Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Modrá bola dobrá. A čo zelená?

.časopis .téma

Ako sa volala prvá nekomunistická politická strana, ktorá vznikla na Slovensku

Ako sa volala prvá nekomunistická politická strana, ktorá vznikla na Slovensku  po 17. novembri 1989? Správnu odpoveď, že išlo o Stranu zelených, už dnes pozná asi len zopár ozajstných pamätníkov.


Slovenskí zelení skutočne vznikli už 30. novembra 1989 a ich ustanovujúci zjazd sa konal v januári 1990. O pár dní tak predstihli KDH, ktoré prvýkrát snemovalo až vo februári. Verejnosť
proti násiliu vtedy ešte sama seba definovala ako občianske hnutie.

.prečo vlastne?
Ochranárske hnutie malo na Slovensku silné pozície najmä od polovice osemdesiatych rokov. Pred novembrom sa Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) stal útočiskom pre mnohých ľudí, ktorí boli proti komunistickému režimu, nechceli však ísť do otvoreného súboja ako disidenti typu Čarnogurského, Šimečku či Kusého. A nebol im blízky ani katolícky disent, preto radšej ventilovali svoju frustráciu v ochranárskom hnutí, kde čoraz silnejší vplyv popri ochranároch získavali politicky orientovaní „zelení“ typu Jána Budaja či Petra Tatára.
Keď bratislavská organizácia SZOPK v roku 1987 vydala publikáciu Bratislava nahlas, vyvolalo to živý ohlas verejnosti a nervóznu reakciu komunistickej moci. Základňa ochranárov sa v novembrových dňoch stala jedným z centier nežnej revolúcie. V priestoroch bratislavskej organizácie SZOPK sídlil spočiatku sekretariát Koordinačného centra VPN a keďže ochranári disponovali nielen vlastnými priestormi, administratívnym vybavením a dokonca aj vlastnou pečiatkou, VPN mohla toto zázemie pri svojom rozbehu využiť.
Kľúčovými postavami Verejnosti sa hneď po jej vzniku stali viacerí lídri ochranárskeho hnutia ako Ján Budaj, Peter Tatár či Juraj Flamík.
Prečo v tejto situácii iná partia ochranárov vôbec zakladala Stranu zelených? Dôležitú rolu zohral fakt, že slovenská verejnosť bola prvé mesiace po revolúcii ladená výrazne dozelena. Vo výskumoch verejnej mienky sa problémy životného prostredia umiestňovali na najvyšších priečkach. Viacerí ochranári preto nadobudli pocit, že nositeľkou spoločenských zmien bude práve silná strana zelených.
„Vytýkali nám, že údajne vytvárame nejakú konkurenciu voči VPN,“ povedal v roku 2004  jeden z lídrov SZOPK a neskorší poslanec za Stranu zelených Mikuláš Huba. „Hoci, dalo sa to povedať aj presne naopak – VPN vznikla ako istá konkurencia voči očakávaniam vytvoriť silnú Stranu zelených, ktoré boli vtedy v spoločnosti oveľa rozšírenejšie.“ K založeniu SZ však  prispeli aj prozaickejšie dôvody, tvrdí to jeden z ochranárov a neskôr poslanec za VPN Peter Tatár: „Stranu zakladali z veľkej časti ľudia z ochranárskeho prostredia, ktorí sa nestali ‚aparátčikmi‘ VPN. Mikuláš Huba napríklad aj preto, že bol v konflikte s Budajom a zmeškal revolúciu, keďže bol v tom čase na pracovnej stáži  v zahraničí.“


.obchodníci so značkou
Ekologický zápal slovenskej verejnosti však po pár mesiacoch vyprchal. Ľudí začali oveľa viac trápiť sociálne problémy a na povrch sa už drali nacionálne témy. Hoci sa volebné preferencie Zelených na jar 1990 pohybovali ešte nad desiatimi percentami, v júnových voľbách sa im podarilo získať iba necelých 3,5 percenta hlasov, čo predstavovalo šesť poslaneckých mandátov v SNR (na vstup do SNR stačili vtedy 3 percentá).
Napriek volebnému prepadu predstavoval začiatok deväťdesiatych rokov svetlejšie obdobie v histórii slovenských Zelených. V ich počiatkoch bol ešte autentický záujem kultivovať a chrániť túto krajinu, zlepšovať kvalitu jej života a ponúkať zaujímavé alternatívne pohľady.
Juraj Mesík, ktorý bol od roku 1990 do roku 1991 predsedom Strany zelených na Slovensku a zároveň podpredsedom federálnej Strany zelených, dnes po rokoch neúspech Zelených hodnotí celkom vecne: „Mnohí ekologickí aktivisti, ktorí zohrali zásadnú úlohu v spoločnosti pred novembrom 1989, nemali vôľu získať moc. Značnú časť z nás moc prosto nezaujímala – chceli sme sa venovať svojej normálnej profesionálnej práci a nie vládnuť.“
Iné názory na postavenie Slovenska vo federálnom štáte rozdelili napokon aj Zelených. Vo voľbách v roku 1992 už kandidovali dve strany zelených – slovenská a federálna. Neuspela ani jedna. „Federálni zelení“ sa neskôr preliali do Demokratickej strany.
V ďalších rokoch slovenskí Zelení viac ako politickú stranu pripomínali spolok obchodníkov. Z politického spánku sa zobúdzali vždy v období krátko pred voľbami, keď sa snažili „zobchodovať“ značku, na ktorú sa vďaka tradícii dalo stále bez väčšej námahy získať jedno až dve percentá voličov. Pred voľbami v roku 1994 sa Zelení spojili so Stranou demokratickej ľavice do koalície Spoločná voľba a v roku 1998 sa z iniciatívy vtedajšej Demokratickej únie zase stali súčasťou Slovenskej demokratickej koalície. Reprezentanti Zelených sa tak dostali do parlamentu, v ňom však z pohľadu zelenej politiky nezanechali žiadnu významnejšiu stopu.
Neúspešne sa skončil aj pokus Zelených vstúpiť pred voľbami v roku 2006 na kandidátku Slobodného fóra a dostať sa vďaka nemu do parlamentu.

.Zelení dnes
Menší domček v centre Bratislavy. Schodisko vedie do podkrovia, prebúraného na jednu veľkú miestnosť s bielymi stenami a trendovo hnedými trámami. Zopár pracovných stolov s laptopmi, veľký konferenčný stôl, mapa, flipchart. Manažérsky strohá a elegantná miestnosť pripomína skôr reklamnú agentúru či menšiu firmu ako sídlo strany, ktorej ide v prvom rade o trvalo udržateľný rozvoj.
Strana zelených je dnes neparlamentná strana. V posledných voľbách síce ani s pomocou Slobodného fóra neuspela, ale strana nezanikla. Dnes funguje len z členských príspevkov svojich členov (tých je takmer tisícka) a  z príspevkov svojich regionálnych poslancov. Nedá sa povedať, že je to – ako býva pri mimoparlamentných zoskupeniach dobrým zvykom – čisto virtuálna strana. Na svojej internetovej stránke má uvedenú adresu aj číslo telefónu, ktoré hneď na prvý pokus zdvihne kompetentná osoba. Strana má jedného stáleho zamestnanca, ostatní sa angažujú za svoje a vo svojom voľnom čase.
Strana zelených má dva roky nové vedenie. Do nového tímu patrí aj ústredný  tajomník Martin Jóna a podpredseda pre médiá Ivan Hirländer. „My sme vniesli do zeleného politického životu trochu manažmentu,“ tvrdia obaja s príjemným manažérskym úsmevom. Obaja pôsobia veľmi „nezeleno“. Žiadne vizionárske sny, skôr praktická triezvosť. Do strany investujú vlastné prostriedky a najmä svoj voľný čas. Ich predstava novej strany je celkom odlišná od tej, ktorú kedysi budovali romanticky vizionárski a nepraktickí ochranári. Ivan Hirländer hovorí, že strana musí byť „ambiciózna nová mašina, ktorá podáva výkony“. Na otázku, či nové vedenie začína na zelenej lúke, odpovie s úsmevom: „Nie, na recyklovanej.“
Tajomník Jóna prišiel do strany pred štyrmi rokmi a ani on nevzišiel z ochranárskeho, ale podnikateľského prostredia. O svojich predchodcoch hovorí: „Generácia bývalého vedenia strany sa vyčerpala. To, čo bolo v strane šikovné, poodchádzalo po vzniku SDK. Zostali len ochranári, ktorí vedeli chrániť prírodu, ale nevedeli robiť politiku. Prešli sme dosť tvrdou sebareflexiou a pred dvoma rokmi došlo k systémovej zmene.“
Slovenskí Zelení očakávajú, že úspech ich českých partnerov sa zopakuje aj u nás. „V komunálnych voľbách sme už dosiahli výsledky, aké sme dosiahnuť chceli,“ tvrdí Hirländer. Dobre obstáli v Bratislave, v Pezinku, získali viacero starostov – a dokonca aj jedného primátora. Paradoxne, je to v Medzilaborciach, kde Zelení majú nielen primátora, ale sú po Smere druhou najsilnejšou stranou aj v mestskom zastupiteľstve. (Sám osebe je tento fakt slovenskou raritou, že v jednom z najchudobnejších slovenských krajov, kde je životné prostredie vďaka nedostatočne rozvinutému priemyslu celkom zachované, uspeli práve Zelení.)
Obaja súčasní predstavitelia Strany zelených odmietajú stranu zaradiť doprava či doľava. „Chceme byť jazýčkom na váhach,“ tvrdí dosť neoriginálne Hirländer. „Ide nám o trvalo udržateľný rozvoj a toto kritérium budeme uplatňovať na všetky oblasti. Preto občas bude naše rozhodnutie ľavicové, občas pravicové.“
Vedenie strany si uvedomuje, že musí získať najprv dôveru zeleného mimovládneho sektora, ktorý považuje za svojho prirodzeného spojenca. Spomenú napríklad známe meno Juraja Smatanu z občianskeho združenia Strážov, s ktorým by radi spolupracovali. Smatana si myslí, že „s každým parkom premeneným na parkovisko, s každým lesom premeneným na kamión guľatiny pribúdajú podporovatelia ochranárov a potenciálni voliči zelenej strany.“ Zároveň dodáva, že „súčasné dve percentá v prieskumoch verejnej mienky presne vyjadrujú, akú cenu má značka Zelení sama osebe, bez reálnych politikov, nositeľov zelenej agendy“.

.tretí sektor
 „Strana zelených by mala byť hovorcom tretieho sektora a presadzovať jeho záujmy,“ tvrdí tajomník Jóna. „Snažíme sa komunikovať s tretím sektorom, začínajú nás vnímať, ale je to také ‚oňuchávanie´, vytváranie vzťahu.“ Ako však pre .týždeň vyplynulo z rozhovorov s viacerými ľuďmi z mimovládnych organizácií, nepovažujú súčasnú Stranu zelených za relevantnú organizáciu, v ktorej by hľadali politickú záštitu.
Vo vedení dnešnej Strany zelených nie je ani jedno mediálne silné meno z ochranárskych kruhov. Nie je tu ani Maňo Huba, ani Juraj Smatana, ani Juraj Lukáč, ani Ľuba Trubíniová či Zora Pauliniová, ani Marcel Zajac či Juraj Rizman.
Charizmatický šéf VLK Juraj Lukáč nad súčasnou Stranou zelených mávne iba rukou: „Pre mňa je prijateľnejší vznik novej strany ako prerobenie tej súčasnej. Tú považujem za politicky impotentnú.“  Skeptický je aj Marián Huba: „Neverím, že sa z toho môže niečo vykľuť.“ Boris Strečanský z Centra pre filantropiu si myslí, že táto strana je od zeleného hnutia odtrhnutá už viac ako desať rokov. Nikdy ju ani nevnímal ako nositeľku „zelených hodnôt“. Juraj Mesík o súčasnej Strane zelených ani poriadne nevie a myslí si, že jej problém „nie je manažment, ale leadership“. Zároveň dodáva, že spojiť mimovládnych ekologických aktivistov okolo jednej strany je ľudsky komplikované. „Je medzi nimi viacero nesmierne tvrdohlavých jedincov, ktorí nie sú práve konsenzuálne typy,“ tvrdí Mesík. „Ekologický aktivizmus je prirodzene veľmi bojovný – selektuje do popredia tvrdohlavých, bojovných jednotlivcov, a nie ľudí zvyknutých robiť kompromisy.“
V Bratislave sa ako úspešná aliancia objavila vlani v regionálnych voľbách Bratislava otvorene, ktorá združila výraznejšie tváre z občianskych aktivít. Iniciatíva prejavila odhodlanie fungovať ako občianska nepolitická aktivita aj po voľbách. Ale po neúspechu kandidátky Slobodného fóra, kde boli viacerí ochranári či ekologicky orientovaní ľudia, hľadajú ochranári a ekologickí aktivisti stále aj výraznejšie politické krytie. Možno v celkom novej strane. Viacero ľudí neoficiálne .týždňu potvrdilo, že „čosi sa chystá“. Úspech českých Zelených je totiž  lákavou inšpiráciou.

.črtá sa nová strana?
Dá sa však český zelený boom napodobniť v slovenských podmienkach? „Myslím, že sa v najbližšom čase dočkáme politického prekvapenia a Slovensko čaká český model,“ naznačuje šéf Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk Juraj Lukáč. Šancu na oživenie zelenej politiky vidí len vo vzniku novej zelenej strany. Takýto projekt sa už podľa neho rodí, lebo je tu spoločenská objednávka a sú tu už ľudia, čo budú ochotní financovať ho. „Bol som oslovený z kruhov, ktoré aj mňa samotného prekvapili. Ja hovorím, že do politiky nepôjdem, ale nepáči sa mi stav, aký tu je. Vidím, že treba mať aj určitú politickú silu, aby sme mohli presadzovať naše požiadavky. Som preto ochotný túto myšlienku podporiť,“ tvrdí Lukáč, ktorý doteraz volil SMK, hoci nevie ani po maďarsky.  Spustenie tohto projektu je podľa Lukáča záležitosťou nasledujúcich týždňov či mesiacov.
 K českému modelu však Slovensku chýba niekoľko dôležitých predpokladov. Českých Zelených do parlamentu dotlačili hlasy mestských – najmä pražských – voličov, ktorí sú voči ekologickým témam citlivejší. Slovenska spoločnosť je však v porovnaní s českou vidieckejšia, presnejšie malomestskejšia. Otázne je aj to, či sa iniciátorom novej zelenej strany podarí nájsť podobný typ pragmatického a zaujímavého politika, ako je predseda českých Zelených Martin Bursík. Mimovládni aktivisti zväčša nebývajú práve tými najlepšími politickými lídrami. To zdôrazňuje aj Juraj Mesík, ktorý mal ako ekologický aktivista vždy aj politické ambície, ale dnes pôsobí vo Washingtone v Svetovej banke. Podľa neho sú tu síce ľudia, ktorí by mohli úspešne viesť Stranu zelených, ale stále váhajú. „Stále im chýba politická vôľa.“
Na úspechu českých Zelených sa významnou mierou podpísali aj takzvaní protestní voliči. Teda ľudia dlhodobo znechutení z politiky dvoch najväčších rivalov ODS a ČSSD. Aj šanca slovenských Zelených môže byť v sklamanom voličovi, ktorý nebude mať koho voliť. Ak nevznikne ďalší pokus založiť liberálnu stranu typu SOP, ANO či Slobodné fórum, ktoré odobrali časť mestských voličov.
Riziko podniku s novou zelenou stranou si uvedomuje aj Lukáč:. „Sú to všetko veci o ktorých rozmýšľame, na druhej strane, videl som viaceré prieskumy, ktoré naznačujú, že takáto nová strana má na Slovensku šancu.“ 

.byť zelený nestačí
Otázky životného prostredia už nie sú len výsadou zelených strán. Čoraz väčší dôraz na ne vo svojich programoch kladú aj ostané politické strany. A zďaleka už nejde iba o ľavicové strany, ktoré si túto atraktívnu agendu všimli skôr. V poslednom období výrazne „zozeleneli“ aj britskí konzervatívci či nemecká CDÚ. Podobným smerom sa zrejme chystá vydať aj opozičná SDKÚ. „Podstatná téma, kde začíname nanovo, sú environmentálne otázky,“ povedala nedávno pre. týždeň poslankyňa za túto stranu Tatiana Rosová. Prvý pokus – a nie celkom bezúspešný – už za sebou SDKÚ má. Bol to boj o cyklotrasy, ktorý politicky zastrešila.
Pred voľbami v roku 2006 mala najprepracovanejší ekologický program asi Občianska konzervatívna strana (OKS). Jej predstaviteľ Peter Tatár, bývalý ochranár, sa pritom vôbec netají, že zelených nemá príliš v obľube. „Sú buď červení, alebo nacionalisti. Ja sa hlásim ku konzervatívnej ochrane prírody. Zadefinujem si, čo je to hodnota a snažím sa ju chrániť najlepším spôsobom, ale nie aktivisticky prostredníctvom etatistických zákazov alebo príkazov.“
Práve vo volaní po štátnych zásahoch, ale aj v šírení často neopodstatnenej hystérie a vydávaní sa za jediných, komu záleží na prírode, spočíva najväčší omyl európskych zelených.
Hrdiť sa názvom Strana zelených totiž ešte zďaleka neznamená, že toto politické zoskupenie ponúka na ochranu prírodných hodnôt aj tie najlepšie riešenia.

.jozef Majchrák, .eva Čobejová
Viac o vzniku Bratislavy Nahlas v rubrike Fenomén.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite