Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

V ríši potetovaných duší

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň vo svete

Jezuita Greg Boyle vybudoval v kalifornskom Los Angeles pozoruhodnú organizáciu, ktorá spojením dobročinnosti a podnikania pomáha členom mládežníckych gangov začleniť sa do normálneho života.

Na prvý pohľad sa reštaurácia Homegirl Café nelíši od nespočetného množstva podobných stravovacích zariadení po celej Amerike. Je krátko po deviatej ráno a pestrá zmes ľudí tu v pokojnej atmosfére je svoju praženicu alebo hrianku potretú džemom. Keďže je už pomerne neskoro a treba ísť do práce, niekoľkí zákazníci sa zberajú na odchod. Svoje vlastné raňajky zapíjam pomarančovým džúsom, zatiaľ čo slnečné svetlo zalieva miestnosť. Cez presklený vstup vidieť okolie komplexu. Hneď cez cestu je plot, za ktorým v úhľadnom rade parkujú desiatky svojráznych žltých školských autobusov. Z druhej strany vidieť nadzemnú dráhu. Tradičná čínska strecha neďalekej zastávky nasvedčuje, že tu niekde sa začína Chinatown. Avšak tváre mladých žien a mužov, ktorí v reštaurácii Homegirl Café pracujú, sú takmer bezvýhradne čierne alebo hispánske. Vekom môžu mať tak do tridsať rokov. Akurát divoké tetovanie, ktoré sem-tam vykukne spod rukáva či goliera, nasvedčuje, o koho ide. Bývalí členovia gangov, drogovo závislí i díleri drog, prepustení väzni hľadajúci nový začiatok...

.druhé šance
Vance je sympatický čierny chlapík, ktorý nás po tomto zariadení sprevádza. Jeho osobný príbeh pripomína životnú skúsenosť mnohých mladých, ktorí vyrastali v niektorej z problémových štvrtí 4-miliónovej kalifornskej metropoly. Mama bola učiteľka, no keď mal Vance 12 rokov, rozviedla sa s jeho otcom. Zistila totiž, že popri nich má ešte jednu paralelnú rodinu na druhej strane mesta. Mama si našla nového priateľa, ktorého však Vance nenávidel: „Bol to tuhý fajčiar. A pred nami deťmi nemal dokonca problém zapáliť si marišku.“ Frajer začal po čase biť mamu i deti. Raz ju zmlátil do bezvedomia. Vance ju chcel pomstiť a vybehol na maminho priateľa s tyčou. Poranenia, ktoré mu spôsobil, si vyžiadali hospitalizáciu.
Keď sa matka pozbierala, chcela, aby jej milencovi Vance odpustil a zmieril sa s ním. On, samozrejme, nechcel. Bál sa, že ho mamin frajer zabije. A tak ho matka vyhodila z domu. Chvíľu sa ponevieral po uliciach mesta, až skončil u starých rodičov. Čoskoro sa dostal do gangu a ako štrnásťročný bol už dvakrát postrelený. Spolu ho postrelili šesťkrát. Keď mal 16 rokov, zaplietol sa do lúpežného prepadnutia, pri ktorom bol zabitý človek. Aj keď sám kohútik nepotiahol, ako spolupáchateľa ho odsúdili na 25 rokov až doživotie.
„Väzenské prostredie je štruktúrované.“ Hovorí Vance pre .týždeň. „Gangy existujú aj tam. Sám neprežiješ, musíš sa zaradiť. Skoro každý tam pre teba predstavuje potenciálnu hrozbu.“ Vo väzení strávil Vance takmer 29 rokov. To, že v živote dostal druhú šancu, je predovšetkým zásluha jezuitu Grega Boyla. Vanceova mama ho oslovila na jednej konferencii, on sa s chlapcom spojil a vzal ho pod svoje ochranné krídla. Pred pár rokmi Vancea podmienečne prepustili.
Páter Boyle alebo „Father G“, ako ho tu každý familiárne prezýva, nie je hocijaký kňaz. V Los Angeles založil a riadi dobročinnú organizáciu s názvom Homeboy Industries. Reštaurácia Homegirl Café, kde sme si vychutnali v ten deň raňajky, je len jednou z jej pobočiek, ktoré rizikovej mládeži ponúkajú zázemie a odrazový mostík k normálnemu životu. Vance tu pracuje už vyše troch rokov. Po tom, ako ho rehabilitačný program postavil na nohy, začal prednášať o svojich zážitkoch, sprevádzať delegácie návštevníkov (ako tú našu) a pomáhať iným ľuďom s podobným životným príbehom, ako mal sám.         

.hlavné mesto gangov
Los Angeles nie je známe len ako „mesto anjelov“, ale často sa mu hovorí aj „hlavné mesto gangov“. Odhaduje sa, že na území celého okresu s takmer 10 miliónmi obyvateľov funguje minimálne 1 100 pouličných gangov s 86-tisíc členmi. Najznámejšie majú názvy ako Bloods, Crips, Varrio Nueva Estrada, 38th Street Gang a pod.
Číselné odhady sa, samozrejme, rôznia. Podľa niektorých zdrojov je skutočným „hlavným mestom gangov“ v Amerike Chicago, kým L. A. je až na druhom mieste. V každom prípade, pouličný gang funguje ako „kmeň“ v modernom veľkomeste. Poskytuje prijatie, rešpekt, status, hrdosť, ochranu a identitu mladým ľuďom, ktorí väčšinou pochádzajú z rodín, rozvrátených neverou, rodinným násilím či závislosťami od drog, alkoholu a hazardu. Často ide o deti chudobných slobodných matiek s menšinovým či prisťahovaleckým pozadím, v živote ktorých absentuje otec.
Zloženie gangov zvykne kopírovať etnické deliace čiary medzi rôznymi národnosťami Ameriky. Živným prostredím sú pre ne susedstvá, ktoré vznikli zamotanou kombináciou okolností: Následky dotovanej sociálnej bytovej výstavby pre chudobných sa tu snúbia so vzájomnou etnickou segregáciou. A kým rodiny zo strednej a robotníckej vrstvy odtiaľto už dávno utiekli na uhladené predmestia, problémové štvrte zaznamenávajú v mnohých prípadoch príliv čerstvých chudobných imigrantov, napríklad z Latinskej Ameriky.

.územie, drogy a smrť
Teritórium má v živote členov gangu mimoriadnu dôležitosť. Ak sa člen gangu zatúla do susedstva, ovládaného konkurenčným gangom, môže ho to stáť život. V centrále Homeboy Industries sa nachádza smutný oltár so sviečkami, kvetmi a fotografiami. Sú na nich desiatky mladých ľudí, ktorí sa zapojili do programu, no guľka si ich aj tak našla. „Nemusíš urobiť nič nesprávne,“ vysvetľuje Vance. „Často je to o tom, že kráčaš po ulici, myslíš, že gang už máš za sebou, no tvoji starí nepriatelia idú náhodou okolo teba na aute, spoznajú ťa a vystrelia.“
Pouličné gangy sú často zapojené aj do ďalšej trestnej činnosti. Ich členovia patria medzi pešiakov organizovaného zločinu, ktorých mafia využíva ako priamych distribútorov drog v uliciach. Nezriedka vo svojom susedstve vyberajú výpalné. A samozrejme, majú na svedomí rôzne vlámačky, krádeže či lúpežné prepadnutia. Gang nemusí zničiť ani posadenie jeho prominentných postáv za mreže. Činnosť gangu môžu riadiť z väzenia, keďže spoločenské väzby tam pokračujú. Metastázy týchto spojení siahajú aj na stredné školy, ba dokonca až do radov americkej armády.   
Keď na chodbách komplexu Homeboy Industries vidíte, ako okolo vás prechádzajú všetci tí husto vyzerajúci potetovaní černosi a hispánci, zavše si začnete pripadať ako postava v „gangsta“ videoklipe. Vzhľadom na to, že gangsterský životný štýl poskytuje zdanie statusu a sily v inak beznádejnom prostredí, gangy sú príťažlivé už pre dorastajúce deti. Ich angažovanosť sa však môže líšiť a vyvíjať v čase. Životný štýl gangov je často glorifikovaný v populárnej kultúre, najmä v hudbe. A tak k podivuhodným paradoxom dnešnej doby patrí, že povrchové znaky ako oblečenie, niektoré slangové výrazy či drsné gestá kriminálnej americkej „underclass“ prenikli do hlavného prúdu a napodobňujú ich deti zo strednej i vyššej vrstvy po celom svete.

.sociálne podnikanie
„Nič nezastaví guľku tak ako práca,“ to je motto Homeboy Industries, ktoré majú na tričkách aj niektorí zamestnanci. Organizácia sa vyvinula z programu Jobs for a future (Zamestnania pre budúcnosť), ktorú Greg Boyle založil v roku 1988. Ako kňaz farnosti, zmietanej násilím, v tom roku pochoval svoju prvú obeť, ktorá zomrela v dôsledku činnosti gangov. Bol to 18-ročný chlapec menom Danny.
Boyle vo svojej knihe Tetovania na srdci, ktorá sa v Amerike stala bestsellerom, opisuje celú situáciu. Danny mal brata – dvojičku menom Vincente. Na pohrebe boli obaja odetí v rovnakom oblečení. V jednom momente sa Vincente nahol ponad otvorenú rakvu, aby sa naposledy rozlúčil so zavraždeným bratom. „Bolo to, akoby niekto na zem zhodil zrkadlo a Vincente hľadel na svoj vlastný odraz,“ píše Boyle. „Keďže šlo o môj prvý pohreb tohto druhu, momentka mladého muža, hľadiaceho na svoj zrkadlový obraz v rakve, zostala celé tie roky so mnou ako metafora pre násilie gangov.“ Odvtedy pochoval dnes 58-ročný jezuita skoro dve stovky mladých ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou.
V roku 1992 presvedčil Boyle kontroverzného hollywoodskeho producenta Raya Starka, aby pre neho kúpil starú pekáreň oproti kostolu. Členovia gangov, ktorí prejavili záujem opustiť kriminálny život, tu dostali prechodné zamestnanie. Starí nepriatelia sa učili poriadnej práci a bok po boku piekli mexické placky. Postupne sa na pekáreň nabaľovali ďalšie činnosti: reštaurácia, predaj tričiek a rôznych upomienkových predmetov, či výroba reklamných nášiviek pre korporátnych klientov. Vydávajú dokonca vlastný literárny časopis! Zamestnanie tu nachádza asi 300 ľudí a nejako pomôžu približne dvanástim tisícom ďalších ročne. Pri všetkých týchto činnostiach nejde len o to, aby sa bývalí členovia gangov naučili remeslo, ale aby tiež v stimulujúcom a bezpečnom prostredí nadobudli mäkké zručnosti, ktoré sú na udržanie stáleho zamestnania nevyhnutné.
Účasť na programe je bezplatná. No páter Boyle od začiatku stanovil, že nepomáhajú ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, ale len ľuďom, ktorí pomoc chcú. Tak ako existujú protialkoholické alebo protidrogové liečebne, toto je „protigangová“ liečebňa. Každý klient zariadenia dostane poradcu, ktorý mu pomáha v stanovovaní plánov krátko- i dlhodobého rozvoja a dozerá na ich napĺňanie. Organizácia poskytuje aj právne a psychologické poradenstvo.

.odstraňovanie tetovaní
Súčasťou ponuky je výučba, ktorá má normálny rozvrh od deviatej ráno do sedemnástej popoludní. Tvoria ju predmety ako tvorba rodinného rozpočtu, herecký krúžok, počítačové zručnosti, autoškola, príprava na rodičovstvo, zvládanie hnevu, budovanie vzťahov či doučovanie z matematiky a angličtiny (slang z geta je prekážkou pri hľadaní zamestnania)... Homeboy Industries dokonca sprostredkúvajú záujemcom aj kurzy inštalácie solárnych panelov.
Od začiatku bolo veľkou výzvou presviedčať zamestnávateľov zo súkromného sektora, aby absolventom rehabilitačného programu dali šancu. Boyle im vždy povedal, že nemusia meniť celé osadenstvo. Stačí zobrať na skusy do firmy jedného bývalého člena gangu. Ak sa osvedčí, dajú v budúcnosti zamestnávatelia šancu aj iným absolventom programu. Niektorí zamestnávatelia v priemysle dnes už dokonca dávajú prednosť bývalým väzňom a gangstrom, ktorí prešli programom Homeboy Industries. Lebo keď už sa raz spamätajú, dokážu byť veľmi zodpovednými zamestnancami. Vedia totiž, čo môžu stratiť.  
Gangy si vytvorili pôsobivú sústavu signálov, prostredníctvom ktorých sa ich členovia navzájom rozoznávajú. Griffiti na budovách, silné gestá či nápadné tetovania, ktoré sú neskôr prekážkou pri hľadaní práce. V centrále Homeboy Industries sa nachádza aj stroj na odstraňovanie tetovaní. Vance nám vysvetľuje, ako sa sem dostal. Raz tu mali chlapíka menom Ramiro, ktorý mal na čele vytetované slová „Fuck the World“. Pochopiteľne, nikde ho nechceli zamestnať. Tak mu „Father G“ dal miesto v pekárni a kúpili stroj na odstraňovanie tetovaní. Dnes majú niekoľko takýchto mašín a uskutočnia s nimi asi 4-tisíc ošetrení ročne. Ramiro si napokon našiel prácu ako esbéeskár v jednom hollywoodskom filmovom štúdiu.
Vlaňajší rozpočet Homeboy Industries bol približne 9 miliónov dolárov. Avšak zaujímavosťou je, že činnosť tejto organizácie podľa niektorých odhadov ušetrí len štátu Kalifornia ročne 20 miliónov dolárov väzenských nákladov. Homeboy má príjem z viacerých zdrojov. Najväčší kus koláča (asi 42 percent) pochádza od rôznych nadácií. Na druhom mieste (niečo vyše pätiny rozpočtu) sú komerčné predaje vlastných výrobkov. Verejné zdroje tvoria len 7 percent peňazí, čo je rovnaký podiel ako príjmy od korporácií či z rôznych podujatí, organizovaných pre verejnosť. Pred dvoma rokmi čelila organizácia finančným problémom, no reagovala na ne rozšírením siete sponzorov, nájdením nového odbytu pre svoje výrobky, aj cez niekoľko grantov z verejných zdrojov.   
   
.úspech a vernosť
Štatistiky zatiaľ nasvedčujú, že asi 70 percent absolventov programu otca Boyla neskôr už neprišlo do konfliktu so zákonom a dokázali sa úspešne zaradiť do spoločnosti. Na porovnanie, pokiaľ ide o oficiálny väzenský systém, americké štatistiky ukazujú pri mladistvých delikventoch presne opačný pomer – teda 70-percentnú recidívu. Homeboy Industries je tak pravdepodobne najúspešnejší rehabilitačný program pre bývalých členov gangov v celých Spojených štátoch a jeho výsledky mierne prekonávajú aj výkony iných podobných dobročinných programov.
Napriek tomu Greg Boyle kritizuje, že pri mimovládnych organizáciách darcovia priveľký dôraz kladú na merateľné výstupy. On síce výsledky má, no vo svojej knihe cituje slová Matky Terezy: „Nie sme povolávaní k úspechu, ale k vernosti.“ A dodáva: „Nie som proti úspechu, no mal by byť predovšetkým vedľajším produktom našej vernosti. Ak sú našou hlavnou starosťou výsledky, často sa potom rozhodneme spolupracovať len s perspektívnymi klientmi, ktorí nám ich dodajú.“ Na ťažké prípady potom už nezostáva priestor.
Keď sa tlak na výsledky dobročinnej práce preženie, pomáhajúci môže tiež stratiť odolnosť voči nezdarom a sklamaniam. A tie sú na dennom poriadku. V práci pátra Boyla to znamená, že napríklad bývalý člen gangu, ktorý prejaví túžbu zmeniť sa, napokon program opustí a vráti sa k starým kriminálnym návykom. Alebo ešte horšie: že sľubný mladý človek, ktorý začne svoj život úspešne dávať do poriadku, zomrie nezmyselnou smrťou – trebárs vinou zatúlanej strely. „Zvyknem svojim zverencom hovoriť, že existuje len jediný dôvod, prečo pokračujú s gangmi. A to, že nikdy nepočuli krik matky, ktorá sa práve dozvedela o smrti svojho syna.“ Píše Boyle.

.zaujať miesto
Najvyššou formou svätosti je vraj žiť v pekle, no nestratiť nádej. Podľa otca Boyla skutočným problémom chudobných nie je materiálny nedostatok, ale chýbajúca sebaúcta a pocity hanby či bytostného zlyhania, ktoré prenikajú ich osobnosťou. Ježišovou odpoveďou na tento problém je nepodmienená láska, cez ktorú dáva pocit prijatia aj spoločenským vyvrheľom. Alebo inak povedané, Kristovi nejde ani tak o zaujatie správneho postoja, ako o zaujatie správneho miesta – často medzi tými, ktorými ostatní opovrhujú.  
Pátra Boyla 24 rokov spolužitia s členmi pouličných gangov naučilo, že nejde ani tak o to „pracovať s chudobnými“ ako „zdieľať údel s chudobnými“. Niekedy bývalému členovi gangu nemôžete pomôcť inak, než že ho budete chvíľu sprevádzať na jeho ceste životom. Ježišov spôsob, ako porážať spoločenské nešváry, nespočíva v sociálnej revolúcii. Tkvie v tom, solidarizovať sa s biednymi, trpiacimi či odstrčenými tohto sveta a tým podrývať postupne základy, z ktorých tie sociálne zlá vyrastajú...     
Na konci našej návštevy v Homeboy Industries stretávame Elenu. Rodičia tejto 38-ročnej Hispánky sú závislí od heroínu. Keď bola ešte dieťa, jej vlastná matka ju dávala sexuálne zneužívať dílerovi, aby dostala svoju dávku. Elena skončila na drogách a nikdy nenavštevovala strednú školu. Ako 17-ročná mala dve deti, ktoré boli dané na adopciu. O dva roky neskôr skončila vo väzení, z ktorého vyšla ako 33-ročná. Do Homeboy Industries prišla v roku 2007, keď si povedala, že zmení svoj život. Závislosť potlačila, využila všetky príležitosti a dnes sama pomáha mladým. Na otázku, či je šťastná, odpovedá: „Father G zvykne hovorievať, že opakom depky nie je šťastie, ale radosť. Myslím, že radosť teraz naozaj cítim.“

Autor navštívil Spojené štáty americké v rámci spoločného programu American Jewish Comitee a nemeckej Friedrich Naumann Stiftung.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite