Niečo sa deje. Nevidno to na prvý pohľad, ale kdesi v závetrí vzniká čosi nové, zaujímavé a významné. Na Slovensko sa začínajú vracať mladí ľudia, ktorí získali vo svete prvotriedne vzdelanie aj pracovné skúsenosti. Tam vonku zistili, že Slovensko je vlastne úžasná krajina, v ktorej žijú šikovní ľudia. Čo však nestačí, lebo táto krajina potrebuje impulzy, aby skutočne prosperovala. Asi aj preto sa vrátili. Niektorí to iba cítia, niektorí aj nahlas vyslovujú – je to istý druh misijnej práce. Slovensko nesmie byť iba montážna hala, môže sa zmeniť na krajinu plnú nápadov, kreativity a technologického rozvoja. Skrátka, akési stredoeurópske Silicon Valley. Bláznivý nápad? Ľudia, čo majú špičkové vzdelanie a pôsobili na Západe, sú presvedčení, že to raz môže byť realita. Už teraz tu vzniká podhubie softvérového biznisu – je tu megaúspešný Eset, ktorý je výzvou a príkladom pre ostatných, ale sú tu aj ďalší, spomeňme aspoň Sygic a Piano. Na Slovensku vzniká veľa zaujímavých startupov, teda novovznikajúcich projektov, a formuje sa komunita ľudí s dobrými školami, ktorá ich chce posunúť ďalej, do veľkého sveta. Ale títo ľudia vedia aj to, že nestačia iba prosperujúce firmy, dôležité sú aj efektívne projekty, ktoré budú riešiť vzdelávanie či výchovu detí vyrastajúcich bez rodiny. Rasťo Kulich, country manager firmy Google na Slovensku, pripomína zaujímavú vec: Slovensko významne posúvali dopredu ľudia, ktorí sa vrátili zo sveta – Masaryk, Štefánik, a dnes napríklad aj prezidentský kandidát Kiska. Uvideli Slovensko zvonka a vedia o jeho hendikepoch, ale i šanciach oveľa lepšie než tí, čo nežili dlhodobo v cudzine. .z Harvardu do Google Chalan zo Zvolena, ide mu matematika, hrá na harmonike, od škôlky je vodca každej bandy, a vo všetkom, do čoho sa pustí, chce byť najlepší. Na konci strednej školy už vie, že existuje Harvard, ktorý je iba pre najlepších na svete, a to je výzva. Za týmto cieľom potom ide vytrvalo a systematicky. Vie, že cesta bude dlhá, komplikovaná, nie bezbolestná, ale musí ju podniknúť. Po maturite ide do Trenčína – na americkú súkromnú vysokú školu, ktorá sa na Slovensku ešte len rozbiehala. Je to risk, ale vyjde to. Na bakalárskom štúdiu sa dostane do angličtiny a pochopí, ako funguje americká škola. „Tu sedí študent v šoférskom kresle a sám si určuje, čo a koľko sa chce učiť. Profesori sú tam preňho,“ zhŕňa túto skúsenosť Rasťo Kulich. Americkí profesori mu na ceste za Harvardom významne pomôžu, hoci ten sa ešte len črtá na horizonte. Magisterské štúdium absolvuje na Fakulte manažmentu UK, študuje na jednotky, lebo aj jedna dvojka môže Harvard vzdialiť. Popri štúdiu pracuje. Skúsi si investičné bankovníctvo, manažérsku prácu aj podnikanie. Uchádzač o Harvard Business School (HBS) musí mať aj niekoľkoročné pracovné skúsenosti. Mnohí jeho budúci spolužiaci už budú mať za sebou úšpešné podnikanie, olympijský bazén či lietanie v Top Gun. Nebudú to detičky bohatých rodičov, ale špičkové mozgy z celého sveta – „cream of the cream“. Rasťo Kulich potrebuje prax v špičkovej americkej firme, aby mal referencie. V Procter and Gamble dostane na starosť značku prášku Ariel a z trojky či štvorky na trhu urobí jednotku. Keď má 28 rokov, prichádza ten správny čas. Prijímacie konanie má dve časti. Cez GMAT (štvorhodinový test z matematiky a gramatiky) sa skúma inteligenčný potenciál. „Manažér potrebuje isté IQ, lebo môže síce vedieť ľudí nadchnúť, motivovať aj viesť, ale dôležité je, aby ich viedol aj správnym smerom,“ vysvetľuje Rasťo Kulich. Druhá časť prijímačiek je písanie eseje, vďaka nej komisia skúma osobnostný profil uchádzača. Musia v ňom vidieť aj vodcovský potenciál. „Je to črta, ktorá musí byť vrodená, ale dá sa potom rozvíjať a Harvard to aj robí,“ tvrdí Kulich. Rasťo Kulich prijímaciu komisiu presvedčil a v roku 2006 prvýkrát cestuje do USA. Ide na dva roky na Harvard. Ten ho však najprv zrazil na kolená. Mohla vraj za to aj jeho arogantnosť. „Je prospešné dostať po nose, špeciálne pre kohútikov, ktorí tam prídu zo Slovenska. Tu u nás stačí, že ste zľahka nadpriemerný a môžete byť najlepší na Slovensku. Ale tam sa už hrá svetová liga, sú tam ľudia, čo majú za sebou Eton, Oxford či Cambridge,“ hovorí Kulich. Bez hanby priznáva, že sa štúdiu venoval 15 až 18 hodín denne. A nestačili iba vedomosti a perfektná príprava. HBS nemá prednášky, študenti spolu s profesormi riešia konkrétne prípady z biznisu. „V triede máte 90 spolužiakov a oni vás môžu svojimi komentmi zhodiť, treba sa pri nich presadiť, ale musíte s nimi aj vychádzať, nemôžete sa tam správať ako pitbul. Funguje to ako ekosystém.“ Priznáva, že najprv považoval Harvard najmä za skvelú položku v životopise, ale potom ho prekvapilo, ako veľa sa tam naučil. „Biznis je pritom jeden z mála odborov, ktorý môžete robiť bez školy. Ale dá sa to aj naučiť, ak máte istý talent a zdravý rozum. Vďaka štúdiu získate niečo ako šiesty zmysel. Keď si tam prejdete cez 500-600 prípadových štúdií, tak máte v hlave istú databanku riešení. Viete v nej hľadať podobne fungujúce vzorce a robiť intuitívne rozhodnutia. Dá sa to natrénovať. Ale hlavne tam spoznáte neskutočne tvorivých ľudí a vytvoríte si network, ktorý vás posunie niekam inam, a otvoria sa vám dvere, ktoré by inak možno ostali zatvorené.“ Okrem biznisu Harvard poskytuje čas aj na sebareflexiu. „Tam sa veľa hovorí a uvažuje o tom, o čom raz bude vaša pietna reč. Líder musí dobre poznať sám seba, potom sa mu ľahšie odpovedá na otázky, ktoré v živote prídu,“ tvrdí Rasťo Kulich. Tie otázky preňho prišli hneď po skončení Harvardu. S takýmto diplomom nie je problém zarobiť vo svete veľké peniaze, lenže absolvent HBS Kulich sa vrátil na Slovensko. Pritom v Amerike si uvedomil, že Slovensko je často iba „zaokrúhľovacia chyba“, takí sme malí a zatiaľ bezvýznamní. „Ale Slovensko je tiež neskutočne krásna krajina so šikovnými ľuďmi. Chcem tu žiť dlhodobo a chcem pomáhať tomuto regiónu,“ tvrdí človek, ktorý sa stal – po dlhom a náročnom konkurze – prvým country manažérom firmy Google na Slovensku. Má predstavu, ako by sa Slovensko malo rozvíjať. Vie, že tu nikdy nevybudujeme silné konzumné značky ako Coca-Cola či Loreal, ani silný retail, ako je Tesco či Wallmart, lebo sme malý trh. Nemáme ani na drahé laboratóriá, aby sme rozvíjali bio- či nanotechnológie. Môžeme staviť iba na to, na čo stačí dobrá hlava a počítač. Môžeme byť krajinou, ktorá produkuje špičkový softvérový development. Prvé zárodky tu už máme. „V zahraničných časopisoch sa už o Slovensku píše ako o kolíske startupov. Toto je naša šanca, vlastne v ničom inom ju veľmi nemáme,“ dodáva realisticky. Môžeme podľa neho urobiť neskutočný skok, ak sa urobí zopár vecí: Dobré podnikateľské prostredie s výhodným daňovým systémom, fungujúci mentoring, ktorý spojí úspešné firmy s tými začínajúcimi, silný marketing a k tomu ešte podpora štátnej sféry vo vzdelávaní. „Na Slovensku potrebujeme najmä kvalitných a technicky vzdelaných ľudí. Nemám nič proti filozofom, psychológom či sociológom, ale zväčša nerobia to, čo vyštudovali alebo sú na úrade práce. Na technické školy treba presunúť kvantitu aj kvalitu,“ tvrdí Rasťo Kulich a priznáva: „Ja mám teraz plnú hlavu rozmýšľania nad tým, ako pomôcť Slovensku stať sa svetovým. Či už v rámci Google alebo aktívnou prácou v nadáciách, ako je Manageria, ktorá chce vychovávať na dôležité pozície lídrov a zároveň slušných ľudí. Mojou ambíciou je spájať dobrých ľudí na Slovensku, ale aj tých Slovákov, ktorí ostali v zahraničí a chcú pomáhať zvonku. Je dôležité, aby dobrí ľudia robili dobré veci.“ .harvard, Frankfurt, Bratislava Tenis, hokej, basketbal, výtvarná i hudobná výchova... Mama, ktorá je detskou lekárkou, ho odmalička zapisovala na rôzne krúžky. Ladislav Kossár bol teda odmalička pripravený na rôzne výzvy. Na začiatku deväťdesiatych rokov prijala jeho rodina mexic- ko-amerického študenta, ktorý prišiel do Bratislavy na výmenu. Kossár potom na oplátku putoval na strednú školu do Oklahomy. Bolo to farmárske prostredie, no naučil sa dobre po anglicky. Práve na tomto pobyte ako 17-ročný vyslovil prvýkrát myšlienku, že by sa do Ameriky rád vrátil, ale už na školu, ako je Harvard. O svojom cieli povedal aj miestnym novinám. Ten článok si odložil. Najprv však v Bratislave študoval právo. V roku 1997 vyhral štipendium od Rotary Foundation: „Kritériá boli síce veľmi všeobecné, ale náročné. Čiastočne sa brali do úvahy známky, čiastočne išlo o viackolový pohovor, kde sa pýtajúci snažili urobiť si obraz o všeobecnom rozhľade, intelekte či cieľavedomosti uchádzača.“ Štipendium bolo 22-tisíc dolárov, čo stačilo na jeden semester. On však chcel ísť do USA aspoň na rok. Ešte skôr, ako sa vypravil do Ameriky, strávil rok na štúdiách v Holandsku: „Okrem učenia som celý čas vypisoval listy rôznym inštitúciám i súkromným osobám, aby som zohnal zvyšné peniaze. Napokon mi ich požičal jeden holandský podnikateľ.“ Najskôr uvažoval o štúdiu na Yale, ale niekto mu povedal, že prostredie Harvardu je krajšie: „Veľmi málo som vedel o tom mieste. Predsa len, boli 90. roky a internet ešte nebol to, čo dnes. Ale ako 22-ročný človek som nemal vek na obavy.“ Keď v roku 1998 prišiel na Harvard, bol nadšený. Nastúpil na „college“, čo je vlastne obdoba bakalárskeho stupňa. No zvolil si kombináciu kurzov, ktoré ho zaviedli aj na dve ďalšie fakulty – právnickú Harvard Law School a na verejnú politiku zameranú Kennedy School of Government. „Hovorí sa, že môžete prísť na Harvard, no nech robíte čokoľvek, aj tak sa všetko nenaučíte,“ spomína po rokoch. Svoj čas sa snažil rovnomerne deliť medzi štúdium, zábavu a prípravu na prácu po škole: „Nemyslím si, že som sa v priemere učil viac ako na Slovensku, ale zásadne inak.“ Kým v Bratislave bolo štúdium o memorovaní skrípt, na Harvarde musí študent rozmýšľať kriticky a hľadať spôsoby, ako nájsť riešenie konkrétneho problému: „Súťaživosť spolužiakov bola vysoká. Ľudia nemali čas radiť vám a viesť vás za ručičku.“ Náročná bola napríklad skúška z kapitálových trhov, ktorá vyžadovala určitú znalosť finančnej matematiky, a tá sa na našej právnickej fakulte neučí: „Ja som išiel na Slovensku študovať právo, aby som sa nemusel venovať číslam a napokon som pri nich aj tak skončil.“ Harvard je miesto, kde medzi spolužiakmi stretnete napríklad herečku Natalie Portman a na prednášky prichádzajú osobnosti ako Nelson Mandela či Whoopi Goldbergová. „Zažil som tam snobov i vzory pokory, akademických géniov aj športové typy. Je to veľmi pestrá zmes, či už ide o sociálny status, národnostný pôvod, alebo temperament. V konečnom dôsledku aj tak začnete ľudí deliť len na dobrých a zlých,“ bilancuje dnes s odstupom. Po skončení školy ho headhunter stiahol do Deutsche Bank vo Frankfurte, kde uplatnil svoje právne vzdelanie, jazyky a zároveň sa veľa naučil o financiách a správe majetku. Neskôr pracoval v Londýne v investičnom bankovníctve a pomáhal rozbiehať developerské projekty na Slovensku. Od roku 2009 sám investuje do startupov – v USA, ale aj na Slovensku. Dve spoločnosti má v kalifornskom Palo Alto: „Jedna sa zaoberá cloud computingom, druhá pôsobí v oblasti geolokačných služieb a interiérovej navigácie. Na Slovensku som investoval do dizajnérsko-výrobnej spoločnosti.“ Do budúcnosti ho zaujíma najmä takzvaný impact investing, ktorý spája spoločenský prínos s finančnou udržateľnosťou. Keď je v Bratislave, veľa času venuje svojej Nadácii Provida. Jej kancelárske priestory budia dojem nespútanej slobody. Hvezdársky ďalekohľad namierený k oblohe, vedľa stolička z priesvitného materiálu a improvizovaná minigolfová plocha na zemi. V poličke s knihami svietia mená ako Steve Jobs, Warren Buffett, či Muhammad Yunus. Kossár začal najprv spontánne pomáhať deťom z detských domovov, neskôr však chcel pomoc rozvíjať so všetkými skúsenosťami a znalosťami, ktoré má z investovania. Pre nepočujúce deti organizuje divadlo. Rodinám s postihnutými deťmi pomáhal založiť škôlku. Deťom z detských domovov zase hľadá mentorov cez projekt Buddy. Práve táto práca mu dáva skutočný zmysel života. „Človek síce dáva druhým, ale on dostáva oveľa viac späť. Dávajúci však nesmie upadnúť do narcizmu a pocitu úžasu zo seba samého. To, že on sa cíti dobre, musí byť bočný efekt, a nie cieľ pomáhania.“ Ladislav Kossár chce raz napísať knihu, v ktorej čitateľom zaželá veľa neúspechov: „Úspech je totiž poučiť sa z neúspechu. Ja som zažil veľa neúspechov a tie ma posunuli dopredu.“ .z Princetonu cez Ugandu na Slovensko Dievča zo Sabinova, typická bifľoška, ktorej škola ide. Napriek tomu nemala pocit, že práve ona je človek, ktorý sa dostane na prestížnu americkú univerzitu. Nechodila s rodičmi na zahraničné dovolenky, nedrilovali ju odmala v angličtine a navyše to boli deväťdesiate roky a dcéra učiteľky a policajta vedela, že šancu zaplatiť si dobrú zahraničnú školu majú možno tak deti z rodín mečiarovských privatizérov. No keď prišla ponuka ísť do Bratislavy na výberový program v angličtine s medzinárodne uznávanou maturitou, angličtinárka prišla práve za ňou a rodičia ju podporili. „Mám rozhľadených rodičov, vychovávali nás tak, aby sme sa nebáli snívať,“ konštatuje Michaela Jacová. Od dvanástich snívala len o diplomacii, no študovať humanitné vedy na Slovensku nechcela. Uvažovala o Prahe, ale rozhodla sa skúsiť aj americké univerzity. Tie dávali aj štipendiá pre finančne nezabezpečených študentov z Európy a prijímačky sa dali robiť v Bratislave. Urobila všeobecný test z angličtiny a matematiky, predmetové testy z histórie, pokročilej matematiky a písomného prejavu, napísala dvojstranovú esej, predložila známky a odporúčania profesorov zo strednej školy. Američania netestujú len inteligenciu, chcú spoznať aj osobnosť uchádzača. Chcú vedieť, aké sú jeho ambície, líderské schopnosti, mimoškolské aktivity. Michaela Jacová mala na svojom konte dve celoslovenské víťazstvá v stredoškolskom debatovaní a v tejto disciplíne súťažila aj na majstrovstvách sveta. Zrejme táto aktivita zaujala komisiu v Princetone, ktorá si skladá komunitu študentov veľmi sofistikovane. Šancu, že by si mohli vybrať práve ju, si Michaela nechcela veľmi pripustiť. Predsa len – dievča zo Sabinova a Princeton? Preto prihlášku aj trochu odflákla a na ústny pohovor, ktorý vo Viedni viedol so slovenskými uchádzačmi absolvent Princetonu, ani nešla. Lenže na jej gymnáziu zrazu zazvonil telefón a prijímacia kancelária z Princetonu si overovala, či študentka Jacová naozaj má záujem o ich školu. A tak si osemnásťročná Michaela balila kufre a 4. septembra 2001 vystúpila z lietadla v USA. Zažila jeden týždeň starej dobrej Ameriky, kým padli Dvojičky. „Prvý deň nám v aule, kde bolo 1 200 študentov, povedali: pozrite sa doprava, doľava, ste medzi tými najlepšími na svete. Vedela som, že som na dobrej škole, ale kým som sa tam nedostala, nemala som predstavu, čo to vlastne znamená.“ priznáva Michaela. Princeton je výborný najmä pre študentov, ktorí ešte nemajú predstavu, čím chcú byť. Bakalárske štúdium trvá štyri roky, ale prvé dva roky sa študent nešpecializuje. Musí si štúdium vyskladať z predmetov rôzneho zamerania. „Musíte mať dva kurzy z kvantitatívneho myslenia, napríklad matematiku a štatistiku, dva kurzy z prírodných vied, dva kurzy z literatúry,“ objasňuje systém Michaela. Ona bola presvedčená, že už nepatrí medzi študentov, ktorí sa len hľadali. Bude diplomatka. O nič iné nestála. Štúdium medzinárodných vzťahov je na Princetone jediný výberový program, treba mať dobré výsledky. Michaela sa na princetonskú Woodrow Wilson School dostala. Životný sen o diplomacii sa však predčasne skončil – po mesačnej stáži v OSN. „Bola to úžasná skúsenosť v tom, že som pochopila, čo nechcem. Ja som akčný človek, ktorý potrebuje nezávislosť, tvorivosť a nevedela som si predstaviť samu seba, ako sa tri dni hádam o jedno slovíčko v nejakej rezolúcii,“ opisuje diplomatické vytriezvenie. Skončila prestížnu školu, ale cítila sa stratená. Po štyroch rokoch štúdia nechcela ísť hneď na magisterské štúdium. Vôbec nevedela, čo chce vlastne robiť. Využila preto ponuku univerzitného programu Princeton in Africa, aby išla na rok pracovať do organizácie Africare. Keď doma oznámila, že ide do Ugandy, vraj si všetci mysleli, že sa zbláznila. Túžila po dobrodružstve, chcela zažiť iný svet a nájsť si svoje miesto. Rok žila a pracovala v malom ugandskom meste, odkázaná najmä sama na seba. „Bola som tam spokojná aj šťastná. Uganda je nádherná krajina. Špekulovala som, že tam ostanem,“ priznáva. Lenže čím viac videla do fungovania rozvojovej pomoci, tým viac mala pochybností. Navyše tu bol pocit, že zaberá miesto niekomu z miestnych ľudí. Povedala si, že sa musí najprv niečo poriadne naučiť a potom sa možno vráti. A zacnelo sa jej už po Európe. Našla si prácu v Prahe, kde sa venovala takzvanej „druhokoľajovej“ diplomacii. Teda žiadne konferencie a summity, ale skôr súkromné rozhovory v uzavretých kruhoch, off record. Bola to vraj zaujímavá skúsenosť, ale stále to nebolo ono. A tak sa vcelku ľahko rozhodla presťahovať za svojím priateľom do Oxfordu. Nájsť si prácu v Oxforde, meste plnom výnimočných mozgov, však nebolo ľahké. Ako východisko z núdze prijala miesto v kancelárii, starajúcej sa o komercionalizáciu duševného vlastníctva, ktoré vznikne na Oxfordskej univerzite. „Slepé kura k zrnu prišlo,“ hovorí Michaela o svojom prekvapivom zistení, že toto je presne to, čo chce v živote robiť a čo ju baví. „Musím mať pocit, že to, čo robím, prináša hmatateľné výsledky a že moja práca má zmysel.“ Keďže v Európe jej chýbal magisterský titul, získala ho na inštitúte medzinárodných a rozvojových štúdií v Ženeve. V roku 2010 ju dvaja slovenskí absolventi prestížnych svetových univerzít prehovorili, aby sa vrátila na Slovensko a robila transfer technológií tu. Na Slovensku nebolo v tom čase veľa ľudí s podobnou skúsenosťou. Michaela je dnes spojivkom medzi vedcami, výskumníkmi a komerčnou sférou. „To ma najviac baví, lebo cítim, že takto môžu vzniknúť firmy, ktoré budú mať pre spoločnosť veľkú hodnotu. Veľa vecí robím aj z presvedčenia, mimo pracovnej doby, lebo cítim istý hlbší rozmer tejto práce. Vytvára sa tu celý inovačný ekosystém a veci sa nám menia priamo pred očami.“ Softvéroví inžinieri alebo výskumníci nemusia vedieť dobre spracovať a prezentovať svoj nápad, nemusia vedieť ani dobre po anglicky a môžu mať problém zorientovať sa na medzinárodnom trhu. Michaela im v tom pomáha. Netají sa tým, že na to používa aj sieť absolventov Princetonu. „Moje vzdelanie i pracovné skúsenosti ma naučili, že networking nie je prostriedok na využívanie ľudí, ale na spájanie dobrých vecí, ktoré by o sebe nevedeli.“ Vraj vôbec nie je náhoda, že sa na Slovensko v posledných rokoch vrátilo veľa ľudí, ktorí majú špičkové vzdelanie. Majú pocit, že sú tu skutočné príležitosti. Michaela Jacová to vidí s našou budúcnosťou optimisticky: „Vytvára sa tu zaujímavá kritická masa ľudí, ktorí sa vrátili zo zahraničia. Majú iný pohľad, globálnu perspektívu a dobré kontakty. Rozbiehajú tu teraz veľa zaujímavých vecí a chcú pomery meniť k lepšiemu.“ l
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.