostrejšej bluesmenky Lay Low cez jemnú Sóley až po mladú, charizmatickú Jófríður Ákadóttir z pesničkárskeho dua Pascal Pinon a elektronicky snivého tria Samaris. Najvýraznejšie speváčky v súčasnom Reykjavíku sa volajú Ólöf Arnalds a Sigurlaug „Silla" Gísladóttir. Obidve spája minulé (Ólöf) alebo súčasné (Silla) pôsobenie v skupine múm. Ólöf je speváčka s genotypom Joni Mitchell – jej piesne majú zvláštne poprepletané melódie, pričom ani na chvíľu neprestávajú byť pesničkami, má zvláštne zafarbený hlas, bravúrnu intonáciu a neposednosť geniálneho dieťaťa. Silla je speváčka s veľkou vnútronou silou, príjemným hlasom s obrovským rozsahom, jej rocková kapela Mr. Silla patrí medzi to najlepšie v dnešnom hudobnom Reykjavíku.
.of Monsters a Sigur Rós
Je to takmer neuveriteľné. Tínedžeri odkiaľsi od Keflavíku si založia kapelu, vyhrajú islandský súboj kapiel, zahrajú na Airwaves svoje príjemné, rozprávkové piesnie o drakoch a zvieratách v malom klube. Potom idú na pár koncertov do USA a tam sa z nich stane totálne vychytená kapela, ktorej debutový album sa predáva lepšie než kedykoľvek čokoľvek od Sigur Rós. Stanú sa miláčikmi všetkých rozhlasových dramaturgov na svete a v Amerike vypredávajú niekoľkotisícové arény. Of Monsters And Man. Ich koncert na Airwaves bol fajn, no po pätnástich minútach som z neho odišiel (a za odmenu som videl polárnu žiaru nad Reykjavíkom). Kým donedávna bola islandská hudba vo svete známa najmä vďaka experimentátorom ako Björk či Sigur Rós, zdá sa, že teraz prichádza generácia melodických popových pesničkárov. Okrem Of Monsters sú takí napríklad Tilbury, Valdimar alebo Ásgeir Trausti.
Celý festival vyvrcholil nedeľným koncertom Sigur Rós vo vynovenej hale Laugardalshöll. Koncert s dokonalou dramaturgiou a dynamikou, s nádhernou vizuálnou produkciou bol úžasný. Raz darmo – doma je doma. Sigur Rós hrali pre svoje publikum sústredene, naplno, odovzdane. Hudba, ktorá sa valila z pódia – vrátane novej skladby Brennisteinn – bola krásna a intenzívna.
Reykjavík a jeho hudba nestrácajú nič zo svojej sily.
.mladá civilizáia
Hoci je Ingólfur všeobecne považovaný za „zakladateľa Reykjavíku" (čomu zodpovedá aj jeho hrdinská socha na pahorku nad centrom mesta), nie je to celkom pravda. Arnarov syn Ingolfúr, teda Ingolfúr Arnarson, založil v Dymovej zátoke iba neveľkú farmu (ako asi mohla vyzerať, môže zvedavý návštevník Reykjavíku uvidieť vo výbornom Múzeu osídľovania čiže Landnámssýningin, ktoré je skvelým dôkazom toho, ako zo zrúcaných základov jedného domu možno vyťažiť mimoriadny zážitok interaktívneho objavovania histórie). Reykjavík oficiálne vznikol v roku 1796, keď tamojším farmárom udelil dánsky kráľ právo obchodovať. Mestom sa však stal až začiatkom 20. storočia, na centrum kultúry a obchodu sa zmenil až počas druhej svetovej vojny a krátko po nej. „Mali sme dobrú vojnu," hovorí kurátor Galérie mesta Reykjavík Aðalsteinn Ingolfsson, vysvetľujúc nám prudký vzostup islandského umenia za posledných 50 rokov. „Obsadili nás Briti a po vojne si tu vybudovali veľkú leteckú základňu Američania." Až vtedy sa začala prudko zvyšovať dovtedy nevysoká životná úroveň Islanďanov, začali cestovať do zahraničia, umelci študovali v Paríži, Madride či v Berlíne. A americkí vojaci si so sebou priviezli American Forces Radio a s ním rokenrol.
V roku 1956 pustil rozhlasový redaktor Haukur Mortnes vo svojom programe prvýkrát pieseň Elvisa Presleyho Heartbreak Hotel, v roku 1957 sa v Reykjavíku konal prvý rokenrolový koncert. V šesťdesiatych rokoch už Island ovládla hljómar-mánia, zapríčinená miestnou beatlesáckou kapelou Hljómar. Práve Hljómar bola prvá islandská kapela, ktorá sa pokúsila zaujať aj publikum mimo rodného ostrova. V roku 1965 podpísali zmluvu s vydavateľstvom Parlophone a v roku 1968 vydali prvú popovú dlhohrajúcu platňu na Islande. Hoci si zmenili meno na Thor's Hammer, dieru do sveta nespravili.
Na začiatku fenomenálnej a dodnes nie celkom pochopiteľnej erupcie islandskej hudby stáli dvaja muži, ktorí nemali k rocku ani k popu zvlášť blízko. Jeden sa volal Ronald Reagan, druhý Michail Gorbačov. Títo dvaja páni sa v roku 1986 stretli v Reykjavíku na svojom historickom summite. „Vydali sme pri tej príležitosti pohľadnicu s Reaganom a Gorbačovom, ktorú nakreslil gitarista punkovej kapely Purkur Pillnikk," hovorí zakladateľ legendárneho hudobného vydavateľstva Smekkleysa (v preklade Zlý vkus), Ásmundur Jonson. „Chceli sme získať peniaze na vydanie prvého singla nášho vydavateľstva." Tým prvým singlom boli piesne Ammæli a Köttur čiže Birthday a Cat od skupiny Sykurmolarnir, neskôr známej ako Sugarcubes.
Ako sa hovorí, zvyšok je história. Prekvapivý svetový úspech Sugarcubes, fenomenálna kariéra Björk, hviezdna cesta antitrendových Sigur Rós. A k tomu výborná Emilíana Torrini, hraví múm, taneční GusGus, či – celkom čerstvo – rozprávkoví Of Monsters And Men. Reklamný slogan v lietadlách spoločnosti Icelandair to konštatuje jasne: „Najzaujímavejšie na Islande nie sú ľadovce, sopky a vodopády, ale to, že každý rok z tejto krajiny vyjde do sveta 10 nových rockových kapiel."
Mnohých sme sa pýtali, prečo je to tak. „Je to preto, lebo sme ešte mladá civilizácia," povedala nám jedna z najvýraznejších islandských pesničkárok Ólöf Arnalds. „Sme ešte stále zvedaví, stále objavujeme a obdivujeme nové veci. A podporujeme sa navzájom."
.reykjavík a Airwaves
Prvýkrát som prišiel na Island v roku 2007. Ako turista, ktorý má rád hudbu. Preto som si vybral práve koniec októbra a začiatok novembra. Zistil som totiž, že práve vtedy sa v Reykjavíku koná festival Iceland Airwaves. Odvtedy chodím na tento subarktický ostrov znovu a znovu. Počas Airwaves, aj inokedy. Prešiel som juh, západ aj severozápad ostrova (východ a vnútrozemie ma ešte čaká). Videl som Parlamentnú pláň Þingvellir, vodopády, gejzíry, ľadovce aj lávové polia. Všetko je to divoké a krásne, najpozoruhodnejším islandským zázrakom je však pre mňa Reykjavík.
Veterné mesto, vklinené do neobývateľného prostredia, mesto, v ktorom z každého miesta vidieť temný oceán, dôstojne neprístupnú kamennú horu Esja alebo špicaté hory a (za dobrej viditeľnosti) biele ľadovce v diaľke. Mesto, v ktorého samom centre je jazero, mesto, nad ktorým možno uvidieť polárnu žiaru, mesto roztiahnuté popri mori, mesto s príjemnými kaviarňami a hudobnými klubmi. Stotisícové mesto, v ktorého centre sú štyri veľké kníhkupectvá a tri štýlové obchody s platňami. Mesto, v ktorého vzduchu cítiť paru zo stredu zeme a soľ z oceánu, mesto, v ktorom takmer každý deň prší alebo sneží. Mesto, v ktorom vládne Najlepšia strana (Besti flokkurin) a primátorom je jej predseda Jón Gnarr (rozhovor s ním prinesieme v predvianočnom .týždni). Mesto, v ktorom celkom bežne stretnete Björk či Jónsiho a zdravíte sa s nimi ako so susedmi, ktorých vídavate každé ráno na zástavke autobusu.
Reykjavík je pre mňa neoddeliteľne prepletený s hudbou. Nie je to tak len počas Iceland Airwaves, no vtedy je to najsilnejšie. Airwaves je „showcase festival", čo znamená, že jeho cieľom je v priebehu niekoľkých dní a nocí ukázať čo najviac z miestnej nezávislej scény. Jeho cieľovým publikom sú novinári, promotéri, vydavatelia, organizátori festivalov. Na rozdiel od letných festivalov, pri takýchto podujatiach nejde o zábavu a príjemnú atmosféru. Ide o to, vidieť čo najviac z toho, čo vás zaujíma, získať orientáciu na miestnej scéne, stretnúť sa s ľuďmi, spoznať „objavy sezóny", zaznamenať trendy.
Festival má pritom dennú a nočnú tvár. Tú dennú tvoria „off-venue" koncerty v kaviarňach, krčmách, obchodoch či kníhkupectvách. Tento rok sa hralo dokonca aj v bohoslužobnej sále Armády spásy. Nočná časť festivalu sa deje v regulérnych „venues", teda v kluboch, koncertných sálach a v kostole Fríkirkjan pri mestskom jazere Tjórnin.
Deň aj noc má svoj pôvab. Kým sila off-venue koncertov spočíva v bezprostrednosti a intimite, v noci chcú kapely ukázať všetko, čo v nich je.
Bežný festivalový deň sa preto začína okolo obeda a končí sa hodinu-dve po polnoci, pričom pozostáva z rýchlych presunov medzi jednotlivými klubmi, prestriedaných sústredeným počúvaním hudobnej produkcie.
.múm a Bedroom Community
Keď človek preniká do islandskej hudobnej scény, veľmi rýchlo nadobudne pocit, že vstupuje do rozvetvenej rodiny: všetci sa navzájom poznajú, hosťujú si navzájom v kapelách či vypomáhajú pri nahrávaní alebo na koncertoch. Hneď v prvý deň festivalu sme sa zúčastnili na malej recepcii vydavateľstva Morr Music. Jeho majiteľ Thomas Morr je Berlínčan. Práve v Berlíne sa zoznámil s Örvarom Smárasonom, vyštudovaným výtvarníkom, jedným z dvoch zakladateľov skupiny múm a spevákom kapely FM Belfast. Örvar Thomasa zoznámil s ďalšími hudobníkmi zo svojho okolia. Väčšina z nich dnes vydáva albumy v jeho vydavateľstve. Komunita okolo skupiny múm je charakteristická hravým prístupom k hudbe, pravdepodobne v dôsledku množstva detí v predškolskom veku, ktoré sú jej súčasťou. Vďaka tomu to na recepcii vyzeralo skôr ako na rodičovskom klube materskej škôlky než na stretnutí bohémskych umelcov. múm, Seabear, Sin Fang, FM Belfast, Benni Hem Hem, Mr. Silla, Pascal Pinon, Borko, Prins Póló, Sóley. To je múmovská komunita. Okrem skupín múm a Seabear (prvá pracuje na novom albume, druhá má prestávku) sme počas Airwaves videli všetkých. Vo výbornej forme je Borko (vážne piesne s veselými textami, spevavými refrénmi a priezračne čistými aranžmánmi) a Sin Fang (kapela, ktorá začala ako one-man-show Sindriho Mára Sigsússona, získala obdivuhodnú farebnosť a častým hraním vybrúsený drajv), k medzinárodnému úspechu sa odráža šikovná Sóley, po „materskej dovolenke" sa ku koncertom vrátil FM Belfast (ľahké elektronické podklady a nad nimi extatický spev s energickými refrénmi – vyzerá to jednoducho, no ide z toho toľko energie ako z jadrovej elektrárne).
Kým u ľudí okolo Thomasa Morra a skupiny múm máte pocit, že sa stále hrajú, pre členov Bedroom Community, sústredenej okolo skladateľa a producenta Valgeira Sigurðssona, je typická sústredenosť, hudobné vynálezcovstvo a vážnosť, s akou k hudbe pristupujú. „Spája nás podobný prístup k hudbe, hlboké vzťahy a toto miesto," hovorí úspešný producent Valgeir (produkoval albumy Björk, Bonnie „Prince" Billyho, CocoRosie, Feist či Kronos Quartet). Keď hovorí „toto miesto", má na mysli Greenhouse Studios, vyhľadávené hudobníkmi z celého sveta. Práve ono je geografickým ťažiskom Bedroom Community, ktorú tvoria pesničkári Sam Amidon a Puzzle Muteson, „vážni" skladatelia Daníel Bjárnasson a Nico Muhly, zvukový dizajnér Paul Corley, majster hluku Ben Frost a samotný Valgeir. Počas Airwaves Ben Frost s Daníelom Bjárnassonom zahrali svoju kompozíciu Solaris v kostole Fríkirkjan, na jeden večer obsadili staré divadlo Iðnó a každé popoludnie napĺňali kaviareň Kaffíbárinn, kde odohrali komorné koncerty v rôznych zostavách. Členovia Bedroom Community s ľahkosťou a gráciou prekračujú umelo vytvorené žánrové hranice, sústreďujú sa len a len na hudbu. Výsledkom je neobyčajná krása.
.krehká sila
Prírodným vrcholom tohtoročných Airwaves bol vietor so silou hurikánu. Na oceáne boli obrovské vlny, po uliciach sa prakticky nedalo chodiť, no Reykjavík fungoval ako keby sa nič nedialo. V hosteli KEX hrali výborní Apparat Organ Quartet (niečo ako metalový Kraftwerk – tri batérie archaických klávesových nástrojov a energický bubeník), ak sa vám podarilo dotackať sa do kaviarne, tak ste si mohli posedieť v teple a popri tom si dať studené pivo a chutný hamburger, reykjavícka radnica, kde sme práve počas veterného piatku mali stretnutie s primátorom Jónom, pracovala ako hodinky. Len rádio vyzývalo rodičov, aby si išli po deti do školy – aby ich neodfúklo.
Táto živelná sila je v kontraste s najsilnejším poznaním z festivalu: na Islande totiž vyrástla mimoriadne silná generácia pesničkárok. Od čoraz ostrejšej bluesmenky Lay Low cez jemnú Sóley až po mladú, charizmatickú Jófríður Ákadóttir z pesničkárskeho dua Pascal Pinon a elektronicky snivého tria Samaris. Najvýraznejšie speváčky v súčasnom Reykjavíku sa volajú Ólöf Arnalds a Sigurlaug „Silla" Gísladóttir. Obidve spája minulé (Ólöf) alebo súčasné (Silla) pôsobenie v skupine múm. Ólöf je speváčka s genotypom Joni Mitchell – jej piesne majú zvláštne poprepletané melódie, pričom ani na chvíľu neprestávajú byť pesničkami, má zvláštne zafarbený hlas, bravúrnu intonáciu a neposednosť geniálneho dieťaťa. Silla je speváčka s veľkou vnútronou silou, príjemným hlasom s obrovským rozsahom, jej rocková kapela Mr. Silla patrí medzi to najlepšie v dnešnom hudobnom Reykjavíku.
.of Monsters a Sigur Rós
Je to takmer neuveriteľné. Tínedžeri odkiaľsi od Keflavíku si založia kapelu, vyhrajú islandský súboj kapiel, zahrajú na Airwaves svoje príjemné, rozprávkové piesnie o drakoch a zvieratách v malom klube. Potom idú na pár koncertov do USA a tam sa z nich stane totálne vychytená kapela, ktorej debutový album sa predáva lepšie než kedykoľvek čokoľvek od Sigur Rós. Stanú sa miláčikmi všetkých rozhlasových dramaturgov na svete a v Amerike vypredávajú niekoľkotisícové arény. Of Monsters And Man. Ich koncert na Airwaves bol fajn, no po pätnástich minútach som z neho odišiel (a za odmenu som videl polárnu žiaru nad Reykjavíkom). Kým donedávna bola islandská hudba vo svete známa najmä vďaka experimentátorom ako Björk či Sigur Rós, zdá sa, že teraz prichádza generácia melodických popových pesničkárov. Okrem Of Monsters sú takí napríklad Tilbury, Valdimar alebo Ásgeir Trausti.
Celý festival vyvrcholil nedeľným koncertom Sigur Rós vo vynovenej hale Laugardalshöll. Koncert s dokonalou dramaturgiou a dynamikou, s nádhernou vizuálnou produkciou bol úžasný. Raz darmo – doma je doma. Sigur Rós hrali pre svoje publikum sústredene, naplno, odovzdane. Hudba, ktorá sa valila z pódia – vrátane novej skladby Brennisteinn – bola krásna a intenzívna.
Reykjavík a jeho hudba nestrácajú nič zo svojej sily.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.