Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Taká obyčajná bytovka

.eva Čobejová .časopis .architektúra

Aj Cena ARCH, ktorú už pätnásť rokov udeľuje najlepšiemu architektonickému dielu časopis ARCH, tohto roku prekvapila.

Prekvapení je počas tejto jesennej architektonickej žatvy viacero. Písali sme už o cenách CE.ZA.AR, ktoré boli v kategóriách týkajúcich sa bývania tohto roku tiež prekvapujúce, pretože ani jeden z víťazov nepôsobil na prvý pohľad ako veľkolepá architektúra hodná ocenenia.
A podobné prekvapenie prinieslo aj udelenie ďalšieho ocenenia – Ceny ARCH. Táto cena má niekoľko pozoruhodných špecifík. Do súťaže sa nedá prihlásiť, nominácie na víťazov sú výlučne vecou časopisu ARCH. Redakcia sama vyhľadáva projekty, ktoré sú hodné ocenenia. Cena nemá ani žiadne kategórie, je iba jedna – a tak vedľa seba súťažia veľké developerské projekty, rodinné domy, chaty, nákladné rekonštrukcie pamiatok či milé a malé úlety mladých architektov za pár eur. Pre porotu nie je jednoduché vybrať víťaza z takej rôznorodej ponuky, ale zdá sa, že práve toto je na Cene ARCH vzrušujúce a je ťažké dopredu uhádnuť víťaza. Vždy záleží na tom, aké hodnoty sa práve porota rozhodne presadzovať.
Tretia výnimočnosť tejto ceny spočíva v tom, že diskusia päťčlennej medzinárodnej poroty o výbere víťaza je zverejnená v bulletine zároveň s udelením ceny. Toto je najkrajšia tradícia Ceny ARCH a aspoň čiastočne nahrádza to, čo na Slovensku chýba – kvalitné kritické recenzie. Recenzie v architektonických časopisoch sú často iba láskavé pohľady plné kolegiálneho pochopenia k chybám, ktoré stavba má. Tie sa zväčša iba naznačujú medzi riadkami a pochopia ich iba zasvätení.
No keď o tom, komu udeliť Cenu ARCH, diskutuje päťčlenná porota, tak je to zrazu oveľa otvorenejšie aj tvrdšie. A odznejú aj jasne formulované výhrady, najmä od zahraničných členov (Ján Stempel z Česka a László Kalmár z Maďarska). Celkom isto zopár architektov, ktorí sa vrátili domov zo slávnostného večera Ceny ARCH a ešte pred spaním sa začítali do zverejnenej diskusie poroty, nemohlo potom dlho zaspať. Taká tvrdá kritika sa u nás často na verejnosti neobjavuje. Ale útlocitnosť či bezpohlavnosť recenzií na architektonické diela škodí všetkým. Architektonická obec si to zrejme uvedomuje, lebo na udelenie Ceny ARCH chodieva v reprezentatívnom zastúpení – a členovia poroty, ktorí si dovolili tvrdo skritizovať prácu kolegov – požívajú všeobecný rešpekt.

.prekvapivý víťaz
Tohto roku získalo nominácie na Cenu ARCH viacero silných kandidátov. Nominovaný bol dom smútku v Uhorskom od manželov Teplanovcov, vyhliadková veža Unimo trojice mladých architektov (Lepej-Bosík-Sekula), rekonštrukcia Starej radnice v Bratislave aj vybudovanie malého farského múzea v Okoličnom. Rodinné domy zastupoval projekt architekta Ľuba Závodného a dom Martina Jančoka. Bol tu aj víkendový dom v Nosiciach od Pavla Pokorného a senecká chata zo štúdia gutgut (ktorá už dostala architektonického CE.ZA.AR-a). Nechýbal ani veľký developerský projekt – administratívna budova Westend Square v Bratislave. A popri nich súťažila ešte aj jedna obyčajná bytovka v Liptovskom Mikuláši. Na prvý pohľad sa medzi silnými kandidátmi na cenu ten bytový dom strácal. Akoby tam bol omylom. Nebol ničím výnimočný. Žiadna veľká exhibícia, iba obyčajný dom kdesi na liptovskom sídlisku. No a pointa je, že ten dom vyhral. A ešte lepšia pointa je, že porotcovia otvorene priznali, že v súťaži bol minimálne jeden lepší a jeden zaujímavejší projekt.
Ako kvalitatívne najlepší sa javil rodinný dom architekta Martina Jančoka, ktorý stojí v Rusovciach. Porotca,  renomovaný český architekt Ján Stempel priznal, že na Jančokovom dome nenašiel chybu. Aj slovenský porotca Irakli Eristavi povedal o tomto dome, že je najlepší „z hľadiska geometrie, výrazu formy a materiality“. Ďalší porotca Pavol Paňák iba stručne poznamenal, že ide o brilantný dom. A napriek tomu sa porota vcelku jednotne zhodla na tom, že ocení „obyčajnú bytovku“ v Liptovskom Mikuláši. Lebo v tomto prípade sa podarilo postaviť „za málo peňazí slušný dom“. Prečo sa porota takto rozhodla? Vďaka zverejnenej diskusii vieme presne, kde sa to zlomilo.

.spoločenský presah
Porota si do finále vybrala štyri projekty a zdalo sa, že nastala patová situácia a porota sa ťažko zhodne na víťazovi. Ale potom architekt Pavol Paňák povedal dôležitú vec: „Všetky nami teraz vybrané realizácie sú vážne a dobré, každá z iných dôvodov. V takejto situácii si dávam pre slovenskú architektúru asi to najdôležitejšie kritérium – a to je spoločenský či kultúrny presah stavby. Jej význam pre spoločnosť.“
Porotcovia si pritom uvedomovali, že toto kritérium je svojím spôsobom nespravodlivé. Čiastočne diskriminuje tvorcu skvelého rodinného domu v Rusovciach alebo aj architekta Júliusa Rybáka, autora krásneho múzea v Okoličnom, ktorý bol tiež vážnym adeptom na cenu. A toto rozhodnutie nie je celkom férové ani pre trojicu mladých architektov, ktorí vytvorili na kopci nad Detvou nomádsky objekt a zaslúžili sa tak o to, že zahraniční porotcovia si odnášali zo Slovenska veľmi silný zážitok. Lebo tá vyhliadková veža, pripomínajúca čierny obelisk, presahovala slovenskú mierku.
Porotcovia sa však napokon dokázali vyrovnať s tým, že nebudú celkom spravodliví. A že ocenia niečo, čo nie je ničím zásadne nové a hlavná hodnota oceneného domu je „normálne správanie sa bez ľúbivých gest“. A tak si po cenu kráčali mladí architekti Martin Bobák a Martin Bátik, ktorí pôsobia v Liptovskom Mikuláši. Vyzerali úprimne zaskočení.

.čo sa ocenilo
Pre laika nie je celkom ľahko predstaviteľné, čo sa odohráva v zákulisí medzi investorom a architektom. Najmä pri bytových domoch je v čase krízy, keď klesol záujem o nové byty, architekt často tlačený do neprijateľných kompromisov. Je to takmer pravidlo a nie každý to ustojí so cťou.
Keďže v porote boli činní architekti, dokázali si predstaviť, aké ťažké zadanie mali architekti Bobák a Bátik. Investor, ktorý zároveň stavbu aj sám realizoval, si u architektov najprv objednal návrh sekciového 5-podlažného domu s 31 bytmi nižšieho a stredného štandardu. Chcel ich potom predávať do osobného vlastníctva. Aby sa dodržali normy a nemusel sa inštalovať výťah, byty v 4. poschodí mali byť mezonetové s veľkorysými otvorenými terasami. Samozrejme, investor chcel, aby bol projekt ekonomicky rentabilný, teda aby boli investičné náklady minimálne. „Cieľom bolo vymedziť a odlíšiť sa od zaužívaných ‚štandardov’ typických pre low-costovú architektúru u nás,“ vysvetľuje neľahké zadanie Martin Bátik. Architekti zvolili čistú formu a jednoduché konštrukčné vyhotovenie.
Počas stavby však investor prehodnotil pôvodný zámer a chcel mať v dome zrazu nájomné byty. To znamenalo ešte viac znížiť náklady, optimalizovať výmer a počet bytov a prispôsobiť sa pravidlám, ktoré fondy určujú pre nájomné byty. To bola výrazne iná situácia, ako keď projekt vznikal. No architekti našli také riešenia, že dom nestratil veľa zo svojich pôvodných hodnôt. Pribudli ďalšie byty nižšieho štandardu a čiastočne sa upustilo od pôvodného materiálového riešenia a niektorých detailov. Na prízemí priudli ďalšie malometrážne byty a najvyššie podlažie s terasami zostalo, paradoxne, neobývané, pretože mezonetové byty sa už do projektu nájomných bytov nehodili.
Slabšie povahy by možno takýto zásah do svojho projektu nezvládli, no dvaja mladí mikulášski architekti to ustáli, a to dokonca tak, že si za svoju bytovku odniesli prestížnu cenu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite