Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z Novohradu píše Martin Leidenfrost

.martin Leidenfrost .časopis .klub

Novohrad patrí k mojim najobľúbenejším častiam Slovenska, a moje srdce zaplesalo, keď som objavil veľkú tetu slovenskej literatúry, celoživotnú Novohradčanku Timravu. Na tom, ako Timrava v Skúsenosti opísala svoje stretnutie s Hviezdoslavovou pokryteckou vdovou, som sa šiel ušúľať od smiechu. Chcel som stráviť jeden deň putovaním po Timraviných stopách. K evanjelickým dedinkám v zapadnutom hornatom kraji Ostrôžky sa ide dlho, serpentínami. Timravino rodisko Polichno leží vo výške 600 metrov, mobilný signál tu nie je, pouličný život ovládajú rómske deti. Fara, v ktorej spisovateľka žila 42 rokov, je zavretá. Len starosta má kľúče, dozvedám sa, ale ten tu dnes nie je.

Redukujem svoje túžby. Peroxidovej blondíny v potravinách sa pýtam, či by mi aspoň niekto nemohol predať knihu o Timrave a Polichne. To by podľa nej mohol vedieť pracovník obecného úradu. „Tu vedľa má stavbu. Spoznáte ho, stále pobehuje v gaťoch.“ „Ale všetci Slováci pobehujú v gaťoch.“ „Spoznáte ho.“ Mala pravdu, pán v rokoch v sexi trenkách však nemá ani kľúče, ani žiadnu knihu. „Dobrý nápad,“ hovorí, „vlastne by sme mohli vydať pár exemplárov tej knihy. Ešte to nikomu nenapadlo. Dobrý nápad.“
Presúvam sa do vedľajšej dediny, Ábelovej. Timravin brat tu bol farárom, tu strávila ďalších 36 rokov, o nejakom veľkom migrovaní sa u nej nedá hovoriť. Znova dedinka napoly ovládnutá Rómami, znova dom vedľa evanjelického kostola, pekne udržiavané Timravino múzeum. Dnu však môžem len nakúkať skrz dvere, obecný úrad má nestránkový deň. V hostinci sedí dvojica v strednom veku, ako všetci Novohradčania 24-hodinoví opatrovatelia v Rakúsku. Aj oni majú pokazený výlet.
Pritom v Ábelovej výborne funguje deľba práce. Rómovia zbierajú huby, predávajú ich majiteľke hostinca, ktorá nemá čas chodiť na huby, lebo stojí za výčapom, pri ktorom Rómovia hneď minú zarobené peniaze. Nanajvýš efektívny kolobeh, prečo to len nejako podobne nejde aj s kľúčmi od Timraviných domov?
Keď už som bol tu, zaviezol som sa do ďalšej evanjelickej dedinky, ležiacej na konci slepej  cesty, do Prahy. Údajne založenej husitmi. Keď sa cisárska špeciálna komisia po zavedení urbáru pýtala:„Co má dobrého aneb zlého tato obec?“, protokol z roku 1767 zaznamenal odpoveď Pražanov: „Dobrého nic nemá. Zlého dost.“ V skutočnosti je Praha čarovná.
Prijal ma starosta, poľovník a lišiak s potmehúdskym úškrnom – prežil osem starostov tej väčšej Prahy. Jeho vysvetľovaniu, čo spája Prahu s husitmi, celkom nerozumiem, ale po tom, čo pre svojich 90 ovečiek vybavil 33 000 eur eurofondov na renováciu kulturáku, chce založiť múzeum husitov. Hovorím mu: „Ale keď tu už budete mať múzeum husitov, mali by ste mať v dedine aj niekoho, kto k nemu bude mať kľúče.“ Vyslúžim si mrzutý pohľad jeho ženy. To nie je dobrý nápad, čítam jej v očiach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite