Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo neuspel Napoleon

.david Goldman .časopis .klub

Pred dvesto rokmi zaútočil Napoleon na Rusko a odišiel porazený. O jeden a pol storočia sa to zopakovalo s Hitlerom. O čom svedčia tieto slávne pochody a ešte slávnejšie vojenské prehry? A v čom by sa z toho mal poučiť dnešný Západ? Píše David Goldman.

Koncom júna uplynulo presne 200 rokov, čo Napoleon prekročil rieku Memel (po litovsky Nemunas) a s armádou 600-tisíc mužov vstúpil na ruské teritórium. Bola to najväčšia armáda, akú kedy kto na jednom mieste zhromaždil. Šestnásteho decembra, len o pár mesiacov neskôr, keď bola Napoleonova armáda na hroznom ústupe, prekročilo rieku Memel opačným smerom už iba 16-tisíc mužov. Neskôr sa k nim pridalo ešte niekoľko tisícok oneskorencov. Počas tých hrozných šiestich mesiacov zahynulo na oboch stranách milión mužov v uniformách. Bola to porážka, akú si nikto predtým nedokázal predstaviť. Ďalšieho pol milióna ruských civilistov zaplatilo za prechod dvoch obrovských armád hladom a živorením.   

.prečo zaútočil Napoleon na Rusko?
Dvesté výročie Napoleonovho pochodu na Rusko je dobrou príležitosťou, aby si dnešné demokratické štáty uvedomili svoju zraniteľnosť.  Azda tou najznepokojujúcejšou na celej afére s Napoleonom je totiž otázka, ako je možné, že ho toľko mužov, a tak nadšene, do Ruska vôbec nasledovalo. A po druhé, ako je možné, že po ruskej katastrofe dokázal osloviť a nadchnúť ešte viac ľudí ako predtým? Európski mladí muži za Napoleona bojovali až dovtedy, kým nezostalo dosť mladých mužov na to, aby mal vôbec kto bojovať.  Čo je to za vec, ktorá motivuje celú generáciu, aby spáchala kolektívnu samovraždu a poslúžila tak podliakovi na tróne?
Dôležitou paralelou k Napoleonovmu príbehu je neskorší Hitlerov prípad, samozrejme, pri všetkých rozdieloch, ktoré treba mať na pamäti. Napokon, ide o dôležitý faktor, ktorého by si mala byť vedomá aj Amerika v svojej súčasnej strategickej pozícii. Američania pestujú pamiatku boja za princíp slobody a po boku demokratických armád, bojujúcich za svoj domov. Nemali by však zabúdať, že niektoré z tých najefektívnejších a najúspešnejších armád a mnohí z najodvážnejších vojakov v dejinách verili a bojovali za zlé ciele. A tiež na to, že konečné  víťazstvo demokratických krajín bolo sčasti dielom šťastia, či skôr prozreteľnosti. Je dobré mať na svojej strane šťastie, ale zlé, ak sa na to niekto spolieha.
Napolenon, či už priamo, alebo nepriamo, kontroloval celý európsky kontinent: od španielsko-portugalskej hranice po Poľsko, od Neapolu po Kodaň. Nespokojenci z celej Európy skončili pod jeho zástavou, ako to sám povedal, s vyznamenaniami poľných maršálov v svojich ruksakoch. Netreba zabúdať, že Francúzi tvorili iba polovicu Grande Armee, ktorá pochodovala na Rusko. Po ich boku mnoho cudzincov bojovalo so zaznamenaným hrdinstvom a nasadením.
Prečo vlastne Napoleon útočil na Rusko a všetko, čo predtým dosiahol, tým riskoval? Historici dodnes nedokážu identifikovať žiadne zrejmé strategické ciele. Najlepšou odpoveďou bude zrejme to, že Napoleon bol rovnako výtvorom svojej armády, ako bola ona jeho dielom. Korzický dôstojník sa stal  európskym cisárom len vďaka tomu, že sily, ktoré tradične držali európske spoločnosti pokope, sa začali rozpadať. V skutočnosti sa rozpadali veľmi prudko, čo uvoľnilo ambície a energiu miliónov ľudí, ktorých starý režim ponižoval a udržiaval v potupe. Aby Napoleon udržal svoju moc, musel armádu ďalej používať, preto bol útok na Rusko nevyhnutným a jediným možným vyústením všetkých nekontrolovateľných síl, ktoré cisár predtým odviazal z reťaze.

.generácia samovrahov
Európa to zažila už aj predtým. Napríklad, keď šľachtic Albrecht von Wallenstein počas tridsaťročnej vojny v rokoch 1618 – 1648 naverboval pre rakúsku armádu 60-tisíc dobrovoľníkov. Bola to armáda dobrodruhov, ktorých plienenie vyvolalo obrovský hladomor a ktorých moc ohrozovala prežitie spoločnosti ako takej. Cisárski agenti zavraždili Wallensteina v roku 1634, krátko po tom, ako sa generál pokúšal s protestantskými nepriateľmi ríše dohodnúť separátny mier. Napoleonovi sa v roku 1812 podarilo v premene sveta prejsť o hodný kus ďalej.
Azda najzvláštnejšou vecou z toho, čo po útoku na Rusko nasledovalo, je to, akú veľkú popularitu si Napoleon dokázal udržať aj napriek tejto katastrofálnej chybe. V roku 1813 už cisár velil ďalšej armáde s 350-tisíc mužmi. Jeho niekdajšie satelity vytvorili proti nemu koalíciu a porazili ho v bitke pri Lipsku. V roku 1814 tak Napoleon skončil na ostrove Elba. Ale už v roku 1815 bol späť na francúzskej pevnine a počúval nadšené výkriky Vive L'Empereur! A zhromaždil ďalšiu armádu, tentoraz v počte
200-tisíc mužov. Wellington a Blucher ho napokon porazili pri Waterloo.
Dá sa predpokladať, že po Waterloo pravdepodobne nezostalo nažive dostatok dospelých Francúzov, ktorí by mohli vytvoriť ďalšiu Napoleonovu armádu. Tieto vojny stáli Francúzsko 1,4 až 1,7 milióna obetí na bojisku a ďalšie ohromné obete medzi civilmi, pričom hovoríme o Francúzsku, ktoré malo vtedy spolu 29 miliónov obyvateľov.
Nemáme z tohto obdobia presné demografické dáta, ale odhady vychádzajúce z pomerov predindustriálnej spoločnosti hovoria, že muži vo veku 17 až 49 rokov tvorili pravdepodobne iba jednu pätinu populácie. Celková vojenská ľudská sila napoleonského Francúzska predstavovala čosi menej ako šesť miliónov mužov, čo znamená, že celkové vojenské a civilné obete Napoleonových vojen presiahli asi 30 percent z celku – a to je ohromujúce číslo! Vyčerpaní a porazení Francúzi sa však ani v tomto momente nevzdali svojich falošných ilúzií o francúzskej ríši. O dve generácie neskôr znovu krvácali, tentoraz pod vedením Napoleonovho synovca.
Spomínaných 30 percent obetí medzi vojakmi je dôležité číslo.  Presne taká istá proporcia amerických Južanov vo vojenskom veku zomrela počas americkej občianskej vojny.  Zdá sa, že keď sa obete približujú tretinovej úrovni z celkového ľudského potenciálu, armády sa samy rozpadajú – zvnútra. Tak ako Konfederácia v roku 1865, vykrvácalo aj Francúzsko v roku 1815, po tom, čo muselo prijať straty ohromných rozmerov. Zmasakrovať celú generáciu vlastných obyvateľov vyžaduje svojské hrdinstvo, či skôr odolnosť, ktorá najskôr tak inšpiruje a povzbudzuje ambície a sny mladých ľudí. Napoleon ponúkol svojim regrútom príležitosť postaviť sa na ruiny starého európskeho a aristokratického spoločenského poriadku. Americkí Južania zase bojovali, ako to presvedčivo zdokumentoval profesor Robert May vo svojej knihe z roku 1973 Južanský sen o karibskej ríši (The Southern Dream of a Caribbean Empire), za šancu získať zem a otrokov. Pritom iba desatina z nich v čase vypuknutia vojny Severu proti Juhu vlastnila nejakých otrokov.   
Z južanských ambícií cítiť niečo napoleonské. Ak sa mohol dôstojník delostrelectva z Korziky stať cisárom Európy, potom mohol mať svoje sny aj každý desiatnik, napríklad o tom, ako sa stane členom novej napoleonskej šľachty. Úbohí Škóti a Íri, ktorí bojovali na strane Konfederácie, snívali o tom, že sa stanú súčasťou pseudoaristokracie otrokárov. A kvôli týmto ambíciám bojovali jedni aj druhí s neústupnosťou samovraha.

.hitler mohol vyhrať
Nemecko ponúka iný príklad. Vo svojej novej knihe o dejinách druhej svetovej vojny s názvom Vojnová smršť (The Storm of War) analyzuje Andrew Roberts nemecké myslenie podstatne detailnejšie, ako to anglosaskí historici zvykli robiť. Nemci bojovali za Hitlera nielen hrdinsky, ale aj nesmierne efektívne. Za to, aby vojaci spojeneckýh armád na západnom fronte zabili dvoch Nemcov, museli položiť život traja spojeneckí vojaci. Ešte horšie to bolo na východnom fronte, zabitie jedného Nemca stálo život až troch ruských vojakov. Efektívnosť francúzskej armády počas napoleonských vojen bola podobná, až na výnimku pol milióna obetí v dôsledku ruskej zimy a hladu. Celkovo však v boji dosahovali francúzske obete polovicu obetí vojsk protifrancúzskej koalície.  
Keby išlo všetko tak, ako malo, logika hovorí, že Napoleon aj Hitler mali vojny vyhrať. Napokon, požívali priam fanatickú oddanosť najlepších armád svojej doby. Zničila ich však vlastná megalománia. Andrew Roberts ponúka nemilý záver, podľa ktorého Nemecko prehralo vojnu iba preto, že Hitler urobil sériu gigantických chýb, bez ktorých by krajiny Osi pravdepodobne v druhej svetovej vojne boli triumfovali.  Jedným z najzreteľnejších a najdiskutovanejších príkladov je, samozrejme, Hitlerov rozkaz, aby sa Nemci stiahli a nezničili uväznenú britskú armádu v Dunkirku. Keby bol však Hitler odsúdil japonský útok na Pearl Harbor, Amerika by sa podľa Robertsa nikdy nezapojila do vojny v Európe.
Ako tento historik v duchu vojenskej logiky píše, Hitler mal svedomito ignorovať všetky provokácie od Franklina Roosevelta, najmä tie v Atlantickom oceáne. Mal vedieť, že prezident nemá politickú moc na to, aby vyhlásil Nemecku vojnu a ani by to nedokázal, keby Nemecko prejavovalo voči Spojeným štátom sympatie a priateľstvo. Keby nebolo po Pearl Harbore prišlo k vyhláseniu vojny voči USA, na čo sa z pohľadu Nemecka nevzťahovali žiadne spojenecké zmluvné záväzky, bolo by pre Roosevelta nemožné, aby ešte v roku 1941 presadil inváziu do severnej Afriky.  Británia by tak bola dokonale neutralizovaná a Amerika plne zamestnaná svojou vojnou proti Japonsku v Pacifiku. Iba vtedy malo prísť k operácii Barbarossa. Nemecko by bojovalo iba na jednom fronte, nie na dvoch, čo sa už tradične ukazuje ako samovražedný krok.  Roberts tvrdí, že Hitler nebol blázon preto, že napadol Rusko. Bol blázon preto, že vpustil Ameriku do vojny. Hitler mohol podľa Robertsa dobyť Rusko, keby bola Amerika zostala na okraji. Historik okrem toho uvádza celý katalóg vojenských chýb, ktorých sa dopustili nacisti. Od toho, že namiesto bombardovania základní britského letectva RAF bombardovali britské mestá cez odsúvanie raketového programu V-2, budovanie vojnových lodí na úkor ponoriek krátko pred vojnou, a tak ďalej.  Tým, ako Roberts dokumentuje rozsah Hitlerových chýb, núti Západ k pokore. Nebola to totiž iba naša bystrosť a hrdinstvo, ale aj hlúposť nášho nepriateľa, vďaka čomu sme napokon v tejto hroznej vojne vyhrali.

.ako ovládne Čína svet?
Demokratické štáty nemusia mať nevyhnutne tie najefektívnejšie a najentuziastickejšie armády. Francúzi za Napoleona a Nemci za Hitlera to potvrdzujú, boli to najlepší vojaci svojej doby. Demokracie však majú jednu dôležitú výhodu. Konkrétne schopnosť naprávať vlastné omyly. Demokracie nie nevyhnutne robia v každom prípade lepšie rozhodnutia ako diktatúry. Je však menšia pravdepodobnosť, že budú opakovať omyly. Je totiž jednoduchšie nahradiť voleného vládcu, ktorý sa zbláznil, ako charizmatického tyrana. To síce znamená, že demokracie majú konečné víťazstvo pravdepodobnejšie na svojej strane, zďaleka to však nie je nevyhnutné.  Je celkom pravdepodobné, že charizmatický tyran urobí rozhodujúce chyby, ale je oveľa neistejšie, či tie chyby urobí dostatočne skoro na to, aby bol v správny čas porazený. Preto si myslím, že počas druhej svetovej vojny zohrala svoju rolu prozreteľnosť.
Vojenské víťazstvo demokratických krajín nikdy nie je nevyhnutné. Ak sa demokratické režimy začnú uspokojovať vlastnou samoľúbosťou, budú slabé a nadšení podporovatelia tyranii budú mať navrch.
Prečo sa potom v amerických konzervatívnych kruhoch tak často hovorí o nevyhnutnom kolapse Číny? Prečo panuje predstava, že úspech krajiny, ktorej vládne komunistická strana, ktorá porušuje ľudské práva a slobody, je nepredstaviteľný? Veď Čína dnes doslova „buble“ energiou a entuziazmom. Nikdy v dejinách nemalo naraz tak veľa ľudí tak veľa príležitostí. Desiatky miliónov mladých Číňanov, ktorých starí rodičia žili v chudobe a biede, prijali svoj nový status a sú pripravení pobiť sa o to, čo považujú za svoj osud. Nikdy v dejinách sa nerozletelo do sveta niečo také ohromné, ako súčasná generácia mladých a univerzitne vzdelaných Číňanov. Domnievam sa, že si len ťažko dokážeme predstaviť všetky ich schopnosti a možnosti.
Je pravda, že diktatúry niekedy skončia vinou svojich vlastných omylov. Ale čím viac skúmame diktatúry, ktoré zlyhali, tým menej by sme si mali myslieť, že svoje zlyhania mali osudovo predurčené. Predpokladať, že Čína nebude úspešná, pretože nie je riadená demokraticky, je pokus o sebauspokojenie hraničiace s bláznovstvom. Čína, samozrejme, nie je napoleonské Francúzsko ani hitlerovské Nemecko. Nemá potrebu nikoho napadnúť. Ale ak Amerika a jej západní spojenci neudržia svoju technologickú prevahu a Čína nás preskočí, svet bude horším miestom pre život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite