V očiach Arménov totiž vyznamenanie Safarova azerbajdžanským prezidentom Ilhamom Alijevom nie je dôsledkom politického rozhodnutia malého štátu, zápasiaceho s vážnymi finančnými problémami, ktorý dotyčného kriminálnika (iné hodnotenie si Safarov nezaslúži, hoci jeho čin bol motivovaný extrémnym nacionalizmom) prepustil údajne výmenou za prísľub odkúpenia maďarských obligácií vo výške 3 miliárd eur. Ako ukázala návšteva generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena v Jerevane, pobúrení arménski demonštranti krok Orbánovho kabinetu vnímali ako nepriateľský akt NATO.
Keďže emisiu maďarských dlhopisov pripravovala turecká banka, udalosti spomalia už tak stagnujúci proces zbližovania medzi Arménskom a Tureckom, ale aj relatívne pozitívne rozvíjajúci sa proces rozvoja spolupráce Arménska s NATO. Safarovov prípad prispeje k eskalácii konfliktu v Náhornom Karabachu, o čo majú zrejme obe strany záujem. Arménsko pripravuje oficiálne uznanie tejto enklávy v očakávaní, že využije čas, kým má relatívnu vojenskú prevahu nad Azerbajdžanom. V Baku sú však už presvedčení, že by prípadnú novú vojnu s Arménskom mohli po 17 rokoch vďaka petrodolárom a prezbrojeniu armády vyhrať . Zrejme pri tejto provokácii kalkulovali aj s európskym záujmom o azerbajdžanskú ropu a potenciálne trhy tejto najväčšej krajiny Južného Kaukazu.
Gesto Budapešti je výsledkom zúfalej snahy Maďarska získať dodatočné finančné prostriedky pri neochote EÚ a Medzinárodného menového fondu poskytnúť nové úvery. Kauza však súvisí aj so zmenou ideologickej paradigmy maďarskej zahraničnej politiky, keď už nielen opozičný extrémistický Jobbik, ale aj samotný premiér Orbán začínajú eurázijský vektor zahraničnej politiky interpretovať ako alternatívu západnej civilizačnej orientácie. Pritom o pláne na extradíciu údajne nevedeli ani spolupredsedovia predstavitelia Minskej skupiny OBSE (USA, Francúzsko a Rusko), ktorej cieľom je asistovať pri mierovom uregulovaní karabašského konfliktu.
Treba súhlasiť s názorom ministra zahraničných vecí Arménska Edvarda Nalbandiana, podľa ktorého ide o akt korupcie v medzištátnych vzťahoch. Prijímateľom tejto korupčnej ponuky však už nie je krajina tretieho sveta, ale členský štát NATO a EÚ. To, čo vyzeralo ako jednoduchý prešľap alebo podivná finančná transakcia s ľudským životom, sa však môže stať aj rozbuškou opätovnej eskalácie napätia na Kaukaze. Ešte väčší problém je, že Azerbajdžan aj Maďarsko sú členmi Rady Európy. Kauza je pritom už aj o postoji oboch štátov k najzákladnejšiemu ľudskému právu a hodnote európskej civilizácie, akou je právo na život.
Autor pracuje v Ústave politických vied SAV.
Keďže emisiu maďarských dlhopisov pripravovala turecká banka, udalosti spomalia už tak stagnujúci proces zbližovania medzi Arménskom a Tureckom, ale aj relatívne pozitívne rozvíjajúci sa proces rozvoja spolupráce Arménska s NATO. Safarovov prípad prispeje k eskalácii konfliktu v Náhornom Karabachu, o čo majú zrejme obe strany záujem. Arménsko pripravuje oficiálne uznanie tejto enklávy v očakávaní, že využije čas, kým má relatívnu vojenskú prevahu nad Azerbajdžanom. V Baku sú však už presvedčení, že by prípadnú novú vojnu s Arménskom mohli po 17 rokoch vďaka petrodolárom a prezbrojeniu armády vyhrať . Zrejme pri tejto provokácii kalkulovali aj s európskym záujmom o azerbajdžanskú ropu a potenciálne trhy tejto najväčšej krajiny Južného Kaukazu.
Gesto Budapešti je výsledkom zúfalej snahy Maďarska získať dodatočné finančné prostriedky pri neochote EÚ a Medzinárodného menového fondu poskytnúť nové úvery. Kauza však súvisí aj so zmenou ideologickej paradigmy maďarskej zahraničnej politiky, keď už nielen opozičný extrémistický Jobbik, ale aj samotný premiér Orbán začínajú eurázijský vektor zahraničnej politiky interpretovať ako alternatívu západnej civilizačnej orientácie. Pritom o pláne na extradíciu údajne nevedeli ani spolupredsedovia predstavitelia Minskej skupiny OBSE (USA, Francúzsko a Rusko), ktorej cieľom je asistovať pri mierovom uregulovaní karabašského konfliktu.
Treba súhlasiť s názorom ministra zahraničných vecí Arménska Edvarda Nalbandiana, podľa ktorého ide o akt korupcie v medzištátnych vzťahoch. Prijímateľom tejto korupčnej ponuky však už nie je krajina tretieho sveta, ale členský štát NATO a EÚ. To, čo vyzeralo ako jednoduchý prešľap alebo podivná finančná transakcia s ľudským životom, sa však môže stať aj rozbuškou opätovnej eskalácie napätia na Kaukaze. Ešte väčší problém je, že Azerbajdžan aj Maďarsko sú členmi Rady Európy. Kauza je pritom už aj o postoji oboch štátov k najzákladnejšiemu ľudskému právu a hodnote európskej civilizácie, akou je právo na život.
Autor pracuje v Ústave politických vied SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.