Zaparkované rikše a ich nástojčiví vodiči, ktorí by vás odviezli aj zo záchodu do obývačky, usilovní malí ľudkovia, nesúci veľké náklady na hlavách, ženy, predávajúce farebné kvetiny a koreniny, malé čajovne, ktoré vzniknú vždy po piatej hodine večer a servírujú všetkým návštevníkom námestia špeciálny mliečny čaj – posypaný kávou. Bežný súmrak nad Durbar Square. Čakám, kým filmári, ktorí sem prišli nakrútiť dokument o mne a mojich deťoch v sirotinci, nastavia tzv. slider – mašinka, ktorá točí časozber pomocou foťáku. K nohám, o schod nižšie, príde malý mužík v čiernom, bezzubý, s náčrtníkom a ceruzkou a pýta sa, či ma môže nakresliť. Za 50 rupií sa mi to zdá férové, a aspoň niečo robí a nežobre, poviem si a nechám sa nakresliť. Obrázok je pekný a nevyzerá síce ako ja, ale mne to neprekáža, s úsmevom ho prijmem a dám mu padíka do ruky. Zrazu mi však tú ruku schmatne a z očí mu zasrší niečo strašne zlé. Vytrhnem ruku z jeho zovretia a okamžite mi príde zle. Obleje ma pot, zrýchly sa mi tep a prepadne ma úplne smrteľná panika. Je mi na odpadnutie, na vracanie, na zomretie, všetko v jednom. Skolabujem na schodoch, štáb mi podáva fľašu vody a nikto okrem dramaturgičky Vierky nechápe. Tá to videla. Okamžite mi začne čistit rukami auru. No ja som ako bez ducha. Necítim nič, len strašný strach a nedokážem nič povedať. Nikdy ma nikto takto neuriekol. Vierka tvrdí, že muž je posadnutý zlým duchom, ktorý ho ovláda, aby mohol z ľudí cicať energiu. A najradšej z takých ako ja, z ktorých energia srší na sto metrov. Ja to všetko počujem z diaľky a som presvedčená, že asi dnes zomriem. Režisérka ma oprie o stlp a vraví, aby som sa 10 minút bez pohnutia pozerala pred seba – začína sa špeciálny záber slidrom, časozber, ktorý bude mať vo výsledku len 10 sekúnd, ja budem nehybná a okolo mňa sa bude mihať ruch na námestí. Asi po tretej minúte „zírania” pred seba a snahy kontrolovať každý sval na tvári, čo sa chce pohnúť, mi to dôjde. Ja som nehybná. Ja som stabilná, silná, tu a teraz. Okolo mňa sa môže diať, čo chce. Môže prísť, kto chce a urobiť hocičo. Ja som nehybná a silná, okolo seba mám ochranný štít a nič nesmie so mnou otriasť. Po desiatich minútach som sa takto odkliala. Muž v čiernom ma celý čas zdola sledoval. Sledoval exorcizmus, ktorý na mne predvádzala Vierka, sledoval moju meditáciu počas nakrúcania a keď som zišla dolu, znovu sa pokúsil dotknúť sa ma. Je mi ho ľúto. Je posadnutý a asi o tom ani nevie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.