V januári tohto roku bol v holandskom Groningene Sziget vyhlásený za „najlepší veľký festival v Európe". Organizátorov Szigetu to nepochybne potešilo – ich dvadsaťročná práca bola ocenená vďačnými fanúšikmi, ich festival sa definitívne dostal do prvej festivalovej ligy, k takým rešpektovaným inštitúciám ako sú Glastonbury, Roskilde, Reading alebo Melt!. V súkromných rozhovoroch nám však hovorili o svojich obavách. Maďarsko zasiahla ekonomická kríza, v dôsledku čoho od festivalu odstúpilo niekoľko veľkých sponzorov a devalvácia forintu zároveň spôsobila, že rozpočet vytvorený v jeseni 2011 už v januári nestačil na zaplatenie potvrdených kapiel. Ešte horšie to bolo s medzinárodným imidžom ich krajiny: od konca 80. rokov bolo Maďarsko vnímané ako „premiant" východnej Európy, v priebehu minulého roku sa Maďarsko stalo synonymom nacionalizmu, xenofóbie a netolerancie (my, ktorí Maďarsko sledujeme zblízka, samozrejme, vieme, že to je všetko o čosi komplikovanejšie, ale čo sa o Maďarsku dozvie Holanďan, Nemec či Brit?). „Prvýkrát cítim v zahraničí potrebu ospravedlňovať sa za svoju krajinu," hovorila nám vtedy programová riaditeľka Szigetu Fruzsina Szép a nie som si istý, či ju naše dobre mienené slová o tom, že vieme, ako sa cíti, lebo sme to zažili za Mečiara, potešili, alebo len prehĺbili jej depresiu.
.eurosziget
Osobné rozhovory by sme nespomínali, keby tie slová znovu nezazneli na oficiálnej tlačovej konferencii na Szigete. Tentoraz z úst zakladateľa Szigetu Károlya Gerendaia. Sedeli sme – akreditovaní novinári z celej Európy – na neveľmi pohodlných laviciach, ktoré boli súčasťou „Eastern European Fun Fair," celkom vtipného didakticko-zábavného pokusu neznalým priblížiť a zábudlivcom pripomenúť, čo bol východoeurópsky komunizmus. Do neveľkého, vysokým plotom obohnaného areálu ste sa dostali, len ak ste sa postavili do dlhého radu pred malou búdkou. Už stojac v rade vás otravoval sugestívne pôsobiaci policajt v komunistickej uniforme (Odkiaľ pochádzate? Aký je dôvod vašej návštevy?), pri búdke ste museli vyplniť dotazník, na základe ktorého vám vystavili pas. S pasom v ruke ste úzkou chodbičkou prešli na „colnicu", kde sedela mimoriadne nepríjemná žena v uniforme. „Takže Juraj," prečítala moje meno z pasu a bez akéhokoľvek náznaku úsmevu do mňa zabodla oči, zväčšené silnými dioptrickými okuliarmi. „A džurnalist?" spýtala sa so silným maďarským prízvukom. „Ha, džurnalist!" povedala opovržlivo a hrozivo, keď som informáciu o svojom povolaní potvrdil. „Drugs, alcohol, cigarets?" spýtala sa, ja som pokrútil hlavou, na čo ma veliteľsky požiadala, aby som ukázal, čo mám vo vreckách. „Chorošo," skonštatovala, keď nenašla nič podozrivé. A pustila ma dovnútra. Vnútri bolo viacero retro atrakcií, ktorých cieľom bolo ukázať, že komunizmus nebol žiadny nedokonale zrealizovaný ideál, žiadna „alternatíva" voči kapitalizmu, ale jeden zlý, totalitný režim, ktorý držal svojich obyvateľov v neslobode a chudobe. Klauni vám síce rozdávali papierové „peniaze", ale v obchodoch Eastern European Fun Fair ste si mohli vybrať akurát tak biele, na dotyk nepríjemné dederónky.
„Chceli by sme, aby ste vedeli, že Sziget zostáva stále tolerantným, otvoreným, multikultúrnym festivalom," hovorí zakladateľ festivalu Károly Gerendai na začiatku tlačovky. Nie je to len také idealistické povzdychnutie: aj v dôsledku poškodeného imidžu Maďarska prišlo tento rok na Sziget približne o 10 percent menej ľudí než v minulých rokoch, čo spolu s oslabenou sponzorskou bázou spôsobuje organizátorom hlboké, no celkom pochopiteľné vrásky na čele.
Sziget bol totiž od začiatku „európskym festivalom", jeho organizátori sa snažili osloviť hlavne západoeurópsku mládež. Zatiaľ čo Pohoda organizuje špeciálne autobusy z Bratislavy či z Košíc, Sziget ich zabezpečuje z Utrechtu, Milána či Mníchova. Zahraničných návštevníkov je minimálne polovica, Holanďania či Taliani majú na ostrove svoje vlastné „národné" kempy. Nielen to: Talianom, Nemcom či Holanďanom je prispôsobený aj line up festivalu, vďaka čomu môžete aj na hlavnom pódiu uvidieť kapely ako Caro Emerald alebo Sportfreunde Stiller, ktoré síce majú svojich oddaných „národných" fanúšikov, no hudobnú kvalitu festivalu nepridávajú.
Tento „tlak na medzinárodnosť" je podľa nášho názoru jedinou slabou stránkou Szigetu. Aj taký festival v Roskilde je medzinárodný, no je medzinárodný prirodzene, teda tým, že na ňom hrajú kapely z celého sveta a aj návštevníci tvoria multietnickú medzinárodnú komunitu. Keďže Roskilde je v Dánsku, najviac návštevníkov a vystupujúcich je celkom prirodzene zo Škandinávie. Je nepredstaviteľné, že by tu nehrali tí najlepší zo Švédska či Nórska. Na Szigete tento rok nehrala ani jedna česká kapela, hudobne bohaté Poľsko bolo zastúpené len menej významnými účinkujúcimi na menších stejdžoch. Slovensko reprezentovali dídžeji Global Optimistic v ambientom stane Cökxpôn, a huslista Róbert Lakatos so svojou kapelou Rév v Róma Sátor čiže v Rómskom stane.
Táto trochu silená „európskosť” je však jediné, čo Szigetu možno vytknúť. Aj jeho dvadsiate vydanie ukázalo, v čom je jeho sila, v čom je jeho pôvab.
.zázračné mesto
Hoci súčasťou letných festivalov bývala snaha utiecť z mesta a aspoň na pár dní sa vrátiť do prírody, v posledných rokoch sa z prírodných festivalov stávajú festivalové mestá. Služby „obyvateľom" sú na čoraz vyššej úrovni, gastronomická ponuka musí byť široká (jej súčasťou musia byť klobásky, fast foody, etnické kuchyne aj snobské reštaurácie s obsluhou), na uliciach festivalových miest sa čulo obchoduje, organizujú sa tu módne prehliadky, špeciálne trhy, na prijateľnej úrovni musia byť „voľnočasové" aktivity pre dospelých aj deti, chýbať nesmie pokojová zóna, masážne salóny, čitárne či kaplnky.
Rozmýšľal som nad tým, keď som sa Ulicou Johna Lennona blížil do centra Szigetu a počas troch dní v tomto „meste" som si uvedomil, že to je vlastne mesto zázračné. V tomto meste je veľmi veľa slobody, no zároveň tu platia veľmi striktné pravidlá: mesto má svoje „zakázané zóny", do ktorých sa dostanete len so špeciálnym náramkom na ruke, na poriadok dohliadajú dobre stavaní, no veľmi slušní „sekuriťáci" (v tlačenici vo „foto pite" počas koncertu skupiny Lamb začala jednému fotografovi tiecť krv z nosa, po dvoch povolených pesničkách svalnatý ochranca poriadku vyprevadil spod pódia fotografov, vytiahol z vrecka papierové vreckovky, z druhého minerálku a trpezlivo, rovno pod spievajúcou Lou Rhodes, ošetroval krvácajúceho fotografa, následne mu zobral dva veľké fotoaparáty, na chrbát si dal jeho batoh a v pokoji ho odviedol k oštrovateľkám – takú políciu by som chcel v Bratislave!).
V zázračnom meste Sziget sa oproti minulému roku zopár vecí zmenilo, niekoľko stejdžov zmenilo miesta, pričom jednoznačným víťazom týchto zmien bol worldmusicový OTP Bank Világzenei Party Nagyszínpad, ktorý sa dostal do prirodzeného amfiteátra, čo umožňovalo sledovať koncerty sediac na tráve v svahu oproti pódiu. Rovno za hlavný stejdž bol umiestnený stan budapeštianskeho klubu A38, viac-menej na svojom mieste na druhej strane ostrova zostala veľká Arena. Tieto stejdže spomínam preto, lebo moja hudobná konzumácia na tohtoročnom Szigete sa diala výlučne v ich blízkosti. O kulinárskej konzumácii nemá zmysel písať, lebo všetci vieme, že Sziget je v tomto smere neprekonateľný.
.veľká hudba
Prvý koncert, ktorý som tento rok na Szigete videl, ma trochu sklamal. Nie totálne, len trochu. Od The Vaccines som totiž očakával veľa, no dostal som – tak akurát. Anglická kapela, milovaná britskými hudobnými publicistami, vybehla na pódium za zvukov piesne Rock and Roll Radio od Ramones. A spočiatku aj zneli podobne: jednoduchý, svižný rock, všetko sa to sype v rýchlom tempe. Bolo to fajn, až na to, že asi pri štvrtej pesničke som sa začal nudiť a keď som zistil, že spevák je pri melodických refrénoch chronicky trochu nižšie, než by z hľadiska čistej intonácie mal byť, tak som odišiel.
V nedeľu hrajú o tom istom čase (okolo tretej popoludní) na tom istom pódiu, hudbu podobného druhu The Subways. Je to však úplne iný zážitok. Gitarista Billy a basgitaristka Charlotte skáču a behajú po pódiu, bubeník Josh rytmicky ani o milisekundu neuhne. Hrajú ako o život, sú vtipní a presvedčiví. Pri zvukárskej veži, v decentnej vzdialenosti od pódia, stoja traja dlhovlasí, v čiernom odetí mládenci, ktorí – súdiac podľa tričiek – minulý týždeň absolvovali metalistický festival Wacken. Kým ostatní okolo nich skáču a tancujú, oni len nepatrne do rytmu pokyvujú hlavami a rozvážne sledujú dianie na pódiu. Po každej pesničke však dlho tlieskajú. Myslím, že takéto vzácne uznanie od metalistov sa tomuto anglickému trio nedostáva často.
Na koncert tria The xx som sa veľmi tešil, no nevedel som si ho celkom na bujarom a pestrofarebnom Szigete predstaviť. A ešte na hlavnom pódiu. A ešte za bieleho dňa. A ešte po kapele Sportfreunde Stiller, ktorá tam priniesla atmosféru Ein Kessel Buntes.
Romy Madley-Croft, Oliver Sim a Jamie Smith prišli na pódium úplne nenápadne a publikum mali na svojej strane asi tak po tridsiatich sekundách. Svoju priezračnú, tichú, priam asketicky prostú hudbu, postavenú na čistej Romyinej gitare, občasnej Oliverovej base a minimalistických Jamieho bítoch, hrali bravúrne. Až tak, že dav pod pódiom stíchol, len v refrénoch sa pripojil k spevu. Ak existuje „uhrančivá" hudba, tak The xx sú jej dokonalým príkladom. Počúvali sme s otvorenými ušami a ako som sa tak pozeral okolo seba, tak niektorí aj so spadnutými sánkami.
Po piatkovom koncerte The xx mal nastať vrchol festivalu: The Stone Roses, ktorí sa na jedno leto dali dokopy v pôvodnej zostave, teda spevák Ian Brown, gitarista John Squire, basista Mani a bubeník Reni. Lenže nebol to vrchol. Vlastne to bol dosť rozpačitý koncert, hlavne jeho prvá polovica. Iana Browna nebolo poriadne počuť a keď, tak to bolo falošné, každá pieseň sa končila dlhým gitarovým sólom. Nie div, že ľudia zostali chladní. Neskôr sa to zlepšilo a posledné pesničky boli dokonca búrlivé. Nuž, raz darmo: The Stone Roses boli koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov veľkí v Anglicku a v západnej Európe, no za Železnou oponou ich poznalo len pár hudobných fajnšmekrov. A západoeurópska mládež, ktorá chodí na Sziget, má dnes už iné hudobné kulty. Asi to bolo na pódiu cítiť, a preto tá rozpačitosť. Ale videli sme The Stone Roses, a to je fajn.
Výborný koncert odohrali v sobotu popoludní The Horrors. Pred koncertom sme s priateľmi polemizovali o tom, či sú Horrors shogazová kapela alebo nie. Ja som hovoril, že trochu aj áno, Tibor Holoda, že určite nie. Koncert nám dal obom za pravdu. Ich pesničky majú v sebe totiž oba elementy: dravé, indierockové pesničkárstvo a lásku k zvukovým kompozíciám a hlukovým plochám. Jedno aj druhé robia bravúrne, výborne hrajú, Faris Badwan je charizmatický spevák s plným hlasom, zjavne majú radi raného Nicka Cava, ako aj noisových My Bloody Valentine. Skvelý koncert.
Sobota vyvrcholila jedným z najsilnejších hudobných zážitkov tohtoročného Szigetu. Bolo ním vystúpenie The Pogues. Prostota írskych ľudových pesničiek, starí páni, ktorí hrajú s ľahkosťou ľudových muzikantov a s bravúrou veľkých majstrov a pred nimi sa potácajúci, sústavne fajčiaci, nezrozumiteľne rozprávajúci, no bezchybne spievajúci Shane MacGowan. Pesničky o írskych výtržníkoch, bitkároch, zbojníkoch, ale aj o radostných veľkomestských lúzroch, dojímali, vzrušovali, rozveseľovali. Tancovalo sa ako na punkovom koncerte, kapela trikrát pridávala. „Je mi to úprimne ľúto, ale po maďarsky viem len dve slová," hovorí píšťalkár a spevák Spider Stacy, ktorý koncert spolu so Shaneom uvádzal: „Jedno je Ferenc a druhé Puskás." The Pogues tento rok oslavujú tridsiate narodeniny. Zjavne sú v životnej forme.
V posledný deň festivalu ma najprv prekvapil Paolo Nutini, škótsky spevák, o ktorom som občas niečo čítal, občas som niečo od neho počul, vždy sa mi to páčilo, ale nikdy som sa nestal jeho fanúšikom. Po Szigete sa ním asi stanem. Jeho pesničky v niečom pripomínali Adama Greena (plným, ostrým, no trochu drsnejším hlasom), v niečom nebohú Amy Winehouse (soulovými aranžmánmi a láskou k plechovým dychom). Teda taká rockovejšia verzia r&b s mimoriadnym spevákom v popredí a dokonale swingujúcou kapelou za ním.
Môj posledný koncert na tohtoročnom Szigete patril skupine Lamb. Hrali vo veľkom stane klubu A38, mali vážne technické problémy (technik ich začal riešiť ťukaním do počítača, následne prepájal nejaké káble, potom rozmontoval nejaké mašinky – čakal som, kedy vezme do ruky letovačku, ale našťastie na to nedošlo), chvíľu dokonca nebolo isté, či koncert vôbec odohrajú. Ale nakoniec odohrali a bolo to výborné! Nádherný, mimoriadne pôsobivý spev Lou Rhodes, do toho ostré, špinavé sample a bíty Andyho Barlowa a džezový kontrabas Jona Thorna. Je to krása, ktorá neuniká z tohto sveta, zostáva v ňom, počúvate jednu pieseň za druhou, chvíľu to je chladivé, chvíľu nesmierne vzrušujúce. A potom je koniec koncertu, počas ktorého ste akosi ináč vnímali čas aj priestor. Zázračná hudba.
Cestou k autu si ešte dávam klobásu s čalamádou a kvasenými uhorkami. Mladý muž, ktorý ma obsluhuje, sa pýta, odkiaľ som. Keď sa to dozvie, vysvitne, že sa pred týždňom vrátil zo Slovenského raja a hneď po Szigete ide do Tatier. Vysokohorský turista. Hovorí o svojich obľúbených miestach v – podľa neho,– najkrajších horách na svete. S výnimkou Parichvostu a Jaloveckej doliny v Roháčoch som na tých miestach nikdy nebol.
Sziget je zázračný ostrov.
.eurosziget
Osobné rozhovory by sme nespomínali, keby tie slová znovu nezazneli na oficiálnej tlačovej konferencii na Szigete. Tentoraz z úst zakladateľa Szigetu Károlya Gerendaia. Sedeli sme – akreditovaní novinári z celej Európy – na neveľmi pohodlných laviciach, ktoré boli súčasťou „Eastern European Fun Fair," celkom vtipného didakticko-zábavného pokusu neznalým priblížiť a zábudlivcom pripomenúť, čo bol východoeurópsky komunizmus. Do neveľkého, vysokým plotom obohnaného areálu ste sa dostali, len ak ste sa postavili do dlhého radu pred malou búdkou. Už stojac v rade vás otravoval sugestívne pôsobiaci policajt v komunistickej uniforme (Odkiaľ pochádzate? Aký je dôvod vašej návštevy?), pri búdke ste museli vyplniť dotazník, na základe ktorého vám vystavili pas. S pasom v ruke ste úzkou chodbičkou prešli na „colnicu", kde sedela mimoriadne nepríjemná žena v uniforme. „Takže Juraj," prečítala moje meno z pasu a bez akéhokoľvek náznaku úsmevu do mňa zabodla oči, zväčšené silnými dioptrickými okuliarmi. „A džurnalist?" spýtala sa so silným maďarským prízvukom. „Ha, džurnalist!" povedala opovržlivo a hrozivo, keď som informáciu o svojom povolaní potvrdil. „Drugs, alcohol, cigarets?" spýtala sa, ja som pokrútil hlavou, na čo ma veliteľsky požiadala, aby som ukázal, čo mám vo vreckách. „Chorošo," skonštatovala, keď nenašla nič podozrivé. A pustila ma dovnútra. Vnútri bolo viacero retro atrakcií, ktorých cieľom bolo ukázať, že komunizmus nebol žiadny nedokonale zrealizovaný ideál, žiadna „alternatíva" voči kapitalizmu, ale jeden zlý, totalitný režim, ktorý držal svojich obyvateľov v neslobode a chudobe. Klauni vám síce rozdávali papierové „peniaze", ale v obchodoch Eastern European Fun Fair ste si mohli vybrať akurát tak biele, na dotyk nepríjemné dederónky.
„Chceli by sme, aby ste vedeli, že Sziget zostáva stále tolerantným, otvoreným, multikultúrnym festivalom," hovorí zakladateľ festivalu Károly Gerendai na začiatku tlačovky. Nie je to len také idealistické povzdychnutie: aj v dôsledku poškodeného imidžu Maďarska prišlo tento rok na Sziget približne o 10 percent menej ľudí než v minulých rokoch, čo spolu s oslabenou sponzorskou bázou spôsobuje organizátorom hlboké, no celkom pochopiteľné vrásky na čele.
Sziget bol totiž od začiatku „európskym festivalom", jeho organizátori sa snažili osloviť hlavne západoeurópsku mládež. Zatiaľ čo Pohoda organizuje špeciálne autobusy z Bratislavy či z Košíc, Sziget ich zabezpečuje z Utrechtu, Milána či Mníchova. Zahraničných návštevníkov je minimálne polovica, Holanďania či Taliani majú na ostrove svoje vlastné „národné" kempy. Nielen to: Talianom, Nemcom či Holanďanom je prispôsobený aj line up festivalu, vďaka čomu môžete aj na hlavnom pódiu uvidieť kapely ako Caro Emerald alebo Sportfreunde Stiller, ktoré síce majú svojich oddaných „národných" fanúšikov, no hudobnú kvalitu festivalu nepridávajú.
Tento „tlak na medzinárodnosť" je podľa nášho názoru jedinou slabou stránkou Szigetu. Aj taký festival v Roskilde je medzinárodný, no je medzinárodný prirodzene, teda tým, že na ňom hrajú kapely z celého sveta a aj návštevníci tvoria multietnickú medzinárodnú komunitu. Keďže Roskilde je v Dánsku, najviac návštevníkov a vystupujúcich je celkom prirodzene zo Škandinávie. Je nepredstaviteľné, že by tu nehrali tí najlepší zo Švédska či Nórska. Na Szigete tento rok nehrala ani jedna česká kapela, hudobne bohaté Poľsko bolo zastúpené len menej významnými účinkujúcimi na menších stejdžoch. Slovensko reprezentovali dídžeji Global Optimistic v ambientom stane Cökxpôn, a huslista Róbert Lakatos so svojou kapelou Rév v Róma Sátor čiže v Rómskom stane.
Táto trochu silená „európskosť” je však jediné, čo Szigetu možno vytknúť. Aj jeho dvadsiate vydanie ukázalo, v čom je jeho sila, v čom je jeho pôvab.
.zázračné mesto
Hoci súčasťou letných festivalov bývala snaha utiecť z mesta a aspoň na pár dní sa vrátiť do prírody, v posledných rokoch sa z prírodných festivalov stávajú festivalové mestá. Služby „obyvateľom" sú na čoraz vyššej úrovni, gastronomická ponuka musí byť široká (jej súčasťou musia byť klobásky, fast foody, etnické kuchyne aj snobské reštaurácie s obsluhou), na uliciach festivalových miest sa čulo obchoduje, organizujú sa tu módne prehliadky, špeciálne trhy, na prijateľnej úrovni musia byť „voľnočasové" aktivity pre dospelých aj deti, chýbať nesmie pokojová zóna, masážne salóny, čitárne či kaplnky.
Rozmýšľal som nad tým, keď som sa Ulicou Johna Lennona blížil do centra Szigetu a počas troch dní v tomto „meste" som si uvedomil, že to je vlastne mesto zázračné. V tomto meste je veľmi veľa slobody, no zároveň tu platia veľmi striktné pravidlá: mesto má svoje „zakázané zóny", do ktorých sa dostanete len so špeciálnym náramkom na ruke, na poriadok dohliadajú dobre stavaní, no veľmi slušní „sekuriťáci" (v tlačenici vo „foto pite" počas koncertu skupiny Lamb začala jednému fotografovi tiecť krv z nosa, po dvoch povolených pesničkách svalnatý ochranca poriadku vyprevadil spod pódia fotografov, vytiahol z vrecka papierové vreckovky, z druhého minerálku a trpezlivo, rovno pod spievajúcou Lou Rhodes, ošetroval krvácajúceho fotografa, následne mu zobral dva veľké fotoaparáty, na chrbát si dal jeho batoh a v pokoji ho odviedol k oštrovateľkám – takú políciu by som chcel v Bratislave!).
V zázračnom meste Sziget sa oproti minulému roku zopár vecí zmenilo, niekoľko stejdžov zmenilo miesta, pričom jednoznačným víťazom týchto zmien bol worldmusicový OTP Bank Világzenei Party Nagyszínpad, ktorý sa dostal do prirodzeného amfiteátra, čo umožňovalo sledovať koncerty sediac na tráve v svahu oproti pódiu. Rovno za hlavný stejdž bol umiestnený stan budapeštianskeho klubu A38, viac-menej na svojom mieste na druhej strane ostrova zostala veľká Arena. Tieto stejdže spomínam preto, lebo moja hudobná konzumácia na tohtoročnom Szigete sa diala výlučne v ich blízkosti. O kulinárskej konzumácii nemá zmysel písať, lebo všetci vieme, že Sziget je v tomto smere neprekonateľný.
.veľká hudba
Prvý koncert, ktorý som tento rok na Szigete videl, ma trochu sklamal. Nie totálne, len trochu. Od The Vaccines som totiž očakával veľa, no dostal som – tak akurát. Anglická kapela, milovaná britskými hudobnými publicistami, vybehla na pódium za zvukov piesne Rock and Roll Radio od Ramones. A spočiatku aj zneli podobne: jednoduchý, svižný rock, všetko sa to sype v rýchlom tempe. Bolo to fajn, až na to, že asi pri štvrtej pesničke som sa začal nudiť a keď som zistil, že spevák je pri melodických refrénoch chronicky trochu nižšie, než by z hľadiska čistej intonácie mal byť, tak som odišiel.
V nedeľu hrajú o tom istom čase (okolo tretej popoludní) na tom istom pódiu, hudbu podobného druhu The Subways. Je to však úplne iný zážitok. Gitarista Billy a basgitaristka Charlotte skáču a behajú po pódiu, bubeník Josh rytmicky ani o milisekundu neuhne. Hrajú ako o život, sú vtipní a presvedčiví. Pri zvukárskej veži, v decentnej vzdialenosti od pódia, stoja traja dlhovlasí, v čiernom odetí mládenci, ktorí – súdiac podľa tričiek – minulý týždeň absolvovali metalistický festival Wacken. Kým ostatní okolo nich skáču a tancujú, oni len nepatrne do rytmu pokyvujú hlavami a rozvážne sledujú dianie na pódiu. Po každej pesničke však dlho tlieskajú. Myslím, že takéto vzácne uznanie od metalistov sa tomuto anglickému trio nedostáva často.
Na koncert tria The xx som sa veľmi tešil, no nevedel som si ho celkom na bujarom a pestrofarebnom Szigete predstaviť. A ešte na hlavnom pódiu. A ešte za bieleho dňa. A ešte po kapele Sportfreunde Stiller, ktorá tam priniesla atmosféru Ein Kessel Buntes.
Romy Madley-Croft, Oliver Sim a Jamie Smith prišli na pódium úplne nenápadne a publikum mali na svojej strane asi tak po tridsiatich sekundách. Svoju priezračnú, tichú, priam asketicky prostú hudbu, postavenú na čistej Romyinej gitare, občasnej Oliverovej base a minimalistických Jamieho bítoch, hrali bravúrne. Až tak, že dav pod pódiom stíchol, len v refrénoch sa pripojil k spevu. Ak existuje „uhrančivá" hudba, tak The xx sú jej dokonalým príkladom. Počúvali sme s otvorenými ušami a ako som sa tak pozeral okolo seba, tak niektorí aj so spadnutými sánkami.
Po piatkovom koncerte The xx mal nastať vrchol festivalu: The Stone Roses, ktorí sa na jedno leto dali dokopy v pôvodnej zostave, teda spevák Ian Brown, gitarista John Squire, basista Mani a bubeník Reni. Lenže nebol to vrchol. Vlastne to bol dosť rozpačitý koncert, hlavne jeho prvá polovica. Iana Browna nebolo poriadne počuť a keď, tak to bolo falošné, každá pieseň sa končila dlhým gitarovým sólom. Nie div, že ľudia zostali chladní. Neskôr sa to zlepšilo a posledné pesničky boli dokonca búrlivé. Nuž, raz darmo: The Stone Roses boli koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov veľkí v Anglicku a v západnej Európe, no za Železnou oponou ich poznalo len pár hudobných fajnšmekrov. A západoeurópska mládež, ktorá chodí na Sziget, má dnes už iné hudobné kulty. Asi to bolo na pódiu cítiť, a preto tá rozpačitosť. Ale videli sme The Stone Roses, a to je fajn.
Výborný koncert odohrali v sobotu popoludní The Horrors. Pred koncertom sme s priateľmi polemizovali o tom, či sú Horrors shogazová kapela alebo nie. Ja som hovoril, že trochu aj áno, Tibor Holoda, že určite nie. Koncert nám dal obom za pravdu. Ich pesničky majú v sebe totiž oba elementy: dravé, indierockové pesničkárstvo a lásku k zvukovým kompozíciám a hlukovým plochám. Jedno aj druhé robia bravúrne, výborne hrajú, Faris Badwan je charizmatický spevák s plným hlasom, zjavne majú radi raného Nicka Cava, ako aj noisových My Bloody Valentine. Skvelý koncert.
Sobota vyvrcholila jedným z najsilnejších hudobných zážitkov tohtoročného Szigetu. Bolo ním vystúpenie The Pogues. Prostota írskych ľudových pesničiek, starí páni, ktorí hrajú s ľahkosťou ľudových muzikantov a s bravúrou veľkých majstrov a pred nimi sa potácajúci, sústavne fajčiaci, nezrozumiteľne rozprávajúci, no bezchybne spievajúci Shane MacGowan. Pesničky o írskych výtržníkoch, bitkároch, zbojníkoch, ale aj o radostných veľkomestských lúzroch, dojímali, vzrušovali, rozveseľovali. Tancovalo sa ako na punkovom koncerte, kapela trikrát pridávala. „Je mi to úprimne ľúto, ale po maďarsky viem len dve slová," hovorí píšťalkár a spevák Spider Stacy, ktorý koncert spolu so Shaneom uvádzal: „Jedno je Ferenc a druhé Puskás." The Pogues tento rok oslavujú tridsiate narodeniny. Zjavne sú v životnej forme.
V posledný deň festivalu ma najprv prekvapil Paolo Nutini, škótsky spevák, o ktorom som občas niečo čítal, občas som niečo od neho počul, vždy sa mi to páčilo, ale nikdy som sa nestal jeho fanúšikom. Po Szigete sa ním asi stanem. Jeho pesničky v niečom pripomínali Adama Greena (plným, ostrým, no trochu drsnejším hlasom), v niečom nebohú Amy Winehouse (soulovými aranžmánmi a láskou k plechovým dychom). Teda taká rockovejšia verzia r&b s mimoriadnym spevákom v popredí a dokonale swingujúcou kapelou za ním.
Môj posledný koncert na tohtoročnom Szigete patril skupine Lamb. Hrali vo veľkom stane klubu A38, mali vážne technické problémy (technik ich začal riešiť ťukaním do počítača, následne prepájal nejaké káble, potom rozmontoval nejaké mašinky – čakal som, kedy vezme do ruky letovačku, ale našťastie na to nedošlo), chvíľu dokonca nebolo isté, či koncert vôbec odohrajú. Ale nakoniec odohrali a bolo to výborné! Nádherný, mimoriadne pôsobivý spev Lou Rhodes, do toho ostré, špinavé sample a bíty Andyho Barlowa a džezový kontrabas Jona Thorna. Je to krása, ktorá neuniká z tohto sveta, zostáva v ňom, počúvate jednu pieseň za druhou, chvíľu to je chladivé, chvíľu nesmierne vzrušujúce. A potom je koniec koncertu, počas ktorého ste akosi ináč vnímali čas aj priestor. Zázračná hudba.
Cestou k autu si ešte dávam klobásu s čalamádou a kvasenými uhorkami. Mladý muž, ktorý ma obsluhuje, sa pýta, odkiaľ som. Keď sa to dozvie, vysvitne, že sa pred týždňom vrátil zo Slovenského raja a hneď po Szigete ide do Tatier. Vysokohorský turista. Hovorí o svojich obľúbených miestach v – podľa neho,– najkrajších horách na svete. S výnimkou Parichvostu a Jaloveckej doliny v Roháčoch som na tých miestach nikdy nebol.
Sziget je zázračný ostrov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.