Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo kupovať súčasné umenie?

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Prečo vlastne? Stojí za to namáhať sa a pokúšať sa pochopiť diela, vznikajúce a prezentované často v prostredí, nie vzdialenom obrazu snobskej elitárskej sekty? Naučiť sa porozumieť im, investovať do nich nemalé peniaze a potom s nimi žiť?

Rozprávali sme sa o tom s kunsthistorikmi, výtvarníkmi, zberateľmi a obchodníkmi s umením.

Nina Gažovicová, aukčná spoločnosť SOGA:
Mali by si ľudia kupovať súčasné umenie?
Keďže sa pýtate obchodníčky s umením, tak samozrejme odpoveď na prvú otázku je, že áno. A prečo? Lebo sa to jednoducho patrí. Zvlášť v dnešnej dobe, keď sa ľudia chcú obklopovať krásnymi vecami, ktoré majú aj určitú hodnotu, rozhodujú sa podľa reklamných kampaní, vyberajú si najnovšie modely áut a oblečenia, príde mi trochu scestné, ak inklinujú ku krajinkám z päťdesiatych alebo banálnym zátišiam z tridsiatych rokov. Je pre mňa prirodzené byť obklopená umením, sama z času načas samozrejme aj zbieram, niečo dostanem, niečo kúpim. Myslím si, že to patrí k správnemu postoju, v dnešnej dobe možno aj spoločenskému.
Nie je problém v tom, že v súčasnom umení sa ťažko orientuje?
Je určite problém, že ľudia umeniu nerozumejú. Z vlastnej praxe však viem, že len čo človeku priblížite súčasný obraz, vysvetlíte, poviete mu nejaké paralely z histórie, tak ho to zaujme. Ďalší problém je, že ľudia možno majú dobrý úmysel, chcú si kúpiť súčasné umenie, ale skĺznu do veci, ktorá je síce z pohľadu odborníka originálnym umeleckým dielom, ale z hľadiska trvalejšej hodnoty to nie je vhodná forma investície a je to umenie, ktoré nepretrvá.


Aurel Hrabušický, kurátor zbierky fotomédií SNG:
Mali by si ľudia kupovať súčasné umenie?
Asi od prípadu k prípadu. Tak ako v každej historickej dobe, aj dnes je trh, dokonca aj ten malý slovenský, zaplavený množstvom artefaktov rôzneho typu, a v tej najsúčasnejšej produkcii je ťažké sa orientovať. Musíte mať buď dobre vyvinutý zmysel pre to aktuálne a zároveň aj cit pre kvalitu, čo sa spája málokedy. A nemôžete sa príliš spoliehať ani na takzvaných odborníkov, čiže na ľudí, ktorí s umením pracujú.
Dá sa cit pre kvalitu vypestovať alebo kultivovať?
Kultivovať sa určite dá. Myslím si, že v tomto sme stále neurobili dosť práce. Ale na katedre dejín umenia sa už budúci kunsthistorici učia nielen to, aby vedeli dobré umenie rozoznať, ale aby to vedeli aj podať ďalej.  To je veľmi dôležitá vec. Trochu mi to pripomína situáciu u nás v SNG, kde sa nerozširujú ani tak oddelenia zbierok ako oddelenia, ktoré pracujú s verejnosťou a rôznymi spôsobmi ľudí vychovávajú k vnímaniu vizuálneho umenia.
Ovplyvňuje vystavenie v SNG hodnotu diela?
Do určitej miery. Pracovníci SNG si musia dať pozor, čo zaradia do výstav, lebo sa to hneď stáva určitým etalónom, na základe čoho sa porovnáva naša súčasná scéna. Zvyšuje to rating dotyčného výtvarníka.

 
Laco Teren, maliar:
Kto kupuje tvoje obrazy?
V prvom rade sú to zberatelia, tí sú pre mňa najdôležitejší, pretože byť v zbierke je pre umelca nesmierne príjemné. Zberatelia sú ľudia, posadnutí vášňou, ktorá je veľmi podobná vášni, ktorú má človek, ktorý tie veci robí, to znamená aj tej mojej. Stačí pár zberateľov a naplní ťa to veľkým zadosťučinením. Odrazu stretneš človeka, ktorý je takisto nadšený z tej tvojej veci ako ty, keď si ju robil. To je neskutočne príjemná vec. Podobné je to aj s ľuďmi, ktorí vôbec nie sú zberatelia, ale v jednej chvíli zatúžili mať môj obraz. A sú ochotní pre to urobiť prinajmenšom to, že sa ti ozvú, že za tebou prídu, že sa chcú stretnúť a vybrať si, dokonca často vedia úplne presne, ktorý obraz si zoberú. Nikdy v tom nie je nič negatívne. Nešpekulujú. Iste, hovoria o hodnote ako vždy, keď si ospravedlňujeme niečo, čo nevyhnutne nepotrebujeme. Napríklad umenie. Potrebujeme chlieb. Umenie chceme.
Prečo by si mali ľudia kupovať súčasné umenie?
Ľudia by si mali kupovať umenie ani nie kvôli tomu, že to je umenie, ale preto, že ono akoby napĺňalo tú nádobu túžby. Len čo sa do niečoho zamilujem, tak nás to vždy niekam posúva a hlavne je tam potom veľa príjemných vecí. Umenie nestráca na cene. Zostane tu, keď my tu už nebudeme. Ako ten starý čajník, ktorý je síce obitý, ale pil z neho môj starý otec. To má neoceniteľnú hodnotu.
 

Pavol Weiss, aukčný dom White & Weiss:
Prečo ste začali zbierať obrazy?
Začalo sa to spontánne, na umeleckej škole v Prahe, kde sme sa priatelili s umelcami, a tak sme sa prirodzene dostávali k umeniu. Myslím, že prvá vec, ktorú som mal v zbierke ako výtvarné dielo bola fotka od Mira Švolíka. Spoznal som sa s Tonom Stanom a s ďalšími fotografmi, spoznal som silnú generáciu slovenskej postmoderny, kde bol Laco Teren, Ivan Csudai, Simona Bubánová, Stano Bubán a ďalší. Začal som podnikať v reklame a po rokoch prišlo to, že mal človek aj nejaké peniaze. Chcel som si normálne zavesiť na stenu niečo, čo sa mi páči, niečo, čo mi skrášľuje prostredie, v ktorom sa pohybujem. Tak sa to začalo. Nekoncepčne, nepremyslene, náhodne. Zberateľstvo začalo mať po istej dobe širší rozmer a uvedomil som si, čo chcem a čo môžem zbierať, aké sú možnosti. Ohraničil som si to českou a slovenskou scénou, a potom začala prirodzená selektívnosť. Keď som skončil s podnikaním, dostal som sa osudovou náhodou k aukčnej spoločnosti.
Prečo by mali ľudia kupovať umenie?
Motivácia môže byť na začiatku rôzna. Pre niekoho to môže byť určitá forma investície, poznám zberateľov, ktorí si prerátavajú hodnotu diela cez štvorcový centimeter a veľakrát kupujú zlé veci s dobrým menom. Mladých ľudí, ktorí sa osamostatnili, sú úspešní, investujú x-stotisíc eur do svojho domu, sa pýtam, prečo neinvestujú zlomok tejto sumy do toho, aby na stene mali originál. Tak ako vo futbale, je i vo výtvarnom umení niekoľko líg a práve výtvarníci z tých nižších majú často silné marketingové schopnosti, a tak môžete naraziť na firmy, ktoré sú otapetované obrazmi výtvarníka, ktorý jazdí na veľkom aute a býva vo vile za Bratislavou, ale v živote ste ho nikdy nevideli na reprezentatívnej výstave.


Monika Pascoe Mikyšková, výtvarníčka a galeristka:
Škodí umeniu, keď sa predáva a propaguje?
V histórii platilo, že veci, ktoré boli úspešné, boli aj predajné. Zlom nastal niekedy na začiatku 20. storočia, keď sa avantgarda ostro postavila voči prevládajúcim trendom v spoločnosti a mali chuť experimentovať. Umenie sa začalo od širokej verejnosti odkláňať a ten odklon na jednej strane umožnil vznik nových smerov, na druhej strane bol však počiatkom elitárstva.
V tvojej galérii Eggplant sa vystavuje a predáva umelecký šperk. Kto si ho kupuje?
U nás neexistuje trh pre súčasný šperk. Veľa ľudí má problém zaplatiť za šperk viac, ako má práve v peňaženke. Náklady na chod galérie pokrývame z toho, že autor vždy v rámci výstavy donesie nejaké drobné veci, šperky, povedzme, do 20 eur. To je to, čo ľudia kupujú. Väčšie výtvarné šperky za stovky eur sa nepredávajú. Vo svete sa pritom tieto šperky našich autorov predávajú.
Si zároveň výtvarníčka. Kto kupuje tvoje obrazy?
Priatelia a zberatelia. Občas príde niekto do ateliéru, niečo si kúpi a zavesí si to doma na stenu. Pre mňa je to veľká satisfakcia, keď si ľudia do priestoru, v ktorom žijú, zavesia moju vec. Ale nie je veľa takých ľudí. Ľudia u nás nie sú ešte zvyknutí investovať do originálneho diela, ktoré nie je len čisto dekoratívnou vecou.
Prečo by si mali ľudia kupovať súčasné umenie?
Súčasné umenie nás posúva ďalej, posúva hranice. Je to jediná vec v spoločnosti, ktorá nie je robená účelovo.

 
Martin Shooty Šútovec, karikaturista:
Kto si kupuje tvoje kresby?
Kupujú si ich dotknuté osoby, zlomyseľní kamaráti alebo niekto, kto má nejakú požiadavku a ja mu vyhoviem. Buď predávam zo zásob, alebo kreslím na objednávku.
Zaujímaš sa o to, kto si kúpi tvoje veci?
Sú ľudia, ktorým by som ich nikdy nepredal. Raz sa stalo, mám podozrenie, že to bolo po nejakom žúre, najskôr mi zavolal nejaký človek z J&T, potom Kaliňákov človek a nakoniec Počiatkov človek s tým, že odo mňa niečo chcú. Hovoril som si, to nie je pravda, oni asi niekde boli spolu a stavili sa, kto to zo mňa „vymáčkne”. Povedal som im, že nemajú toľko peňazí, aby si to mohli kúpiť.
Prečo by si mal niekto kúpiť výtvarné dielo?
Dá mu to dobrý pocit, že má niečo neopakovateľné. Napríklad pri hudbe to už neexistuje. Môžeš mať doma niečo, čo nemá nikto iný. Máš niečo, nad čím niekto strávil v myšlienkach, a potom prácou čas a on ti potom ten čas predal a ty ho vlastníš. Veď to je úžasné. Vieš, že ten človek sa toho osobne dotkol a že to máš iba ty.

Alexandra Kusá, generálna riaditeľka SNG:
Prečo by si mali ľudia kupovať súčasné umenie?
Taká najjednoduchšia odpoveď je, že prečo nie. Samozrejme, odpovedí je viac. Jedna z nich je, že to, čo je dnes súčasné, bude o dvadsať rokov to klasické, že ak nemáme na tú klasiku, tak si môžeme kúpiť budúcu klasiku. Druhá vec je, že umenie je typická kultúrna nadstavba a podľa mňa je to niečo také, ako keď si kupujeme knihy. Tak si kupujeme umenie, chodíme na koncerty, počúvame hudbu a to všetko patrí do jednej skupiny. A okrem toho, dosť často sú to aj veci, s ktorými je príjemné žiť, úplne natvrdo to poviem, aj to spríjemňuje život.
Aká by mala byť úloha národnej galérie voči trhu s umením?
Národná galéria je vo svete zvyčajne tá najvyššia inštitúcia, ktorá funguje ako garant overených hodnôt. Ako viem, že som si kúpil dobre? Malo by to byť tak, že ak je to v Národnej galérii, tak by to asi zlé byť nemalo, pretože predsa len tú spravuje tím školených odborníkov, ktorí by mali mať nejakú predstavu a na druhej strane sú to tí, ktorí tie dejiny potom píšu, čiže je veľmi pravdepodobné, že sa to do nich dostane. Na druhej strane je dôležitá úloha výchovná, sprostredkovateľská. Galéria by mala byť pomocnou rukou pre tých, ktorí si chcú nájsť cestu. Aj preto, keď si všimnete, väčšina našich výstav má v poslednom čase veľmi veľa sprievodných programov, práve preto, aby sme umenie sprostredkovali. Lebo sme si vedomí, že je trochu hermetické.

Edo Maták, zberateľ, partner Penta Investments

Ako sa orientujete pri nákupe súčasného umenia?
Tak ako v západnom svete už desiatky rokov, aj na slovenskej scéne možno v posledných rokoch cítiť zasahovanie marketingu do profilovania jednotlivých umelcov. Aj keď Slovensko nemá svojho Saatchiho ani Gagosiana, myslím si, že ďaleko lepšie než jednorazové počiny obchodníkov s umením alebo aj samotných umelcov je dlhodobý a koncentrovaný záujem o podporu a profesionálny vývoj niekoľkých vopred vytipovaných mladých umelcov, ktorým sa tak môže reálne otvoriť brána do sveta. Ja sa pri selekcii takých umelcov snažím zamerať na takých umelcov, ktorých diela sa mi subjektívne páčia a  zároveň sú technicky zdatní, čo nie vždy býva samozrejmosťou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite