Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

V krajine, ktorá je Tibetom všetkým okrem politických hraníc, ktoré jej, našťastie, zabezpečili ochranu pred mnohými vecami. Táto zem je v Nepále, ale nie je Nepálom. Schovaná za osemtisícovkou Dhaulaghiri, zo severu učupená pod vrcholmi v Tibete. Krajina, kde sú len pastieri, pútnici a ženy v domácnosti. Kde sa ešte osieva, kde sa robí maslo v mažiari, kde sa stavajú domy z kameňov a kde nepreniklo od nás ešte nič. Po piatich rokoch plánovania, snívania a nakoniec sklamania, že to zase nevyšlo, sa zrazu všetko stretlo: IDEME DO DOLPA. Rozhodnutie padlo omnoho skôr, ako som sa dozvedela, že tento rok je špeciálny. V Dolpe sa bude konať významný buddhistický festival, ktorý sa koná len raz za 12 rokov. Prídu rôzne dôležité prevtelenia, lámovia, rinpoche a vysvätia kraj. Stretnú sa tisícky pútnikov, zídu sa pastieri, budú jačie preteky, aj súťaž v lukostreľbe, rituálne tance v maskách, všetci prídu v krojoch, nastane záplava červených mníšskych rúch. Špeciálny rok, špeciálny čas. A práve teraz, a asi aj práve preto, nám to konečne vyšlo. IDEME. Sme piati, ja s manželom a traja kamaráti. Sprevádza nás 8 Nepálcov, 15 oslíkov a jeden kôň. Cesta sa začala zle. Najprv spadol most a šerpovia, ktorí vyrazili týždeň pred nami, sa museli brodiť aj s výbavou cez rieku. My sme zatiaľ prileteli do Nepalgunju, otrasného špinavého mesta pri indickej hranici, odkiaľ máme zajtra letieť do hôr. Žiaľ, už niekoľko dní tak vytrvalo prší, že sa nedá pristáť. Dráha je samé blato. Už 7 dní nikto neletel. Tí, čo na to majú, si prenajali vrtuľník a tí, čo nemajú, to vzdali, alebo sa ešte stále potulujú po letisku a dúfajú. My sme prileteli dnes. Aj keby prestalo pršať a dráha by uschla, je pred nami 6 letov, ktoré neodleteli. Naši šerpovia nás už čakajú na letisku a dokoca s pomocou miestnych vyložili dráhu ploskými kameňmi, aby sa aj v prípade dažďa dalo pristáť. Z čistého zúfalstva som zaklopala na dvere miestneho šéfa aeroliniek. Po krátkom rozhovore (a bez úplatku!) mi zrazu povedal, že hneď ako odletia buddhistickí lámovia, môžeme letieť my. Verím, že to dokážeme, že to tak má byť a že keď ma Boh po piatich rokoch nechal zájsť tak ďaleko, nenechá ma trčať v tejto diere. Verím, že zajtra o šiestej ráno dráha zázračne uschne a my poletíme. A potom nás čakajú tri týždne, 300 kilometrov a štyri päťtisícové horské prechody. Tri je číslo, ktoré vo východných filozofiách predstavuje stvorenie, vznik. A zajtra vzniknú po týždni priaznivé letové podmienky. A nie že nie!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite