Keď sa Heinrich Himmler dozvedel o začiatku bojov vo Varšave, tak Hitlerovi povedal: „Z pohľadu dejín je požehnaním, že Poliaci robia to, čo robia. O päť či šesť týždňov sa z toho dostaneme. A Varšava, hlavné mesto, hlava a inteligencia toho bývalého šesťnásť- či sedemnásťmiliónového národa Poliakov bude zničená.“ Keď sa obrátil na svojich podriadených, dal im rozkaz Varšavu zničiť: „Môžete si o mne pomyslieť, že som barbar. Ako chcete, páni. Áno, som ním, pretože to tak musí byť. Rozkaz znel: Každý jeden blok domov musí byť spálený a vyhodený do povetria“. Varšava už nesmie existovať.
Osud Varšavy ako poľkého mesta bol predurčený už dávnejšie. Takzvaný Pabstov plán z roku 1940 predpokladal demoláciu budov poľského hlavného mesta a vytvorenie takzvaného Die Neue Stadt Warschau, mesta, ktoré malo byť komunikačným uzlom a sídlom provincie, odkiaľ by Nemci spravovali okupované poľské teritórium.
Nemcov z Varšavy bolela hlava. Generálny gubernátor Hans Frank napísal: „V tomto štáte máme jeden bod, z ktorého pochádza všetko zlo: to je Varšava. Keby sme v generálnom gubernátorstve nemali Varšavu, nemali by sme štyri pätiny všetkých problémov, s ktorými musíme bojovať. Varšava je a zostane ohniskom neporiadku, bodom, z ktorého sa rozprestiera po tejto krajine nepokoj.“
Himmler aj Hitler hovorili spoločne o zničení tohto mesta. A čo s obyvateľmi? Mali byť vyvraždení. Tento plán sa začal realizovať vo Woli, v prvých dňoch augusta roku 1944.
Varšavská Wolská ulica je pre mesto dôležitá komunikačné tepna, ktorá spája centrum so západnými hranicami mesta. Bolo to vlastne pozdĺž tejto ulice a v priľahlých uliciach, kde Nemci v priebehu niekoľkých dní vykonali pravdepodobne najväčšiu popravu civilného obyvateľstva počas celej druhej svetovej vojny v Európe.
Nikto dodnes nespočítal počet obetí toho šokujúceho zločinu. Dokonca ani Nemci. Keďže mali zabiť všetkých, so štatistikou sa nebavili. Ani po pogrome preživší Poliaci, ktorí videli hromady ľudských tiel, svojich blízkych a susedov. Odhady sú veľmi rôznorodé: niektoré hovoria o patnástich tisícoch, iné o dvadsiatich, tridsiatich piatich, či dokonca šesťdesiatich tisícoch zavraždených v priebehu niekoľkých augustových dní. Múzeum varšavského povstania uvádza, že zavraždených bolo okolo štyridsaťtisíc osôb. Znamená to, že nemecký zločin, ktorý sa odohral na varšavskej Woli, mal viac obetí ako hrôzostrašný masaker v Babom Jari, neďaleko Kyjeva. Tam, ako celý svet vie, bolo v septembri 1941 zavraždených vyše tridsaťtritisíc Židov.
Na rozdiel od toho je, žiaľ, varšavská Wola dodnes málo známa. Nielen vo svete, ale aj v Poľsku. Je zvláštne, že dodnes o tomto masovom zločine neexistuje jediná monografia. Nevznikla ani v období poľského komunizmu, ani po roku 1989. Bola totiž považovaná iba za epizódu Varšavského povstania. Je to veľká hanba poľských historikov, pretože na uchovanie pamäti o tejto masakre nebudú stačiť množstvá dokumentov, svedkov ani článkov z novín.
Na Wolskej ulici aj niektorých ďalších miestach boli v období komunizmu odhalené tabule, ktoré pripomínajú masové popravy. Ale pomník obetiam wolskej masakry bol na križovatke Aleje Solidárnosti a Lesznovskej ulice odhalený až v roku 2004, šesťdesiat rokov po tragédii. V kameni sú vyryté ľudské siluety, vytvorené odtlačkami nábojov. Ťažko pochopiť, prečo nemá Wolský zločin v poľskej pamäti rovnaké miesto ako Katyň. Možno je to preto, že sme si chceli Varšavské povstanie pamätať ako ničím neskreslenú heroickú udalosť, a teda pamätať si len na hrdinstvo povstalcov.
.čierna sobota
„Blíži sa obrovská tragédia. (..) Ak dnes niekto môže pomôcť, nech pomôže, lebo nám zostáva len niekoľko hodín. A brániť nás nemá kto,“ napísal šiesteho augusta v dramatickej správe vedeniu povstania plukovník Jan Mazurkiewicz, veliteľ skupiny s označením Radoslaw. Nebolo šance, ako pomôcť. Na pomoc už bolo totiž neskoro. Väčšina obetí zahynula piateho augusta. Slnko vyšlo v ten deň o 5.18 ráno, pre tisícky obyvateľov Woli naposledy. Mal to byť pekný deň, dokonca nezvyčajne teplý, teplomery ukazovali 16 stupňov.
Wolská ulica má od pravoslávneho cintorína po Towarowu ulicu okolo 2,5 kilometra. Na tomto úseku sa nachádza dvadsaťsedem miest, kde boli vykonané popravy skupín minimálne 50 Poliakov. Spolu 19 900 zavraždených. Na pôde továrne Ursus bolo zavraždených okolo šesťtisíc osôb, v továrni Franaszka okolo štyroch tisícov osôb, v továrni Kirchmayer a u Hankiewicza po dve tisícky osôb, okolo Sowinského parku 1 500 osôb.
K vraždeniu dochádzalo aj na ďalších miestach, predovšetkým okolitých uliciach, na Beme, Mlynárskej, Staszince, Gorczewskej, Plockej...
.generál a doktor
Generál Heinz Reinefarth, veliteľ nemeckých oddielov SS na Woli, v rozhovore s reportérom Krzystofom Kakolewskim tvrdil, že technicky nie je možné za niekoľko dní zastreliť 35-tisíc obyvateľov Wole. Masakra kulminovala v sobotu piateho augusta. Generál povedal: „Mali sme na našej strane príliš málo ľudí.“ Urobil však, čo najlepšie vedel. Hans Thieme, pobočník náčelníka jedného z oddielov, vyvetlil, prečo Reinefarth uvažoval tak, ako uvažoval: „Naším najväčším problémom je, že nemáme dostatok munície, aby sme ich mohli všetkých zabiť.“ Inými slovami to sám Reinefarth vyjadril v depeši generálovi Deviatej armády Vormannovi: „Čo mám robiť s civilným obyvateľstvom? Mám menej munície, ako zadržaných.“
Kakolewskému po rokoch hovoril, že piateho a šiesteho augusta sa diali rôzne veci, o ktorých netušil. V tom čase sa sídlo jeho veliteľstva nachádzalo na rohu Wolskej a Syreny, 300 metrov od továrne Franaszka, kde prichádzalo k masovým popravám. Piateho augusta Reinefarth posielal takúto správu: „Naše straty: šesť zabitých, 24 ťažko ranených, 12 ľahko ranených. Straty nepriateľa, niečo vyše desaťtisíc.“
Špecifický druh vykonávateľov zabíjania sa nachádzal v oddiele SS pod vedením Oskara Dirlewangera, zloženého čiastočne zo spolubojovníkov Reinefarthovho bojového oddielu. Dirlewanger bol doktorom politických vied, ktorý bol pred vojnou odsúdený za znásilnenie a sex s nezletilou osobou. Jeho oddiel sa najskôr regrutoval z pytliakov, neskôr sa zmenil na nasledujúce odporúčanie Himmlera: „Vyberte si zodpovedajúcich ľudí spomedzi tyranov a kriminálnikov, ktorí prebývajú v našich koncentračných táboroch.“ Do oddielu boli zaradení aj väzni a trestaní členovia SS. Pod Dirlewangera boli podriadené aj niektoré oddiely 111. Azerbajdžanského pluku a východomoslimského pluku SS.
.bez ľútosti
Zabiť ich všetkých, tak znel rozkaz. Pre nikoho nebolo dosť ľútosti, ani pre deti, ani pre matky, mníšky, kňazov či lekárov a sestričky. Vraždilo sa v domoch, na dvoroch, v nemocniciach, na nádvoriach tovární.
„Vnútri, v rohu v druhej miestnosti stáli matky s malými deťmi a choré mníšky. Vojaci do nich najskôr začali hádzať granáty. Videla som, ako jedno malé dieťa odbehlo k prvému z vojakov, ktorí hádzali granáty a začalo ho bozkávať na topánky, a tiež ako ho ten vojak odkopol,“ spomína Maria Wandy Surynová na vraždenie v nemocnici svätého Lazara. V tejto nemocnici zomrelo okolo 1 200 osôb, z toho 50 pracovníkov nemocnice a dievčat, ktoré im pomáhali. Popravy prežila Wanda Lokietek-Borzecka, ktorá opísala jednu z tragédií svojich kolegýň. Tá, keď sa zorientovala a zistila, že ich idú postrieľať, prosila jedného z nemeckých vojakov, aby ju ušetril: „Plakala a kričala: Bože, čo sa stane s mojou biednou matkou, keď sa dozvie, že nežijem? Umrie zo zúfalstva.“ Tú biednu ženu zobral ten Nemec za múr, pravdepodobne ju zneužil, potom sa s ňou vrátil na to isté miesto a strelil ju tak nešikovne, že žila a strašne trpela. Po nejakom čase ju ten lotor dobil.“
Vo wolskej nemocnici na Plockej ulici zastrelil dôstojník SS riaditeľa nemocnice Dr. Jozefa Mariana Piaseckého priamo v jeho kabinete. Spolu s ním aj profesora Janusza Zeylanda a kaplána Ciecierského. Personál a chorých vyviezli v nemocničných košeliach a postrieľali na ulici Gorczewskej. Zavraždili tam minimálne štyri a pol tisíca osôb. Konrad Golian, ktorý prežil to vraždenie vďaka tomu, že sa robil mŕtvym, podal svedectvo, že esesáci vraždili skupiny po dvanástich. S pomocou horiacich dosiek zapálili domy a telá obetí. Kňaz Bernard Filipiuk, ktorý prežil, o mučiteľoch povedal: „Išla z nich krutosť a ovládali ich pudy akejsi pomsty, boli plní sadizmu. Videl som ako jeden gestapák pristúpil k nejakému mužovi spomedzi dvanástich, pohladil ho po tvári, usmial sa na neho, priložil revolver pod bradu a smejúc sa vystrelil.“
V skupine zoradenej na zastrelenie pred továrňou Ursus bola aj Wanda Lurieová. Stála tam v deviatom mesiaci tehotenstva spolu s troma deťmi. „V jednom momente Ukrajinec, stojaci za nami, strelil najstaršiemu synčekovi do tylu, ďalšie strely trafili mladšie deti a mňa. Padla som na bok. Strely, ktoré ma trafili, neboli smrteľné. Jedna mi prešla cez krk z ľavej strany.“ Wanda Lurieová zaznamenala, že keď si ich vrahovia robili robili počas popráv prestávky, rabovali cennosti, ktoré hľadali u obetí, pili vodku, spievali a smiali sa. O tri týždne neskôr Lurieová porodila syna.
Jeden z nemeckých svedkov vraždenia na Woli, sám podôdstojník, sa spýtal esesáka, aký je cieľ masových popráv. Dozvedel sa, že jemu sa to tiež protiví, ale rozkaz je rozkaz. „Ten rozkaz vydal náčelník našej bojovej skupiny Reinefarth.“
Telesné pozostatky zabitých ľudí sa spaľovali. Nemci vytvorili zo zatknutých Poliakov špeciálne komando, takzvané Verbrennungskomando, ktoré bolo donútené spaľovať mŕtvoly. Jeden z nich si spomenul, ako pri ulici Wolskej číslo 60, na nádvorí továrničky na výrobu cestovín, videl hromadu mŕtvych tiel, telá ležali na kope dva metre do výšky, pätnásť metrov do šírky a dvadsať do dĺžky. Samí muži. Telá boli prekladané drevom a polievané zápalnou tekutinou.
.pragmatizmus von dem Bacha
Skazu všetkých obyvateľov Woli prerušil generál SS Erich von dem Bach. Nie je jasné, kedy dorazil na miesto. Pravdepodobne piateho augusta v neskorších hodinách, alebo až šiesteho augusta. „Videl som, ako rôzne skupiny vojakov a policajtov strieľali do civilných osôb, videl som horiace hromady ľudských tiel, ktoré polievali benzínom,“ dosvedčil von dem Bach. Keď sa spýtal vojaka, prečo to všetko robia, počul odpoveď: „Je to rozkaz Führera, nemáme brať žiadnych zajatcov.“ Von dem Bach vydal rozkaz, aby zabíjali len mužov. „Zachránil som život tisícok žien a detí, aj keď to boli Poliaci,“ chválil sa neskôr generál, ktorý sa narodil ako Erich von Zelewski, nemecký dôstojník, ktorého matka sa volala Ewelina Szymanská a pochádzala z kašubskej šľachty.
Von dem Bach tvrdil, že generál Reinefarth mu ďakoval za zrušenie krutého rozkazu. Ak to tak naozaj bolo, na Himmlera, ktorý mu tento rozkaz na vyvraždenie obyvateľstva dal, bol veľmi milý. Ešte 19. augusta toho roku mu poslal telegram: „Z toho, čo sa nám podarilo vo Varšave počas vojenských akcií ulúpiť, si vám dvoľujem zaslať dve balenia čaju so želaním toho najlepšieho. Heil Hitler. Vám oddaný gruppenführer SS a generál polície.“
Rozhodnutie von dem Bacha, ktoré sám vydával za humanitárne, bolo predovšetkým pragmatické. Nemeckí vojaci mali okrem zabíjania civilov za úlohu tlmiť aj Varšavské povstanie. Zabíjanie civilného obyvateľstva mohlo posilniť odhodlanie povstalcov. Ako vravel von dem Bach, Himmler bol ako vojak „krvavý laik,“ ktorý zabudol vojsku povedať, ako treba útočiť. Mal iba jeden rozkaz: „Choďte na Varšavu, zničte ju a všetkých zabite.“
Von dem Bachov rozkaz zastavil masakrovanie všetkých Poliakov bez výnimky, odvtedy boli zabíjaní iba muži, ale napriek tomu sa aj po jeho vydaní vyskytli desiatky prípadov zločinov proti varšavskému obyvateľstvu, aj keď už nie masových.
.zločiny v iných okresoch
V prvých augustových dňoch v časti Ochocie šalel ďalší pluk SS, nazývaný RONA. Jeho vojakmi, či skôr žoldniermi boli regrúti z obyvateľov Sovietskeho zväzu (pejoratívne opisovaní ako vlasovovci). Nezaoberali sa ani tak systematickým zabíjaním všetkých obyvateľov ako skôr „zaujímavejšími“ vecami, ako bolo rabovanie a znásilňovanie žien. Obeťami žoldákov RONA boli okrem iných pacienti Rádového inštitútu pri Wawelskej ulici, obyvatelia domov pri Grojeckej ulici alebo Aleji nezávislosti. V dome číslo 223 na Aleji nezávislosti bolo siedmeho augusta zabitých vyše 50 osôb, medzi nimi deti, ženy aj starci. Počet zavraždených obyvateľov Ochoty sa odhaduje na desaťtisíc.
V Stredmeste, v ruinách Veľkého divadla, bolo zabitých vyše 300 mužov.
V ruinách budovy GISZ pri Aleji Ujazdowskich a v jej blízkom okolí vykonávali nemeckí vojaci v auguste a septembri roku 1944 masové popravy. Obetiam, medzi inými z domov pri ulici Pulawskej a Marszalkowskej, mužom aj ženám, prikázali vyzliecť sa donaha, ľahnúť si v radoch na zem, a potom ich popravili. Telá boli spálené. Na tomto mieste bolo zavraždených možno päť- až šesťtisíc osôb. Po vojne sa tu našlo 5 578 kilogramov ľudského popola.
V časti Žoliborz zabíjali Nemci v polovici septembra obyvateľov domov okrem iných pri uliciach Marie Kazimiery a Gdanskej. Na múre na ulici Kolektorskej, kde bola odhalená spomienková tabuľa pripomínajúca zabitie 40 ľudí, stojí tento nápis: „14. IX. 1944. Na tomto mieste bola Nemcami zastrelená Olga Przylecka, keď prosila o milosť pre pozostalých. Pretože bola Poľka.“
Dňa 24. septembra 1944 dostal náčelník Žoliborza podplukovník „Živiteľ“ správu od fotoreportéra Olgierda Giedroycia z inšpekcie miesta zločinu: „V prvej chodbe pivničného domu pri Gdanskej ulici číslo 4 som sa o niečo potkol, po zapálení zápalky sa ukázalo, že to bola do polovice spálená ľudská noha. V ďalšej pivničnej chodbe som videl trup nahej ženy, mohla mať tak 30 rokov. Rozmýšľam, čo sa tu mohlo diať a zakrývam si rukou ústa. (..) Oproti mne leží skupina beštiálne povraždených osôb. Bezbranné ženy a akýsi muž v civile, s podrezaným hrdlom. Všetky tváre boli pokrivené strachom. (..) Na poschodí leží trup dieťaťa, mohlo mať päť či šesť, s rozstrelenou hlavou.“
Maja Motylová a Stanislaw Rutkowski vo svojom spracovaní tohto zločinu odhadujú počet zavraždených obyvateľov Varšavy na 68-tisíc osôb, pričom celkové straty civilných obyvateľov mohli dosiahnuť až 150-tisíc osôb.
.nepotrestaný zločin
Generál Heinz Reinefarth nebol nikdy za zločiny vo varšavskej Woli súdený. Vlády Nemeckej spolkovej republiky ho nevydali vládam Poľskej ľudovej republiky. Dve nemecké vyšetrovania boli zastavené. Zdôvodnilo sa to nedostatkom dôkazov. Niekoľko rokov po vojne bol Reinefarth, bývalý generál SS, starostom mesta Westerland, zvoleným v mene tých, čo boli vyhnaní z vlasti (Reinefarth sa narodil v dávnom poľskom hlavnom meste, v Gniezne). Ba čo viac, bol zvolený do landtagu v Šlezvicku-Holštínsku. Oskar Dirlewanger údajne zomrel v roku 1945. Podľa jednej z verzií ho zabili Poliaci, ktorí ho spoznali ako kata z Woli. Pred pár rokmi sa našli listy Dirlewangerovho oddielu, nepodarilo sa však získať dôkazy o konkrétnych osobách. Obyvatelia varšavskej Woli, ktorí prežili a dožili sa 21.storočia, by po toľkých desaťročiach celkom isto nedokázali viac identifikovať vrahov svojich najbližších a susedov.
Autor je historik a novinár. Text vyšiel pod názvom Peklo na Woli v poľskom mesačníku UwazamRze Historia v auguste tohto roku. Varšavské povstanie/
Ozbrojené povstanie vedené armádou poľského podzemného štátu, vypuklo 1. augusta 1944. Povstalci rátali s podporou Stalinovej armády, tá sa však pred Varšavou zastavila, fakticky obnovila Pakt Ribbentrop-Molotov a umožnila nacistom zrovnať Varšavu zo zemou. Pred povstaním žilo v meste 900 tisíc, po ňom asi tisíc ľudí. Desiatky tisíc ľudí bolo povraždených, státisíce vyvezených a mesto zničené. Povstanie malo nedostatok vojakov a zbraní, čelilo krutému postupu nacistov. Boje trvali 63 dní, povstanie skončilo kapituláciou povstalcov 3. októbra 1944. Slováci boli jediným národom, ktorý s Poliakmi bojoval pod vlastnou vlajkou. Povstaniu sa venuje Múzeum varšavského povstania, viď 1944.pl.
Osud Varšavy ako poľkého mesta bol predurčený už dávnejšie. Takzvaný Pabstov plán z roku 1940 predpokladal demoláciu budov poľského hlavného mesta a vytvorenie takzvaného Die Neue Stadt Warschau, mesta, ktoré malo byť komunikačným uzlom a sídlom provincie, odkiaľ by Nemci spravovali okupované poľské teritórium.
Nemcov z Varšavy bolela hlava. Generálny gubernátor Hans Frank napísal: „V tomto štáte máme jeden bod, z ktorého pochádza všetko zlo: to je Varšava. Keby sme v generálnom gubernátorstve nemali Varšavu, nemali by sme štyri pätiny všetkých problémov, s ktorými musíme bojovať. Varšava je a zostane ohniskom neporiadku, bodom, z ktorého sa rozprestiera po tejto krajine nepokoj.“
Himmler aj Hitler hovorili spoločne o zničení tohto mesta. A čo s obyvateľmi? Mali byť vyvraždení. Tento plán sa začal realizovať vo Woli, v prvých dňoch augusta roku 1944.
Varšavská Wolská ulica je pre mesto dôležitá komunikačné tepna, ktorá spája centrum so západnými hranicami mesta. Bolo to vlastne pozdĺž tejto ulice a v priľahlých uliciach, kde Nemci v priebehu niekoľkých dní vykonali pravdepodobne najväčšiu popravu civilného obyvateľstva počas celej druhej svetovej vojny v Európe.
Nikto dodnes nespočítal počet obetí toho šokujúceho zločinu. Dokonca ani Nemci. Keďže mali zabiť všetkých, so štatistikou sa nebavili. Ani po pogrome preživší Poliaci, ktorí videli hromady ľudských tiel, svojich blízkych a susedov. Odhady sú veľmi rôznorodé: niektoré hovoria o patnástich tisícoch, iné o dvadsiatich, tridsiatich piatich, či dokonca šesťdesiatich tisícoch zavraždených v priebehu niekoľkých augustových dní. Múzeum varšavského povstania uvádza, že zavraždených bolo okolo štyridsaťtisíc osôb. Znamená to, že nemecký zločin, ktorý sa odohral na varšavskej Woli, mal viac obetí ako hrôzostrašný masaker v Babom Jari, neďaleko Kyjeva. Tam, ako celý svet vie, bolo v septembri 1941 zavraždených vyše tridsaťtritisíc Židov.
Na rozdiel od toho je, žiaľ, varšavská Wola dodnes málo známa. Nielen vo svete, ale aj v Poľsku. Je zvláštne, že dodnes o tomto masovom zločine neexistuje jediná monografia. Nevznikla ani v období poľského komunizmu, ani po roku 1989. Bola totiž považovaná iba za epizódu Varšavského povstania. Je to veľká hanba poľských historikov, pretože na uchovanie pamäti o tejto masakre nebudú stačiť množstvá dokumentov, svedkov ani článkov z novín.
Na Wolskej ulici aj niektorých ďalších miestach boli v období komunizmu odhalené tabule, ktoré pripomínajú masové popravy. Ale pomník obetiam wolskej masakry bol na križovatke Aleje Solidárnosti a Lesznovskej ulice odhalený až v roku 2004, šesťdesiat rokov po tragédii. V kameni sú vyryté ľudské siluety, vytvorené odtlačkami nábojov. Ťažko pochopiť, prečo nemá Wolský zločin v poľskej pamäti rovnaké miesto ako Katyň. Možno je to preto, že sme si chceli Varšavské povstanie pamätať ako ničím neskreslenú heroickú udalosť, a teda pamätať si len na hrdinstvo povstalcov.
.čierna sobota
„Blíži sa obrovská tragédia. (..) Ak dnes niekto môže pomôcť, nech pomôže, lebo nám zostáva len niekoľko hodín. A brániť nás nemá kto,“ napísal šiesteho augusta v dramatickej správe vedeniu povstania plukovník Jan Mazurkiewicz, veliteľ skupiny s označením Radoslaw. Nebolo šance, ako pomôcť. Na pomoc už bolo totiž neskoro. Väčšina obetí zahynula piateho augusta. Slnko vyšlo v ten deň o 5.18 ráno, pre tisícky obyvateľov Woli naposledy. Mal to byť pekný deň, dokonca nezvyčajne teplý, teplomery ukazovali 16 stupňov.
Wolská ulica má od pravoslávneho cintorína po Towarowu ulicu okolo 2,5 kilometra. Na tomto úseku sa nachádza dvadsaťsedem miest, kde boli vykonané popravy skupín minimálne 50 Poliakov. Spolu 19 900 zavraždených. Na pôde továrne Ursus bolo zavraždených okolo šesťtisíc osôb, v továrni Franaszka okolo štyroch tisícov osôb, v továrni Kirchmayer a u Hankiewicza po dve tisícky osôb, okolo Sowinského parku 1 500 osôb.
K vraždeniu dochádzalo aj na ďalších miestach, predovšetkým okolitých uliciach, na Beme, Mlynárskej, Staszince, Gorczewskej, Plockej...
.generál a doktor
Generál Heinz Reinefarth, veliteľ nemeckých oddielov SS na Woli, v rozhovore s reportérom Krzystofom Kakolewskim tvrdil, že technicky nie je možné za niekoľko dní zastreliť 35-tisíc obyvateľov Wole. Masakra kulminovala v sobotu piateho augusta. Generál povedal: „Mali sme na našej strane príliš málo ľudí.“ Urobil však, čo najlepšie vedel. Hans Thieme, pobočník náčelníka jedného z oddielov, vyvetlil, prečo Reinefarth uvažoval tak, ako uvažoval: „Naším najväčším problémom je, že nemáme dostatok munície, aby sme ich mohli všetkých zabiť.“ Inými slovami to sám Reinefarth vyjadril v depeši generálovi Deviatej armády Vormannovi: „Čo mám robiť s civilným obyvateľstvom? Mám menej munície, ako zadržaných.“
Kakolewskému po rokoch hovoril, že piateho a šiesteho augusta sa diali rôzne veci, o ktorých netušil. V tom čase sa sídlo jeho veliteľstva nachádzalo na rohu Wolskej a Syreny, 300 metrov od továrne Franaszka, kde prichádzalo k masovým popravám. Piateho augusta Reinefarth posielal takúto správu: „Naše straty: šesť zabitých, 24 ťažko ranených, 12 ľahko ranených. Straty nepriateľa, niečo vyše desaťtisíc.“
Špecifický druh vykonávateľov zabíjania sa nachádzal v oddiele SS pod vedením Oskara Dirlewangera, zloženého čiastočne zo spolubojovníkov Reinefarthovho bojového oddielu. Dirlewanger bol doktorom politických vied, ktorý bol pred vojnou odsúdený za znásilnenie a sex s nezletilou osobou. Jeho oddiel sa najskôr regrutoval z pytliakov, neskôr sa zmenil na nasledujúce odporúčanie Himmlera: „Vyberte si zodpovedajúcich ľudí spomedzi tyranov a kriminálnikov, ktorí prebývajú v našich koncentračných táboroch.“ Do oddielu boli zaradení aj väzni a trestaní členovia SS. Pod Dirlewangera boli podriadené aj niektoré oddiely 111. Azerbajdžanského pluku a východomoslimského pluku SS.
.bez ľútosti
Zabiť ich všetkých, tak znel rozkaz. Pre nikoho nebolo dosť ľútosti, ani pre deti, ani pre matky, mníšky, kňazov či lekárov a sestričky. Vraždilo sa v domoch, na dvoroch, v nemocniciach, na nádvoriach tovární.
„Vnútri, v rohu v druhej miestnosti stáli matky s malými deťmi a choré mníšky. Vojaci do nich najskôr začali hádzať granáty. Videla som, ako jedno malé dieťa odbehlo k prvému z vojakov, ktorí hádzali granáty a začalo ho bozkávať na topánky, a tiež ako ho ten vojak odkopol,“ spomína Maria Wandy Surynová na vraždenie v nemocnici svätého Lazara. V tejto nemocnici zomrelo okolo 1 200 osôb, z toho 50 pracovníkov nemocnice a dievčat, ktoré im pomáhali. Popravy prežila Wanda Lokietek-Borzecka, ktorá opísala jednu z tragédií svojich kolegýň. Tá, keď sa zorientovala a zistila, že ich idú postrieľať, prosila jedného z nemeckých vojakov, aby ju ušetril: „Plakala a kričala: Bože, čo sa stane s mojou biednou matkou, keď sa dozvie, že nežijem? Umrie zo zúfalstva.“ Tú biednu ženu zobral ten Nemec za múr, pravdepodobne ju zneužil, potom sa s ňou vrátil na to isté miesto a strelil ju tak nešikovne, že žila a strašne trpela. Po nejakom čase ju ten lotor dobil.“
Vo wolskej nemocnici na Plockej ulici zastrelil dôstojník SS riaditeľa nemocnice Dr. Jozefa Mariana Piaseckého priamo v jeho kabinete. Spolu s ním aj profesora Janusza Zeylanda a kaplána Ciecierského. Personál a chorých vyviezli v nemocničných košeliach a postrieľali na ulici Gorczewskej. Zavraždili tam minimálne štyri a pol tisíca osôb. Konrad Golian, ktorý prežil to vraždenie vďaka tomu, že sa robil mŕtvym, podal svedectvo, že esesáci vraždili skupiny po dvanástich. S pomocou horiacich dosiek zapálili domy a telá obetí. Kňaz Bernard Filipiuk, ktorý prežil, o mučiteľoch povedal: „Išla z nich krutosť a ovládali ich pudy akejsi pomsty, boli plní sadizmu. Videl som ako jeden gestapák pristúpil k nejakému mužovi spomedzi dvanástich, pohladil ho po tvári, usmial sa na neho, priložil revolver pod bradu a smejúc sa vystrelil.“
V skupine zoradenej na zastrelenie pred továrňou Ursus bola aj Wanda Lurieová. Stála tam v deviatom mesiaci tehotenstva spolu s troma deťmi. „V jednom momente Ukrajinec, stojaci za nami, strelil najstaršiemu synčekovi do tylu, ďalšie strely trafili mladšie deti a mňa. Padla som na bok. Strely, ktoré ma trafili, neboli smrteľné. Jedna mi prešla cez krk z ľavej strany.“ Wanda Lurieová zaznamenala, že keď si ich vrahovia robili robili počas popráv prestávky, rabovali cennosti, ktoré hľadali u obetí, pili vodku, spievali a smiali sa. O tri týždne neskôr Lurieová porodila syna.
Jeden z nemeckých svedkov vraždenia na Woli, sám podôdstojník, sa spýtal esesáka, aký je cieľ masových popráv. Dozvedel sa, že jemu sa to tiež protiví, ale rozkaz je rozkaz. „Ten rozkaz vydal náčelník našej bojovej skupiny Reinefarth.“
Telesné pozostatky zabitých ľudí sa spaľovali. Nemci vytvorili zo zatknutých Poliakov špeciálne komando, takzvané Verbrennungskomando, ktoré bolo donútené spaľovať mŕtvoly. Jeden z nich si spomenul, ako pri ulici Wolskej číslo 60, na nádvorí továrničky na výrobu cestovín, videl hromadu mŕtvych tiel, telá ležali na kope dva metre do výšky, pätnásť metrov do šírky a dvadsať do dĺžky. Samí muži. Telá boli prekladané drevom a polievané zápalnou tekutinou.
.pragmatizmus von dem Bacha
Skazu všetkých obyvateľov Woli prerušil generál SS Erich von dem Bach. Nie je jasné, kedy dorazil na miesto. Pravdepodobne piateho augusta v neskorších hodinách, alebo až šiesteho augusta. „Videl som, ako rôzne skupiny vojakov a policajtov strieľali do civilných osôb, videl som horiace hromady ľudských tiel, ktoré polievali benzínom,“ dosvedčil von dem Bach. Keď sa spýtal vojaka, prečo to všetko robia, počul odpoveď: „Je to rozkaz Führera, nemáme brať žiadnych zajatcov.“ Von dem Bach vydal rozkaz, aby zabíjali len mužov. „Zachránil som život tisícok žien a detí, aj keď to boli Poliaci,“ chválil sa neskôr generál, ktorý sa narodil ako Erich von Zelewski, nemecký dôstojník, ktorého matka sa volala Ewelina Szymanská a pochádzala z kašubskej šľachty.
Von dem Bach tvrdil, že generál Reinefarth mu ďakoval za zrušenie krutého rozkazu. Ak to tak naozaj bolo, na Himmlera, ktorý mu tento rozkaz na vyvraždenie obyvateľstva dal, bol veľmi milý. Ešte 19. augusta toho roku mu poslal telegram: „Z toho, čo sa nám podarilo vo Varšave počas vojenských akcií ulúpiť, si vám dvoľujem zaslať dve balenia čaju so želaním toho najlepšieho. Heil Hitler. Vám oddaný gruppenführer SS a generál polície.“
Rozhodnutie von dem Bacha, ktoré sám vydával za humanitárne, bolo predovšetkým pragmatické. Nemeckí vojaci mali okrem zabíjania civilov za úlohu tlmiť aj Varšavské povstanie. Zabíjanie civilného obyvateľstva mohlo posilniť odhodlanie povstalcov. Ako vravel von dem Bach, Himmler bol ako vojak „krvavý laik,“ ktorý zabudol vojsku povedať, ako treba útočiť. Mal iba jeden rozkaz: „Choďte na Varšavu, zničte ju a všetkých zabite.“
Von dem Bachov rozkaz zastavil masakrovanie všetkých Poliakov bez výnimky, odvtedy boli zabíjaní iba muži, ale napriek tomu sa aj po jeho vydaní vyskytli desiatky prípadov zločinov proti varšavskému obyvateľstvu, aj keď už nie masových.
.zločiny v iných okresoch
V prvých augustových dňoch v časti Ochocie šalel ďalší pluk SS, nazývaný RONA. Jeho vojakmi, či skôr žoldniermi boli regrúti z obyvateľov Sovietskeho zväzu (pejoratívne opisovaní ako vlasovovci). Nezaoberali sa ani tak systematickým zabíjaním všetkých obyvateľov ako skôr „zaujímavejšími“ vecami, ako bolo rabovanie a znásilňovanie žien. Obeťami žoldákov RONA boli okrem iných pacienti Rádového inštitútu pri Wawelskej ulici, obyvatelia domov pri Grojeckej ulici alebo Aleji nezávislosti. V dome číslo 223 na Aleji nezávislosti bolo siedmeho augusta zabitých vyše 50 osôb, medzi nimi deti, ženy aj starci. Počet zavraždených obyvateľov Ochoty sa odhaduje na desaťtisíc.
V Stredmeste, v ruinách Veľkého divadla, bolo zabitých vyše 300 mužov.
V ruinách budovy GISZ pri Aleji Ujazdowskich a v jej blízkom okolí vykonávali nemeckí vojaci v auguste a septembri roku 1944 masové popravy. Obetiam, medzi inými z domov pri ulici Pulawskej a Marszalkowskej, mužom aj ženám, prikázali vyzliecť sa donaha, ľahnúť si v radoch na zem, a potom ich popravili. Telá boli spálené. Na tomto mieste bolo zavraždených možno päť- až šesťtisíc osôb. Po vojne sa tu našlo 5 578 kilogramov ľudského popola.
V časti Žoliborz zabíjali Nemci v polovici septembra obyvateľov domov okrem iných pri uliciach Marie Kazimiery a Gdanskej. Na múre na ulici Kolektorskej, kde bola odhalená spomienková tabuľa pripomínajúca zabitie 40 ľudí, stojí tento nápis: „14. IX. 1944. Na tomto mieste bola Nemcami zastrelená Olga Przylecka, keď prosila o milosť pre pozostalých. Pretože bola Poľka.“
Dňa 24. septembra 1944 dostal náčelník Žoliborza podplukovník „Živiteľ“ správu od fotoreportéra Olgierda Giedroycia z inšpekcie miesta zločinu: „V prvej chodbe pivničného domu pri Gdanskej ulici číslo 4 som sa o niečo potkol, po zapálení zápalky sa ukázalo, že to bola do polovice spálená ľudská noha. V ďalšej pivničnej chodbe som videl trup nahej ženy, mohla mať tak 30 rokov. Rozmýšľam, čo sa tu mohlo diať a zakrývam si rukou ústa. (..) Oproti mne leží skupina beštiálne povraždených osôb. Bezbranné ženy a akýsi muž v civile, s podrezaným hrdlom. Všetky tváre boli pokrivené strachom. (..) Na poschodí leží trup dieťaťa, mohlo mať päť či šesť, s rozstrelenou hlavou.“
Maja Motylová a Stanislaw Rutkowski vo svojom spracovaní tohto zločinu odhadujú počet zavraždených obyvateľov Varšavy na 68-tisíc osôb, pričom celkové straty civilných obyvateľov mohli dosiahnuť až 150-tisíc osôb.
.nepotrestaný zločin
Generál Heinz Reinefarth nebol nikdy za zločiny vo varšavskej Woli súdený. Vlády Nemeckej spolkovej republiky ho nevydali vládam Poľskej ľudovej republiky. Dve nemecké vyšetrovania boli zastavené. Zdôvodnilo sa to nedostatkom dôkazov. Niekoľko rokov po vojne bol Reinefarth, bývalý generál SS, starostom mesta Westerland, zvoleným v mene tých, čo boli vyhnaní z vlasti (Reinefarth sa narodil v dávnom poľskom hlavnom meste, v Gniezne). Ba čo viac, bol zvolený do landtagu v Šlezvicku-Holštínsku. Oskar Dirlewanger údajne zomrel v roku 1945. Podľa jednej z verzií ho zabili Poliaci, ktorí ho spoznali ako kata z Woli. Pred pár rokmi sa našli listy Dirlewangerovho oddielu, nepodarilo sa však získať dôkazy o konkrétnych osobách. Obyvatelia varšavskej Woli, ktorí prežili a dožili sa 21.storočia, by po toľkých desaťročiach celkom isto nedokázali viac identifikovať vrahov svojich najbližších a susedov.
Autor je historik a novinár. Text vyšiel pod názvom Peklo na Woli v poľskom mesačníku UwazamRze Historia v auguste tohto roku. Varšavské povstanie/
Ozbrojené povstanie vedené armádou poľského podzemného štátu, vypuklo 1. augusta 1944. Povstalci rátali s podporou Stalinovej armády, tá sa však pred Varšavou zastavila, fakticky obnovila Pakt Ribbentrop-Molotov a umožnila nacistom zrovnať Varšavu zo zemou. Pred povstaním žilo v meste 900 tisíc, po ňom asi tisíc ľudí. Desiatky tisíc ľudí bolo povraždených, státisíce vyvezených a mesto zničené. Povstanie malo nedostatok vojakov a zbraní, čelilo krutému postupu nacistov. Boje trvali 63 dní, povstanie skončilo kapituláciou povstalcov 3. októbra 1944. Slováci boli jediným národom, ktorý s Poliakmi bojoval pod vlastnou vlajkou. Povstaniu sa venuje Múzeum varšavského povstania, viď 1944.pl.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.