Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viac photo ako press

.časopis .umenie

Slovensko doteraz nemalo vlastnú súťaž novinárskej fotografie. Naši autori boli akosi veľ koryso „prilepení“ k súťaži Czech Press Photo. Prvý ročník Slovak Press Photo má preto veľ ké ambície.

Fotografia je médium, ktoré nepozná jazykové ani iné bariéry. Spisovatelia sa oprávnene ponosujú, že žijeme v „ére obrazov“, teda v zrýchlenej dobe, keď človek nemá čas na čítanie hodnotnej literatúry a namiesto toho konzumuje kmitajúce sa obrazy, torzá reality. Raz môže ísť o idiotizáciu televíznym programom, inokedy o klikanie na sieti. Ako je to s fotografiou? Ak ostaneme pri tej novinárskej, tak denne ju vidíme v médiách a raz ročne na výstave – vďaka organizátorom Mesiaca fotografie, ktorí už tradične v novembri privážajú z Holandska na Slovensko jedinú a tým pádom najprestížnejšiu globálnu súťaž svojho druhu World Press Photo. Divák odchádza zdrvený množstvom emocionálne silných obrazov násilia, vojen, prírodných katastrof a iných druhov ľudského nešťastia, medzi ktorými občas zasvieti čosi pekné a radostné. Teoretici mudrujú nad tým, či je to ten pravý obraz nášho sveta. Hranice voyerizmu sa posúvajú. Tento rituál sa každoročne opakuje, a tak to ostane aj v budúcnosti.

.príchod vierozvestcov
Vráťme sa domov. Pred tromi rokmi priviezol dlhoročný člen poroty Czech Press Photo Marián Pauer (objavil fotografa The Beatles, rodáka z Banskej Štiavnice Deža Hoffmana) túto výstavu z Prahy do Bratislavy. Pochopiteľne, bolo mu ľúto, že naši najlepší autori, za všetkých spomeňme Alana Hyžu, Martina Kollára, Joe Klamara alebo Martina Bandžáka, získavajú ceny v blízkej cudzine, no doma takú špecifickú súťaž nemáme.
Výsledok prinieslo až spojenie Pauerovej vízie a organizačného talentu Jany Garvoldtovej. Našli sa sponzori, členmi poroty sa stali okrem Pauera Tibor Huszár a Alan Hyža zo Slovenska, Péter Korniss z Maďarska a Tomasz Gudzowaty z Poľska. No prišiel prvý problém – Slovensko si potrpí na svojráz, a tak na želanie jedného z podporovateľov súťaže, Ministerstva kultúry SR, vznikla popri aktualite, reportáži či športe aj jedna špecificky domáca súťažná kategória s bizarným názvom 1150. výročie príchodu Cyrila aMetoda na územie Veľkej Moravy. Keďže v 9. storočí nebola fotografická technika na vysokej úrovni a mnohé fotografie z tej éry zožltli, kategóriu vyhrali skvelé fotky Petra Župníka z jeho cyklov o Levoči a Spiši. A teraz vážne: možno by stačilo kategóriu primeranejšie nazvať napríklad Viera a duchovný život. Vôbec, súťaž podľa výstavy vMúzeu mesta Bratislavy charakterizujú skôr výtvarne ladené diela. Tento dojem iba umocňuje deficit prvého ročníka v podobe chýbajúcich rozšírených sprievodných textov, takže divák netuší, že napríklad potetovaný mladý muž na silnej fotografii Márie Szabovej je narkoman, ktorý si zarába na živobytie a na drogy kickboxom. Novinárska fotografia bez popisky je ako človek po amputácii končatiny. Na druhej strane, príjemné je zistenie, že medzi 130 prihlásenými autormi sa presadili nové mená, či už ide o vizuálne temnú sériu Maroša Herca z anitigorilích protestov, alebo o empatickú sériu Alexandry Galambovej z Domova dôchodcov v Rimavskej Sobote. Vtipné sú politické spravodajské momentky Pavla Neubauera (Gašparovič a Trubač) či Tomáša Benedikoviča (Fico na pleciach spolustraníkov počas volebnej noci). Slovak Press Photo charakterizuje dôraz na domáce udalosti, potrebný presah jej dodal aj africký portrét detí nášho kolegu Matúša Zajaca.

.posledný portrét
Čo je pozoruhodné, a žiaľ, aj výpovedné o stave našich médií, väčšina ocenených fotografií zatiaľ nebola publikovaná. Dôvod? Naše médiá, s výnimkou časopisu, ktorý čítate, o neprvoplánovú obrazovú výpoveď nemajú záujem. Všade vo svete by bolo logickou podmienkou, že na takúto „press súťaž“ sa môžu prihlásiť iba fotografie z médií, u nás by to mnohé kvalitné veci diskvalifikovalo.
Hlavnú cenu získala fotografia Maňa Štraucha. Vynikajúci portrét výborného fotografa Karola Kállaya krátko pred jeho úmrtím musí emocionálne hlboko zasiahnuť každého, kto poznal legendu našej fotografie. Choroba ho výrazne poznamenala. Maňo Štrauch poznal Kállaya dlhoročne, takto koncipovaný jeho „aristokratický portrét“ s paličkou a klasickou Leicou M6 na krku nosil v hlave dlhý čas, no nemal odvahu to vysloviť. Až mu napokon Kállay sám zavolal, či by ho neurobil. Vznikol dôstojný portrét, s ktorým bol portrétovaný spokojný. Aj ako človek na prahu života a smrti, aj ako fotograf. Nevdojak si pritom musíme spomenúť na iné legendy fotografie, na Martina Martinčeka, ktorý prísne zakazoval, aby ho portrétovali, alebo na Francúza Henri Cartier-Bressona, ktorý dokonca trúfalcov, čo ho chceli odfotografovať, fyzicky inzultoval. Štrauchova fotografia Kállaya ide na dreň bytia, k podstate média, k záznamu plynutia času a jeho výseku. A nebyť súťaže Slovak Press Photo, ostala by známa iba čitateľom Trendu, čo by bola škoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite