Moje Československo

Hneď na úvod poviem toto: nikdy som neveril na československý národ, môj dôverný vzťah k Prahe nijako neoslaboval môj srdečný vzťah k Bratislave, a slovenský jazyk je mi milý natoľko, že sa ním živím. Navyše, necítim fatálnu nostalgiu za federáciou, Slovensko považujem za svoj domov, ktorý mám rád a ktorého úspechy mi robia radosť. No napriek tomu si myslím, že ak by Československo prežilo, bolo by to pre obe jeho časti, a aj pre mňa, lepšie.
Nie som historik, ale viem, že nebyť vzniku Československa, slovenský národ by si na čele s jeho katolíckou elitou dobrovoľne zvolil splynutie s maďarským národom. Nebola by to katastrofa, Maďari sú zaujímaví ľudia s krásnou kultúrou, len by tu bolo by o jeden národ a jazyk menej. Československá myšlienka umožnila pretrvanie Slovákov, a už len to je dobrý dôvod na rešpekt.
Ale samotné pretrvanie národa nie je najvyššie dobro. Rúhanie? Vôbec. Voľ nebyť, ako byť otrokom, napríklad.
Československo však slovenský národ nielen zachránilo, ale najmä pozdvihlo. Keď pravdu, tak priamo: my, národ pastierov a ohnutých chrbtov, sme sa v Československu napriamili a civilizačne podrástli. Ešte aj Hlinkov autonomizmus je v tomto zmysle ovocím spoločného štátu, v ktorom bolo poddanstvo nahradené demokraciou. Samozrejme, že v spoločnom štáte existovala aj česká nadradenosť a podceňovanie Slovákov. Všade, kde je viac než jeden človek, sú aj rany a krivdy. Ale civilizačný prínos Československa k rozvoju slovenského národa je ohromujúci.
A tu som pri kľúčovej otázke: ak Československo zachránilo slovenský národ a ak ho súčasne pozdvihlo, nesplnilo tým svoju historickú rolu a nebolo naozaj odsúdené na zánik?
Nemyslím si to z dvoch dôvodov.
Ten prvý je osobný. Hoci väčšinu svojho života som prežil v komunizme, Československo nebol pre mňa Husák ani Dubček, ale Karel Kryl, hokejisti víťaziaci na Rusmi a neskôr Václav Havel. Komunisti tu zaviedli teror a neskôr normalizáciu, ale bol to ich teror a ich normalizácia. Tento hlboký vnem z dospievania, tento tušený vzdor slobodného Československa bol jedným z dôvodov, pre ktorý som bol proti jeho rozdeleniu. Bol to predsa náš spoločný vzdor, spoločné trápenie a November naše spoločné víťazstvo. Navyše, proponenti slovenskej samostatnosti boli na úplne opačnom brehu pred rokom 1989 aj po ňom. Tak prečo im vydať celú krajinu?
Moja individuálna skúsenosť to iba posilňovala: nie v Bratislave, ale v Prahe som cez Ivana Hoffmana dostal prvú veľkorysú šancu, nie tu, ale tam som zažil vzory, na ktoré nikdy nezabudnem, nie tu, ale tam som sa dotkol kvality, a napokon nie tam, ale tu som zažil nenávisť, hrubosť a fyzické násilie.
Najsilnejší dôvod, pre ktorý si nemyslím, že rozdelenie Československa bolo nevyhnutné, je však naše vzájomné ovplyvňovanie. Názor, že národ sa len v samostatnosti naučí napredovať, považujem za omyl. A nielen pre dôkaz z prvej republiky. Najväčší dôkaz poskytuje dnešok: Česko aj Slovensko sú samostatné, ale vnútorne zdegenerované spôsobom, aký bol v roku 1992 nepredstaviteľný. Nehovorím iba o korupcii, hovorím o celkovom nastavení priorít, o spôsobe spravovania štátu, o kultúre, o vnútornom náboji oboch republík. Myslím si, že to priamo súvisí s neexistenciou druhého národa v štáte, voči ktorému sme sa vždy chceli vytiahnuť, zlepšiť, a možno aj prikrášliť. Dnes kopeme len za seba, národné ego stratilo stud pred tým druhým, a tým pred čímkoľvek.
Československo bolo ťažšou cestou, ktorú sme odmietli. V poriadku, ideme ďalej, Slovensko treba budovať. Ale nezabúdam, že žneme plody ľahšej, nie lepšej cesty.