Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jonáš Záborský proti všetkým

.eva Čobejová .časopis .téma

Ctižiadostivý, sebastredný, pracovitý a v spore takmer s celou svojou generáciou. Jeho konkurentom nebol nikto menší ako Ľudovít Štúr či Jozef M. Hurban. Nepodľahol ich charizme, kritizoval ich, sporil sa s nimi, a stal sa tak outsiderom štúrovskej doby. Napriek tomu neupadol do zabudnutia a dnes je možno zaujímavejší ako mnohí z tých, ktorí ho vysmievali. Narodil sa pred dvesto rokmi. Jonáš Záborský.

.keď sa tohto roku na jar objavila na pultoch kníhkupectiev kniha Jonáša Záborského Dejiny kráľovstva uhorského, vyzeralo to, že vydavateľstvo Slovart sa rozhodlo urobiť dobrý čin k Záborského výročiu. Na vydanie knižky, ktorá nikdy predtým tlačou nevyšla a svoju premiéru mala teda 140 rokov po svojom vzniku, dostal Slovart síce aj grant ministerstva kultúry, ale väčšia časť bola investícia vydavateľstva. Jej riaditeľ Juraj Heger vtedy s miernym optimizmom prognózoval, že sa im zvyšok peňazí pomaly, ale celkom isto vráti z predaja kníh. Priznal, že by v horizonte roka chceli predať do 1 000 kusov. Vyzeralo to vtedy na značne trúfalé tvrdenie. Veď kto by si už kupoval vyše sedemstostranovú knižku v dobovej slovenčine? Už po mesiaci sa vypredalo 1 500 kusov, v máji sa robila prvá dotlač, na trh prišlo ďalších tisíc kusov a v auguste boli vypredané. V októbri robil Slovart ďalšiu dotlač, teda ďalších 1 000 kusov. To je dosť neuveriteľný príbeh.

.dobrá značka
Jonáš Záborský, ktorý za svojho života nezažil veľký úspech, by bol v šoku, keby mal šancu dozvedieť sa to.  Nielenže on – čierna ovca romantickej doby – neupadol do zabudnutia, ale má svojich priaznivcov, skvelú internetovú stránku a dodnes je veľkou témou pre literárnych vedcov, filozofov či historikov. Každá generácia má potrebu vyrovnať sa po svojom s kauzou Záborský.
Ak by sme použili súčasné nástroje marketingu, povedali by sme, že Záborský je dnes dobrá značka: národný hriešnik, národný zradca, romantický ironik, skeptický racionalista či blasfemický skeptik, ale aj kritický národotvorca a osamelý bojovník proti štúrovskej armáde...
Možno tá značka funguje aj preto, že dnes sa cení rebelantstvo, odvaha vyradiť sa z hlavného prúdu, sebavedomo stáť proti väčšine a tvrdohlavo brániť svoje videnie sveta. Túto odvahu Záborský mal. Navyše v poslednej etape svojho života dokázal svoju tragickú situáciu izolovaného človeka bez veľkého uznania vidieť aj sebaironicky. V Žihadliciach napísal o svojej poteche: „Keď zriem, aké sa našim najviac diela ľúbia Slovákom, nuž nedbám, že sa im nikdy neľúbia moje.“ A keď píše ďalšie dielko, pokojne doň dá venovanie hlodavým moľám, pre ktoré už on iba píše. „Vy ho spracete, aby nezavadzalo iným bystroumným klasickým dielam.“ A sám si celkom predvídavo prorokuje pohrobnú slávu: „Po smrti len sľubujú prajní mi slávu Slováci; po smrti tiež ja hľadať zásluhy ďalšie budem.“
Vladimír Mináč kedysi napísal knižku Zobrané spory J. M. Hurbana. No v množstve sporov by  Záborský Hurbana, ktorého úprimne a nepokryte neznášal, isto prevýšil. Záborského existenčným stavom bolo totiž „žiť v rozpore so sebou a s celým svetom“. Možno si to tak sám nevybral, ale jeho povaha, pôvod, spôsob rozmýšľania ho k tomu nasmerovali. Literárny historik Oskár Čepan o Záborskom napísal: „Štvaný ambíciami, stíhaný stihomamom a grafomanstvom ako potenciálny markíz de Sade týral ‚na papieri´ seba i svojich skutočných a domnelých protivníkov.“ Ale Oskár Čepan bol k Záborskému milostivý, keď napokon skonštatoval, že jeho nedôvera, skepsa či žehranie boli napokon životaschopnejšie ako ružový optimizmus štúrovcov a ich epigónov 60. rokov.

.kto to je
Záborský sa narodil v roku 1812, bol teda o tri roky starší od Ľudovíta Štúra. Pochádza z obce Záborie v Turci, z chudobnej zemianskej rodiny nábožných evanjelikov. Už v detstve sa prejavila jeho zvláštna povaha: „V povahe mojej bola hneď rozpustilá veselosť, hneď v samote si ľubujúca zádumčivosť, a vždycky nesklonná vzdorovitosť. Nejedol som celý deň, keď mi nedali, čo som pýtal. Kľačať nemohli ma nahnať ani hrozbami, ani bitkou. Skrze ctižiadosť dalo sa pri mne najviac vykonať; a tú vedela veľmi dobre použiť matka.”
Na štúdiá sa vybral do Kežmarku a ako sa očakávalo od zemianskeho chlapca, študoval právo. Ale rýchlo si uvedomil, že sa chce venovať literatúre, a preto potrebuje iný druh zamestnania. Prestúpil na teológiu, lebo „tíšina oltárov je najpríhodnejšia pre práce literárne.“  Študoval v Prešove a štúdiá plánoval dokončiť neskôr v Nemecku. Ako kaplán v Pozdišovciach uverejnil svoje prvé dielo ódu Na Slováku, ktorá sa páčila aj Štúrovi. Obaja muži sa potom stretli na štúdiách v Halle, kde však ani vzájomná úcta nedokázala preklenúť veľké rozdiely. Známa je Záborského veta, ktorú vtedy o Štúrovi napísal: „Bol on už vtedy demagóg s najhlbšou nenávisťou oproti zemianstvu v srdci.“ Záborský ctil svoj stav a bol presvedčený, že cez literatúru treba získať najprv zemianstvo a duchovenstvo. Štúr tvrdil, že zemianstvo je pre národnú vec stratené a obracal sa na obyčajný ľud. Obaja sa nezhodli ani v názore na Hegelovu filozofiu, ktorou sa v Halle Štúr nadchol, no Záborský považoval hegelianizmus za „streštený“.
Ak sa v niečom tí dvaja zhodovali – tak to bola potreba pozdvihnúť národ a veľmi podobne zmýšľali o nutnosti „bezženstva“. Láska k žene sa v ich diele stala tabu.

.konverzia
Prvú samostatnú faru získal Záborský na východe v Rankovciach. Dnes sa síce miestni pýšia  pamätnou tabuľou, pripomínajúcou tamojšie pôsobenie Záborského v rokoch 1840 – 42, ale bola to smutná časť jeho života. S miestnymi ľuďmi nedokázal nadviazať dobrý vzťah, určite v tom hrala úlohu aj jeho netrpezlivosť, panovačnosť a nedostatok empatie. Hneď pri nástupe farníkov okríkol, aby tak krikľavo nespievali. Spory s miestnymi ľuďmi vyvrcholili požiarom, pri ktorom zhorela fara, škola i chrám. Pre Záborského, ktorý túžil po tvorbe v tíšine oltárov, to bola zúfalá situácia. V tomto súžení mu bol oporou susedný katolícky farár a keď sa mu Záborský sťažoval na biedne postavenie evanjelického duchovenstva, presvedčil ho, aby vstúpil do katolíckej cirkvi. Záborský si uvedomoval riziká, ale bol ochotný tú obeť podstúpiť. Pri bilancovaní života iba skonštatoval, že táto obeť nebola dovolená a nemal ju priniesť nevďačnému národu.
Záborský po konverzii opäť nastúpil na štúdiá, ale keďže bola obava, že by svojím panslavizmom nakazil klerikov, študoval súkromne. Dúfal, že potom získa miesto profesora histórie alebo gréckej filológie, ale namiesto toho sa stal nemeckým kaplánom v Košiciach. A všade cítil opovrhovanie. Jeho sklamanie z evanjelickej i katolíckej cirkvi vyústilo neskôr do obdivu ku kresťanstvu východného obradu. Ten sa prejavil aj v Dejinách kráľovstva uhorského, a práve to rozhodlo, že Záborského Dejiny odmietla v roku 1872 vydať Matica slovenská. Ustanovizeň, o ktorej založenie veľmi húževnato bojoval.

.jazyk a revolúcia
Ďalší zásadný spor, ktorý mal Záborský so štúrovcami, sa týkal slovenčiny. Záborský bol za používanie staroslovenčiny, teda poopravenej češtiny. V tomto názore sa priradil do tábora k Jánovi Kollárovi a Pavlovi J. Šafárikovi. Odtrhnutie sa od Čechov považoval za cestu k nihilizmu. Nechápal ani, prečo Štúr povýšil na spisovnú reč liptovčinu. Používaniu slovenčiny sa Záborský dlho bránil, ale napokon rezignoval: „Škoda bola zakladať rozdielnu spisovnú reč a literatúru, ale my to už viac napraviť nemôžeme. Vrhnutý je kameň do mora, ktorý my nevytiahneme... Ostáva už len písať po slovensky alebo odhodiť vcele pero.“
So štúrovsko-hurbanovským krídlom sa Záborský nezhodol ani v revolúcii roku 1848 – 1949. Už vyhlásenie Žiadostí slovenského národa považoval za akt politickej nezrelosti. Paradoxne sa však ocitol na dva týždne vo väzení práve za to, že sa uňho našiel odpis Žiadostí. Ešte kritickejší bol Záborský k povstaniu, ktoré so slovenskými dobrovoľníkmi organizoval Štúr s Hurbanom.
Keď sa počas revolučných udalostí Záborský stretol v Košiciach so Štúrom, bolo to stretnutie chladné. Záborský ho varoval: „Slováci, pomáhajúc krajinu uhorskú podbiť, občiansky stratia mnoho, národne nevyhrajú nič. Lebo že zvíťazivší Nemci alebo ponechajú v Uhrách maďarčinu, alebo vtisnú nám všetkým nemčinu.”
Určite v tom príbehu zohrala rolu aj márnomyseľnosť. Záborský možno závidel Štúrovi jeho vodcovský talent, charizmu i odvahu. On by nikdy nedokázal sústrediť okolo seba študentov či mužov, ktorí by odišli od rodín, aby bojovali so zbraňou v ruke. Ale filozof Tibor Pichler Záborského obraňuje tým, že jeho myslenie malo „prísne nerojčivý ráz“ a na rozdiel od svojich entuziasticky založených konkurentov mal triezvosť a znalosť sveta. Na Záborského príklade preto možno študovať „rozpor kritického, ilúziám sa neoddávajúceho myslenia s myslením netrpezlivým, entuziastickým, často zamieňajúcim túžbu po novej skutočnosti so samotnou skutočnosťou“. Politický vývoj dal napokon Záborskému za pravdu. Viedeň po revolúcii Slovákov ignorovala a Štúr iba smutne skonštatoval, že „nádeje naše hynú jedna po druhej“.
A ešte jeden detail: po revolúcii sa Štúr márne snažil obnoviť svoje noviny, ale Záborského povolali do Viedne, aby pracoval vo vládnych novinách. Ako redaktor Vídenského denníka mal presadzovať aj medzi Slovákmi princíp nemeckého centralizmu v ríši. Záborský síce chcel urobiť z novín národnú platformu, ale zhora narazil na cenzúru a zdola na nedôveru. Tak sa pre štúrovské krídlo stal už niekoľkonásobným zradcom.
Zo štátnej služby odchádza Záborský v roku 1853 na faru do Župčian – s odhodlaním navždy sa stiahnuť z verejného života a viac nepísať.

.žehry
Rozhodnutiu prestať písať predchádzala udalosť, ktorá vošla do dejín literatúry ako spor o Žehry. V ňom bol Záborský asi najviac zranený, ponížený a urazený. Spamätával sa z neho niekoľko rokov a nikdy ho celkom nerozchodil. Pocit osobnej krivdy sa vyvinul až v istú formu stihomamu. Čo sa vlastne stalo?
V roku 1851 vydal Záborský Žehry, svoje básne napísané v klasicistickej forme a v češtine. Pre štúrovcov, ktorí už udomácnili v slovenskej literatúre romantizmus a slovenčinu, to bola príležitosť vyraziť do útoku. Záborského Žehry skritizoval Mikuláš Dohnány a Ján Kalinčiak v Hurbanových Pohľadoch. „My básne p. Záborského máme za školácke cvičenia starorímskych metier, kde sú tak obsah, ako aj zmysel celkom vedľajšie, len keď je metrum dobre zvýraznené... Isté je, že Záborského Žehry nezohrejú ducha nikoho, lebo nie je to ‚duch´ jeho ani spôsob niet pôvodnosti, niet tam citu. Tak sa lyrické básne nepíšu... Žehrám chýba vkus a estetika...“ Takúto tvrdú kritiku nevidíme často ani v dnešných časopisoch. No tu nešlo iba o kritiku, ale o programový súboj zástancov romantizmu proti archaického klasicizmu. Tento spor štúrovci vyhrali.
Záborský bol kritikou zdrvený. Romantizmus mu bol bytostne cudzí, nemal „obľuby v tých rozorvaných plodoch horúčky, pri ktorých ktosi vždycky honí čosi a vlečie ťa za vlasy ponad všetky priepasti ako anjel Habakuka...“  
Záborský však nerezignoval a racionalistický klasicizmus si poza chrbát štúrovského romantizmu preniesol aj do 60. rokov. Ale vtedy už mal dravú a útočnú podobu. Nebola to teda slepá ulička, ale podľa Oskára Čepana skôr hrboľatá obchádzka. Čepan tvrdí: „Ďalší vývin skutočne rehabilitoval mnohé Záborského tzv. stratené kroky a priznal im povahu osobných aktív. Ukázalo sa, že jeho negácia generačného programu nebola súčasne totálnym odvratom od skutočnosti, že viaceré jeho straty boli potenciálnym ziskom.“

.cez slzy k smiechu
Päť rokov po Žehrách sa potom Záborský usiloval v Župčanoch venovať iba gazdovaniu na farských roliach, budoval sýpku, sypanec, chlievy, no spory ho dostihli aj tu. Sporil sa so svojimi farníkmi, neraz aj za asistencie žandárov, a napokon musel dať farské role do prenájmu. Čo robiť? Venovať sa drobnej osvetovej práci ho nebavilo, farníci ho poriadne ani nevideli, iba na omši či pri pohrebe.  „V karty hrať? Niet s kým. Opiť sa? To je hovadstvo. Zostávalo len zabaviť sa myslením a písaním. Vedel som, že to práca márna, nemal som ani len nádeje, aby ešte dačo vyšlo odo mňa na verejnosť, a predsa som písal,” spomína  v životopise. Záborský bol trochu aj grafoman, jeho produkcia bola nesmierna. Len drám, veselohier a frašiek napísal 35. Okrem toho písal dejepisné štúdie, epigramy, satirické i didaktické prózy. No práve v poslednej fáze svojej tvorby, keď bola jeho ctižiadosť hlboko zranená, dospel k sebe najvlastnejšiemu výrazu – k paradoxu, karikatúre, k satire i pamfletu. Sám opísal, že keď jeho bolesť dosiahla najvyšší stupeň, zrazu sa rev a stony  zmenili v smiech.
Irónia, satirický nadhľad i expresionizmus sa dostali aj do  jeho Dejín kráľovstva uhorského. V tom čase však bolo takéto písanie neprijateľné pre vedecké dielo. No dnes sú práve ony najlepším korením tohto – z odborného hľadiska už prekonaného – dielka. Záborského triezvosť, kritický nadhľad, ale aj irónia a sebairónia, ktorá tak chýbala jeho romantickým spolupútníkom, sa napokon stali hodnotou, ktorú oceňuje aj dnešný čitateľ.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite