Nezabúdam, že Amerika je hlavný dôvod slobody v Európe. Nebyť jej tvrdohlavého boja s komunizmom, boli by sme všetci dodnes satelitmi tyranskej Moskvy. Preto vnímam v Európe taký rozbujnený antiamerikanizmus nielen ako detinský, ale aj ako ahistorický.
Amerika ma tiež stále znovu uchvacuje. A nielen svojou ústavou, kultúrou, štýlom či novými technológiami. Bol som tu pár dní po útokoch z 11. septembra 2001, a namiesto zúfalstva a odovzdanosti som našiel solidaritu, odhodlanie a činorodosť. Nezabudnem, ako mi ktosi neznámy vo výťahu newyorského lacného hotela rozprával, ako si vzal dovolenku, a prišiel kdesi z Alabamy dobrovoľne pomáhať s troskami. „Som predsa Američan," povedal mi dobrácky. Takých boli všade tisíce. Tento druh patriotizmu, táto akoby dedená schopnosť urobiť niečo pre spoločné dobro je kvalitou, ktorá tvorí podstatu USA.
Spomenul som si na to teraz, po hurikáne Sandy. Keď som vystupoval na letisku JFK, očakával som atmosféru nešťastia, ochromené štvrte a ľudí, čakajúcich na pomoc. To všetko tu, samozrejme, možno nájsť, ale našiel som najmä bzučiace stroje, horúčkovitú aktivitu a vzájomnú pomoc ľudí. Dolný Manhattan je už takmer čistý, funguje metro, konajú sa opakované zbierky všetkého možného pre postihnutých a hoci do toho prišla ďalšia búrka, tentoraz snehová, nikto nevzdychá nad nepriazňou osudu. Schopnosť aktívne čeliť prekážkam sa tu až zázračne odovzdáva z generácie na generáciu. Asi má pôvod v skúsenosti prvých prisťahovalcov, ktorí sa nemohli spoliehať na nikoho a nič, len na seba a ochranu Božiu, neviem. Ale viem, že toto je na Amerike stále mimoriadne a inšpirujúce.
Ale postupne tu čoraz viac cítim aj čosi podozrivo neamerické. Aj tieto voľby boli o fundamentálnej otázke: či sa Amerika vydá cestou väčšej alebo zotrvá pri tradícii menšej vlády. Niektorí to označujú za spor voľného trhu a socializmu, iní v tom vidia opúšťanie kresťanskej etiky, založenej na jednotlivcovi a jej nahrádzanie leviatanským štátom. Ale v podstate je to spor o zachovanie či prerušenie tradície prvých prisťahovalcov. A dnes je to už spor nie jednej, ale dvoch takmer oddelených Amerík.
Obama svojím predvolebným vyhlásením, že vlastne všetko, čím sme, sme vďaka štátu, jeho cestám, školám či všakovakej starostlivosti, definoval jeho Ameriku až neopatrne presne: je to štát, ktorý sa stará, a až vďaka takémuto štátu môžu byť ľudia úspešní. Obama je v podstate sympatický chlapík, ale týmto vyhlásením mi pripomenul zjazdy komunistov a ich reči o strane a štáte, vďaka ktorým vôbec dýcham a žijem.
Voľby amerického prezidenta rozhodli svojimi hlasmi rastúce menšiny, ktoré starostlivosť štátu hľadali a v Obamovi ju našli. Ale myšlienkovo vyhral voľby európsky koncept, v ktorom je štát prvotný a jednotlivec odvodený.
Neviem, či je to trvalý trend, hoci čísla o vitálnych imigrantoch a ich rastúcom počte to naznačujú. Ale presne toto vyzdvihnutie štátu cítim tu, v kaviarni na sedemnástej ulici Nového Yorku, nielen ako ako čosi neamerické, ale uprostred novembra aj ako niečo nenovembrové.
Viac o amerických voľbách v .téme čísla
Amerika ma tiež stále znovu uchvacuje. A nielen svojou ústavou, kultúrou, štýlom či novými technológiami. Bol som tu pár dní po útokoch z 11. septembra 2001, a namiesto zúfalstva a odovzdanosti som našiel solidaritu, odhodlanie a činorodosť. Nezabudnem, ako mi ktosi neznámy vo výťahu newyorského lacného hotela rozprával, ako si vzal dovolenku, a prišiel kdesi z Alabamy dobrovoľne pomáhať s troskami. „Som predsa Američan," povedal mi dobrácky. Takých boli všade tisíce. Tento druh patriotizmu, táto akoby dedená schopnosť urobiť niečo pre spoločné dobro je kvalitou, ktorá tvorí podstatu USA.
Spomenul som si na to teraz, po hurikáne Sandy. Keď som vystupoval na letisku JFK, očakával som atmosféru nešťastia, ochromené štvrte a ľudí, čakajúcich na pomoc. To všetko tu, samozrejme, možno nájsť, ale našiel som najmä bzučiace stroje, horúčkovitú aktivitu a vzájomnú pomoc ľudí. Dolný Manhattan je už takmer čistý, funguje metro, konajú sa opakované zbierky všetkého možného pre postihnutých a hoci do toho prišla ďalšia búrka, tentoraz snehová, nikto nevzdychá nad nepriazňou osudu. Schopnosť aktívne čeliť prekážkam sa tu až zázračne odovzdáva z generácie na generáciu. Asi má pôvod v skúsenosti prvých prisťahovalcov, ktorí sa nemohli spoliehať na nikoho a nič, len na seba a ochranu Božiu, neviem. Ale viem, že toto je na Amerike stále mimoriadne a inšpirujúce.
Ale postupne tu čoraz viac cítim aj čosi podozrivo neamerické. Aj tieto voľby boli o fundamentálnej otázke: či sa Amerika vydá cestou väčšej alebo zotrvá pri tradícii menšej vlády. Niektorí to označujú za spor voľného trhu a socializmu, iní v tom vidia opúšťanie kresťanskej etiky, založenej na jednotlivcovi a jej nahrádzanie leviatanským štátom. Ale v podstate je to spor o zachovanie či prerušenie tradície prvých prisťahovalcov. A dnes je to už spor nie jednej, ale dvoch takmer oddelených Amerík.
Obama svojím predvolebným vyhlásením, že vlastne všetko, čím sme, sme vďaka štátu, jeho cestám, školám či všakovakej starostlivosti, definoval jeho Ameriku až neopatrne presne: je to štát, ktorý sa stará, a až vďaka takémuto štátu môžu byť ľudia úspešní. Obama je v podstate sympatický chlapík, ale týmto vyhlásením mi pripomenul zjazdy komunistov a ich reči o strane a štáte, vďaka ktorým vôbec dýcham a žijem.
Voľby amerického prezidenta rozhodli svojimi hlasmi rastúce menšiny, ktoré starostlivosť štátu hľadali a v Obamovi ju našli. Ale myšlienkovo vyhral voľby európsky koncept, v ktorom je štát prvotný a jednotlivec odvodený.
Neviem, či je to trvalý trend, hoci čísla o vitálnych imigrantoch a ich rastúcom počte to naznačujú. Ale presne toto vyzdvihnutie štátu cítim tu, v kaviarni na sedemnástej ulici Nového Yorku, nielen ako ako čosi neamerické, ale uprostred novembra aj ako niečo nenovembrové.
Viac o amerických voľbách v .téme čísla
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.