Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Divadlo a vina

.časopis .divadlo

Keďže témou tohtoročnej Divadelnej Nitry je otázka viny, položili sme štyrom režisérom z rôznych krajín jednu otázku: Môže podľa vás divadlo pomôcť porozumieť našej vine a naznačiť spôsob, ako sa s ňou vyrovnať?

.viktor Bodó, spoluautor a režisér inscenácie Anamnéza  (Katona József Színház a Szputnyik, Budapešť):
Inscenácia Anamnéza nie je obžaloba. Myslím si, že ak dokážeme odovzdať všetko, čo sme sa naučili počas života a výsledkom môže byť čosi, čo pripomína divadlo, už to je v istom zmysle úspech. Hranice tolerancie sú dnes širšie. Preto, ak chceme nájsť humor v hĺbke, musíme zájsť do extrémov. A všetko, čo zvyčajne vyvoláva hnev alebo nútený kompromis, teraz možno pozorovať s väčším odstupom, z iného uhla pohľadu.

.rastislav Ballek, režisér inscenácie Kukura (Divadlo Aréna, Bratislava):
V divadle, aké sa páči mne, ostáva naša vina tajomstvom, ktorému nemožno porozumieť a každý pokus vyrovnať sa s ňou je potrestaný drsným výsmechom. Ľudia, ktorí si myslia, že svojej vine rozumejú a dokážu sa s ňou vyrovnať, sú nebezpeční. Divadlo môže minimálne prispieť k tomu, aby ich počet nestúpal.

.tim Etchells, spoluautor a režisér inscenácie Zajtrajšie večierky (Forced Entertainment, Sheffield, Veľká Británia):
Vojnový novinár Michael Herr vo svojej knihe Dispatches (Hlásenia) napísal o svojich skúsenostiach z Vietnamu, že „...človek bol zvláštnym spôsobom rovnako zodpovedný za to, čo videl aj ako za to, čo robil“. Myslím, že divadlo a hranie sú vynikajúcim prostriedkom na prebádanie našej spoluviny a vzťahu k udalostiam, ktorých sme len svedkami, alebo ktoré si iba predstavujeme. Vďaka divadlu, prostredníctvom fikcie alebo činov vykonaných verejne, si môžeme preveriť náš postoj k určitým udalostiam alebo predstavám. Ako herci si „testujeme“ vzťahy, keď si obliekame kostýmy alebo prednášame texty, ktoré napísali či povedali iní, skúmame iné možné verzie seba samých. Ako diváci tiež skúmame naše rôzne „ja“, zmysel pre spojenie s inými ľuďmi a našu spoluvinu. Myslím, že to všetko veľmi úzko súvisí s tematikou viny a neviny. Nikto z nás, nik na tomto svete nie je nevinný – a divadlo nám pomáha pochopiť to.

.iveta Ditte Jurčová, režisérka hry Psota (Divadlo Pôtoň, Bátovce).
Divadlo reaguje na našu vinu odnepamäti. Niekedy je to reakcia otvorená, vypovedaná bez servítky, inokedy je zase zašifrovaná, skrytá v inotajoch, v metaforách, v narážkach a v dvojzmysloch. Oba spôsoby sú legitímne a vyžadujú prítomnosť diváka, ktorý ich vníma a zaujíma k nim svoj vlastný postoj. Buď mu výpoveď imponuje, stotožňuje sa s ňou, alebo ho šokuje, privedie do pomykova, prípadne zneistí a obráti mu osobný, rokmi budovaný hodnotový systém. Najhoršie je to s ľahostajným divákom, cez ktorého prejde akákoľvek výpoveď o vine ako neškodný dym a taký, ako do divadla vošiel, aj z neho vyjde. Koľko divákov môžem svojou inscenáciou osloviť? Päťsto. Tisícpäťsto. Pätnásťtisíc. Jedného. Má to zmysel? Určite áno. V opačnom prípade by som už zrejme dávno netvorila a radšej by som štrikovala pulóvre alebo háčkovala obrúsky. Avšak, z objektívneho hľadiska tvorím pre skupinu X ľudí a ďalších Y ľudí sa personifikuje do niktošov z televíznych obrazoviek. Y je vždy viac ako X. Je to masa ľudí, ktorá netuší absolútne nič o našej vine a ešte menej tuší o mojom názore na ňu. Prienik medzi týmito dvoma skupinami je mizivý, možnosť ovplyvňovania sa je takmer nulová. Napriek tomu tvorím. Do posledného diváka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite