Iba jeden človek na svete môže zasvätene rozprávať o albumoch Deža Ursinyho, ktoré začali opäť vychádzať v dlhoočakávaných reedíciách. Bol takmer pri každom jeho albume, konzultoval s ním takmer každú pieseň. Básnik a autor väčšiny textov Ursinyho piesní Ivan Štrpka. Povedať, že Ivan Štrpka je Ursinyho textár, by nebolo celkom férové – s výnimkou albumu Provisorium je na každom albume jeho meno napísané rovnako veľkými písmenami ako meno Deža Ursinyho. Tie albumy boli predovšetkým ich spoločným dielom. Štrpka nepísal len texty, ale spolu s Ursinym pripravoval koncepty albumov a bol prítomný aj pri ich nahrávaní.
Ich spolupráca sa začala v roku 1974 a pokračovala až do Ursinyho smrti v roku 1995. Ak nerátame Dežov debut zo skupinou Provisorium, dvojica vytvorila jedenásť spoločných albumov, ktoré v 90. rokoch síce vyšli na CD, ale často v roztrieštenej podobe. Až teraz, sedemnásť rokov po Ursinyho smrti, začala vychádza kompletná diskografia v jednej spoločnej edícii tak, ako ju dvojica pôvodne zamýšľala.
Pri spomínaní na Deža Ursinyho sme sa preto nechali viesť práve Ivanom Štrpkom. Stretli sme sa v kaviarni Next Apache, Ivan vybral z tašky reedície prvý šiestich Dežových albumov (vychádzajú v dvojiciach – ide teda o tri „dvojalbumy") a rozprával. Jeho rozprávanie sme len občas prerušili otázkou. Nebolo to naše prvé spoločné spomínanie na Deža Ursinyho. Preto nás neprekvapilo, že po dvoch hodinách sme mali pocit, ako keby sme ho nielen osobne poznali, ale ako keby sme patrili do okruhu jeho najbližších priateľov.
.stretnutie
O prvom stretnutí Ivana Štrpku s Dežom Ursinym sa hovoria legendy. Údajne ich dal dokopy ich spoločný priateľ spisovateľ Dušan Mitana. Hovorí sa dokonca, že prvé stretnutie v Kryštál bare nemalo ďaleko od fyzickej konfrontácie.
Tých prvých stretnutí bolo niekoľko. Prvýkrát som si ho všimol v rámci jeho veľkej pubertálnej slávy s Beatmenmi, ale až album Provisorium ma presvedčil, že stojí za to sa s ním baviť. Dežo si dávno myslel, že je len málo ľudí, ktorí stoja za to, aby s nimi trávil čas. Tak sa začala naša spolupráca: zistili sme, že sa máme o čom rozprávať a že dokážeme spolu vydržať.
Najprv som sa s ním len zdravil v krčme a pozerali sme sa na seba spôsobom, že „čo ty, čo sa nadrapuješ". (Smiech.) Dežo chodil s Dušanom Mitanom na filmovú fakultu VŠMU a skúšali dať niečo dohromady. Zavreli sa na nejaký čas do bytu, v ktorom jeden z nich býval na podnájme, a vyprodukovali dohromady kratučký - hoci vynikajúci - text Vtáci. Najprv boli v pohode, že už to majú a stačí to už len dorobiť, ale Dežo stále hľadal človeka, ktorý by sa do toho s ním pustil. Dušan nebol ten typ, ten spriadal pavúčie siete vo svojich skvelých poviedkach. A tak mu odporučil mňa.
.ale tvoje básne vôbec nevyzerali ako pesničkové texty.
Rozhodne nie. Boli rozbité, hranaté, jednoducho, bolo to písanie, ktoré šlo svojou cestou a nepasovalo k hudbe. V tom bola tá sranda. Dežo bol z toho najprv domotaný, no potom sa toho chytil a trval na tom, že to musíme skúsiť. Potom sa vyhrážal, že zoberie všetko, čo som dovtedy napísal, a postupne to zhudobní, až som sa toho preľakol.
.pevnina, mapy a vrch
Pôvodne to mala byť trilógia o prakontinentoch, nakoniec z toho vzišli albumy Pevnina detstva, Nové mapy ticha a Modrý vrch. Nahrávalo sa len vtedy, keď v štúdiu bolo náhodou voľno, mnohých komunistických úradníkov to najprv škrelo v krku a neskôr im to ležalo v žalúdku. Tri albumy, ktoré nemierili na východ ani na západ, ale na sever.
Na začiatku som mal voči spolupráci s Dežom vážne zábrany. On mal za sebou prudkú tínedžerskú slávu a hľadal niečo iné. Bol to však muzikant, ktorý už vtedy vedel oceniť ticho. Ja som zase vychádzal z princípu, že slová sú svet, ktorý je nehodnoverný a ľahko môže skratovať. Mal som pocit, že hudba si vystačí sama, necítil som potrebu vstúpiť do toho sveta, a už vonkoncom nie, že mám niečo otextovať. Dežo však nechcel nejaké žuvačky, niečo ľahké a rytmické, čo by sa mu dobre spievalo. Moje slová bral ako inšpiráciu. Hovoril: „Dej mi něco pro inspiraci." Niekto donesie pornočasopis, iní zas fľašku, niekto len tak sedí a škrabe sa za uchom. No a Dežo vzal do rúk moje texty a začal s nimi pracovať. Keď sme robili tieto reedície, narazil som na pesničku S privretými očami. Ide o takú lovestory, aj keď nie celkom otvorenú. Vtedy mi napadlo, že v tej nahrávke cítiť ťažké srdcia, ktoré by niečo chceli, ale zostali nenaplenené. Album Pevnina detstva sme robili štyri roky. Začali sme to robiť v roku 1974 a vyšlo to až v roku 1978. To boli roky Charty. My sme žili v tej nočnej fáze, kde spoločnosť vyzerala skôr ako noc než ako deň, ale išli sme ďalej a hľadali sme východisko. Aj Nové mapy ticha boli o tom, že existuje svet, kde je ticho, svet, v ktorom na ľudí nič hlušne neútočí.
.vaše prvé tri albumy majú veľa spoločného.
Však to aj bolo pôvodne plánované, že spravíme trilógiu. Počas našich debát sme si vytýčili priestory v podobe troch prakontinetov. Bola to cesta späť, nie z geologického alebo geografického hľadiska, do vnútra ľudskej skúsenosti.
.tá Pevnina detstva sa mala volať Gondvana, nie?
Áno. Druhý album mal pracovný názov Laurázia a trojka mala byť Pangea. Chceli sme sa dopátrať k tomu, odkiaľ vlastne pochádzame, kde vzniká to, čo cítime, že je pre náš život vnútorne nevyhnutné, a čo presahuje každodennú skúsenosť, ktorá bola na uliciach v sedemdesiatych rokoch taká neznesiteľne jednoznačná. Mohli sme písať protestsongy, ktoré by fungovali okamžite, ale my sme sa rozhodli ponoriť do sveta, ktorý sme považovali za náš a ktorý bol hlbší a dôležitejší. Keď sa mala začať nahrávať prvá platňa, prišiel do štúdia befel, že stop, pretože neboli schválené texty. Vraj sa v nich hovorí o nejakom divnom umelom svete, do ktorého sa uniká z reality. Texty boli pre nich úplne čudné, blúdili v nich. Nejaký mudrlant vtedy povedal, že „Gondvana je niečo ako tá, jak sa to volá, no Atlantída, ten kontinent, čo vlastne zanikol", že je to hnusný buržoázny vplyv na našu mládež, a prásk, bolo po trilógii. Pevninu detstva sme ale stihli nahrať. Názov nie je môj ani Dežov, nikdy som ho neprijal, ale už som sa s ním zmieril. Je veľmi literárny a nadnesený, ale musím vysloviť niečo pozitívne na adresu toho, kto ho vytvoril. Ten pán sa volá Ľubomír Feldek, ktorý bol vtedy ako básnik v komisii na schvaľovanie textov pre populárnu hudbu. Bol asi jediný, s ktorým sa dalo hovoriť, aj keď ja som odmietol, aj Dežo. No vyskočil nasrdený Jaro Filip, ktorý s Feldekom spolupracoval v divadle, a šiel s textami za ním a ešte v ten večer ho donútil, aby si to pozrel a napísal vysvetľujúci posudok, aby nám Opus povolil nahrávanie. On ten posudok urobil a okrem iných zmien navrhol názov Pevnina detstva, pretože Gondvanu oni nikdy nepochopia, lebo sú to podľa neho hovädá. Mal pravdu.
.spomínal si, že ste nerobili protestsongy. Prečo?
Pretože sme si vybrali vlastnú cestu. Keď naše platne vnímate v kontraste s dobou, je jasné, že je tu vnútorný svet ľudí a oproti demagogická mašinéria. Zoberte si, napríklad, pieseň Ostrov, ktorá sa mala pôvodne volať Tristanov ostrov, podľa skutočného ostrova v strede Atlantického oceánu medzi Európou a Amerikou, čiže uprostred ničoho. Tá pesnička je o tom, že niekto sa zachytí v noci na brehu ostrova, blúdi tam, modlí sa k dažďu, telo hľadá dušu, ide skoro o náboženskú tému. Ráno svitá a človek vykročí do neistého sveta. V sedemdesiatych rokoch sme mali s Dežom podobný pocit, akoby sme žili v noci a snažili sme sa s tým vyrovnať. Na platni je aj veta, kde sa spieva: „Stále na sever!" Nie na západ, ani na východ, ale na sever, čo bolo aj krédo Osamelých bežcov. Bola to pevná orientácia. Môžeš ísť hocikam, ale ak vieš, kde je sever, tak sa nestratíš. Sever sa končí bodom, ktorým je severný pól, kde sú čisté veci medzi životom a smrťou. Takže sever sa vôbec nenachádzal v tej ideologickej schéme a ani to nebola žiadna tretia cesta. Je to normálna cesta pre každého človeka, podľa ktorej sa všetci orientujeme. Táto os prechádzala našimi albumami až do konca. Čiže nebol to konflikt západu a východu, ale bola to orientácia individuálna, osobná, ktorú vyznáva každý za seba. Bolo to o ľudoch, ktorí idú spolu, ale svojou vlastnou cestou.
.po Pevninách detstva a Nových mapách ticha si s Dežom spravil legendárny album Modrý vrch. Vieš, že pod Prahou sa nachádza skutočný Modrý vrch?
Asi preto, že to Česi majú radi a pomenovali ho podľa toho. (Smiech.) Je veľa Modrých vrchov. Raz v Košiciach prišli za mnou dvaja chlapíci, ktorí hovorili, že niekde pri Dunaji pri Štúrove je malý kopec, ktorý sa volá Modrý vrch a oni naň vyšli. Hovorili, že sa veľmi zle šlo, samé kríky, malé hady a na vrchu rástol ľuľok zlomocný. Hovorím, tak v tom prípade je to váš Modrý vrch, ale nie môj. My máme všetci svoje Modré vrchy, dokonca si myslím, že Modrý vrch je pohyblivý, že nie je stále na jednom mieste.
.pesničky
Po prakontinentálnej trilógii nahral Dežo Ursiny albumy 4/4 a Bez počasia, kde sú krátke pesničky, ktoré by sa za istých okolností mohli hrať aj v rádiách.
Medzi nami, Dežovi aj mne vyhovovali viac dlhšie plochy. Keby boli inakšie časy, naša tvorba by asi smerovala k nejakému typu čudnej opery. No Dežo mal ambíciu prepašovať pesničky aj do rádia. Ja som to akceptoval a skúsili sme to. To sú albumy 4/4 a Bez počasia. Bez počasia bolo také obdobie, ako keby počasie ani neexistovalo. Divný stav, kde ľudia poriadne nefungujú. Pieseň Na pol ucha sa stala predmetom dlhých debát, na ktorých sme sa s Dežom smiali. Spieva sa tam o tom, „čo chýba žene, čosi nepodstatné z hľadiska gréckych sôch". Že čo to je? Že nemá rozum, že nemyslí? Určite nie. Čo nie je podstatné pre sochy, ale pre ľudí veľmi dôležité? No predsa kontakt!
.keď Dežo komponoval hudbu na tvoje texty, pozeral si sa mu ponad plece?
Niekedy áno, niekedy nie. Zo začiatku som ho nechal tak, mal som pocit, že autori textov nemajú čo kecať do hudby. Čakal som, kam to pôjde a nechcel som to rušiť a korigovať. Tak to bolo do polovičky našich projektov, potom sa Dežo stiahol a hovoril, že ja tie texty už začínam komponovať, aj keď nešlo o pevnú formu, ale isté veci sa opakovali. Ako keby mu to trochu vadilo. Dežo dokázal urobiť aj z nepravidelnej veci vec symetrickú a vyváženú. Neskôr sme robili aj niekoľko variánt jednej pesničky. Škoda, že sa to stratilo.
.je zaujímavé, aká bolo medzi vami dôvera...
Pritom každý z nás si potrpel na tom, že toto áno, toto nie. Mali sme často rozdielny vkus, čo sa týka čítania alebo počúvania, no v tejto veci sme plávali v prostredí, ktoré sme vedeli pestovať, v ktorom sme mohli spolu vydržať, v ktorom neprichádzalo k skratom. Bili sme sa s inými, ale spolu nikdy nie.
.pritom sa hovorí, že Dežo bol bitkár.
No ale aj on mal najradšej, keď mohol ticho sedieť. K tomu sa však potreboval dostať! (Smiech.)
.chuť jablka
Po roku 1989 nahral Dežo Ursiny štyri výborné albumy: Momentky, ktoré vyšli tesne po novembri 89, Do tla v roku 1991, o rok neskôr dvojalbum Ten istý tanec s vlastnými textami a album Príbeh, ktorým svoje dielo uzavrel. V posledných rokoch už zápasil s rakovinou, ktorej 2. mája 1995 podľahol. Jeho tvorba zrela do mimoriadnej hĺbky a kvality.
.mojou najobľúbenejšou platňou sú Momentky, ktoré trochu nespravodlivo zapadli vo víre revolučných zmien krátko po Novembri 89.
Album vznikol náhodou. My sme pôvodne pracovali s Dežom na niečom úplne inom. No zrazu prišla ponuka z Opusu nahrať album. Dežo mi volal, že musí nahlásiť zoznam piesní. Mali sme takú pieseň, kde boli slová ako Dychtivé ruky, cudzie mestá. Ok, to je názov jednej pesničky. Ďalej čo? Slovo „deti". Ok, ďalšia pesnička sa bude volať Deti. Ďalej? No Deti a zase deti. Dobre, tak sa bude volať ďalšia. Takto sme vymysleli všetky názvy pesničiek na Momentky. Povedali sme si, že presne také pesničky zložíme, čo sa aj stalo. Potom prišiel Ten istý tanec, kde si Dežo napísal vlastné texty.
.predtým vlastné texty nepísal?
Nie. Dokonca aj tie anglické veci písala jeho mama alebo kamarát Ďuro Lihosit. Dežo písal scenáre, poviedky a iné prózy, ale získal akúsi nechuť k písaniu. Začiatkom deväťdesiatych rokov som mal veľa práce v Kultúrnom živote, a tým aj menej času na texty pre Deža. Vtedy už bol chorý a začal konečne písať. Vždy niečo napísal, doniesol mi to a ja som to okomentoval, uložil do fascikla a hecoval som ho ďalej. On písal ako divý. Písal listy, dokonca napísal aj zopár prozaických textov, ktoré vyšli v Kultúrnom živote – napríklad výborná reportáž o zázračnom liečiteľovi, ktorý bol vtedy na Pasienkoch. Boli to dobre napísané veci, mal talent, ale básničky sa mu písať nechcelo. Podľa mňa je Ten istý tanec jeho najlepšou platňou – bol som spokojný, že sa to Dežovi podarilo.
.dežo bol dôležitá osobnosť slovenskej hudby, ale po Beatmenoch a Soulmenoch akoby pôsobil na okraji. Ani jeho posledné koncerty neboli natrieskané, napriek tomu, že sa vedelo, že odchádza. Prečo?
Podstata problému bola v tom, že Dežo bol taký, aký bol, a že to robil tu, na Slovensku. Mohol emigrovať a isto by sa uchytil ako muzikant, ktorého by bolo počuť. Beatmen boli ohromujúci, ale to padlo. Soulmen tiež. Medzitým prišla normalizácia, vytvorili sa oficiálne kanály. Nie všetci, čo sa v nich pohybovali, boli darebáci, ale prijali istý koridor. Naše veci tam vôbec nepasovali. Na prelome 70. a 80. rokov prišli nejakí ľudia s tým, že spravia Dežovi veľký koncert v PKO, ktorý nahrá a odvysiela televízia. No nakoniec k ničomu nedošlo, pretože krátko pred koncertom prišiel príkaz, že podobný program sa nebude vyrábať. Ja som prišiel za organizátorom a pýtam sa, že prečo. On že, no pozrite sa na toho Ursinyho: brada, džínsy, tričko, sandále, však on vyzerá ako taký intelektuál, to by v televízii neprešlo! To je to prekliatie, ktoré sa s nami vlečie aj dnes. Po revolúcii Dežovi ponúkol Milan Lasica predstavenie v Štúdiu S, ale odohrali sa len dva koncerty. Prvý bol plný, ale na ten druhý prišlo len zopár ľudí. Potom sa objavil nejaký námestník, že to nebudú robiť, pretože iné predstavenia sú na mesiac dopredu vypredané. No tá hudba sa stále šíri a stále prichádzajú nové generácie, ktorým sa to páči. Je to vec vnímavosti a citlivosti. Pre niektorých ľudí je Dežova hudba divná, ale to je v poriadku, aj pomimo mňa idú mnohé veci.
Dežo sa snažil svoje predstavy dotiahnuť do konca, ale vždy mal pocit, že to ešte nie je úplne ono, veď preto nazval svoju kapelu Provizorium. Stále hľadal tých správnych muzikantov, ktorí by vedeli zahrať jeho predstavy. Snažili sme sa žiť vo svete, kde jedno jablko má väčšiu hodnotu ako celý systém. Je to základná poloha, o ktorej som hovoril už na začiatku: Ideme na sever, stále na sever!
Ich spolupráca sa začala v roku 1974 a pokračovala až do Ursinyho smrti v roku 1995. Ak nerátame Dežov debut zo skupinou Provisorium, dvojica vytvorila jedenásť spoločných albumov, ktoré v 90. rokoch síce vyšli na CD, ale často v roztrieštenej podobe. Až teraz, sedemnásť rokov po Ursinyho smrti, začala vychádza kompletná diskografia v jednej spoločnej edícii tak, ako ju dvojica pôvodne zamýšľala.
Pri spomínaní na Deža Ursinyho sme sa preto nechali viesť práve Ivanom Štrpkom. Stretli sme sa v kaviarni Next Apache, Ivan vybral z tašky reedície prvý šiestich Dežových albumov (vychádzajú v dvojiciach – ide teda o tri „dvojalbumy") a rozprával. Jeho rozprávanie sme len občas prerušili otázkou. Nebolo to naše prvé spoločné spomínanie na Deža Ursinyho. Preto nás neprekvapilo, že po dvoch hodinách sme mali pocit, ako keby sme ho nielen osobne poznali, ale ako keby sme patrili do okruhu jeho najbližších priateľov.
.stretnutie
O prvom stretnutí Ivana Štrpku s Dežom Ursinym sa hovoria legendy. Údajne ich dal dokopy ich spoločný priateľ spisovateľ Dušan Mitana. Hovorí sa dokonca, že prvé stretnutie v Kryštál bare nemalo ďaleko od fyzickej konfrontácie.
Tých prvých stretnutí bolo niekoľko. Prvýkrát som si ho všimol v rámci jeho veľkej pubertálnej slávy s Beatmenmi, ale až album Provisorium ma presvedčil, že stojí za to sa s ním baviť. Dežo si dávno myslel, že je len málo ľudí, ktorí stoja za to, aby s nimi trávil čas. Tak sa začala naša spolupráca: zistili sme, že sa máme o čom rozprávať a že dokážeme spolu vydržať.
Najprv som sa s ním len zdravil v krčme a pozerali sme sa na seba spôsobom, že „čo ty, čo sa nadrapuješ". (Smiech.) Dežo chodil s Dušanom Mitanom na filmovú fakultu VŠMU a skúšali dať niečo dohromady. Zavreli sa na nejaký čas do bytu, v ktorom jeden z nich býval na podnájme, a vyprodukovali dohromady kratučký - hoci vynikajúci - text Vtáci. Najprv boli v pohode, že už to majú a stačí to už len dorobiť, ale Dežo stále hľadal človeka, ktorý by sa do toho s ním pustil. Dušan nebol ten typ, ten spriadal pavúčie siete vo svojich skvelých poviedkach. A tak mu odporučil mňa.
.ale tvoje básne vôbec nevyzerali ako pesničkové texty.
Rozhodne nie. Boli rozbité, hranaté, jednoducho, bolo to písanie, ktoré šlo svojou cestou a nepasovalo k hudbe. V tom bola tá sranda. Dežo bol z toho najprv domotaný, no potom sa toho chytil a trval na tom, že to musíme skúsiť. Potom sa vyhrážal, že zoberie všetko, čo som dovtedy napísal, a postupne to zhudobní, až som sa toho preľakol.
.pevnina, mapy a vrch
Pôvodne to mala byť trilógia o prakontinentoch, nakoniec z toho vzišli albumy Pevnina detstva, Nové mapy ticha a Modrý vrch. Nahrávalo sa len vtedy, keď v štúdiu bolo náhodou voľno, mnohých komunistických úradníkov to najprv škrelo v krku a neskôr im to ležalo v žalúdku. Tri albumy, ktoré nemierili na východ ani na západ, ale na sever.
Na začiatku som mal voči spolupráci s Dežom vážne zábrany. On mal za sebou prudkú tínedžerskú slávu a hľadal niečo iné. Bol to však muzikant, ktorý už vtedy vedel oceniť ticho. Ja som zase vychádzal z princípu, že slová sú svet, ktorý je nehodnoverný a ľahko môže skratovať. Mal som pocit, že hudba si vystačí sama, necítil som potrebu vstúpiť do toho sveta, a už vonkoncom nie, že mám niečo otextovať. Dežo však nechcel nejaké žuvačky, niečo ľahké a rytmické, čo by sa mu dobre spievalo. Moje slová bral ako inšpiráciu. Hovoril: „Dej mi něco pro inspiraci." Niekto donesie pornočasopis, iní zas fľašku, niekto len tak sedí a škrabe sa za uchom. No a Dežo vzal do rúk moje texty a začal s nimi pracovať. Keď sme robili tieto reedície, narazil som na pesničku S privretými očami. Ide o takú lovestory, aj keď nie celkom otvorenú. Vtedy mi napadlo, že v tej nahrávke cítiť ťažké srdcia, ktoré by niečo chceli, ale zostali nenaplenené. Album Pevnina detstva sme robili štyri roky. Začali sme to robiť v roku 1974 a vyšlo to až v roku 1978. To boli roky Charty. My sme žili v tej nočnej fáze, kde spoločnosť vyzerala skôr ako noc než ako deň, ale išli sme ďalej a hľadali sme východisko. Aj Nové mapy ticha boli o tom, že existuje svet, kde je ticho, svet, v ktorom na ľudí nič hlušne neútočí.
.vaše prvé tri albumy majú veľa spoločného.
Však to aj bolo pôvodne plánované, že spravíme trilógiu. Počas našich debát sme si vytýčili priestory v podobe troch prakontinetov. Bola to cesta späť, nie z geologického alebo geografického hľadiska, do vnútra ľudskej skúsenosti.
.tá Pevnina detstva sa mala volať Gondvana, nie?
Áno. Druhý album mal pracovný názov Laurázia a trojka mala byť Pangea. Chceli sme sa dopátrať k tomu, odkiaľ vlastne pochádzame, kde vzniká to, čo cítime, že je pre náš život vnútorne nevyhnutné, a čo presahuje každodennú skúsenosť, ktorá bola na uliciach v sedemdesiatych rokoch taká neznesiteľne jednoznačná. Mohli sme písať protestsongy, ktoré by fungovali okamžite, ale my sme sa rozhodli ponoriť do sveta, ktorý sme považovali za náš a ktorý bol hlbší a dôležitejší. Keď sa mala začať nahrávať prvá platňa, prišiel do štúdia befel, že stop, pretože neboli schválené texty. Vraj sa v nich hovorí o nejakom divnom umelom svete, do ktorého sa uniká z reality. Texty boli pre nich úplne čudné, blúdili v nich. Nejaký mudrlant vtedy povedal, že „Gondvana je niečo ako tá, jak sa to volá, no Atlantída, ten kontinent, čo vlastne zanikol", že je to hnusný buržoázny vplyv na našu mládež, a prásk, bolo po trilógii. Pevninu detstva sme ale stihli nahrať. Názov nie je môj ani Dežov, nikdy som ho neprijal, ale už som sa s ním zmieril. Je veľmi literárny a nadnesený, ale musím vysloviť niečo pozitívne na adresu toho, kto ho vytvoril. Ten pán sa volá Ľubomír Feldek, ktorý bol vtedy ako básnik v komisii na schvaľovanie textov pre populárnu hudbu. Bol asi jediný, s ktorým sa dalo hovoriť, aj keď ja som odmietol, aj Dežo. No vyskočil nasrdený Jaro Filip, ktorý s Feldekom spolupracoval v divadle, a šiel s textami za ním a ešte v ten večer ho donútil, aby si to pozrel a napísal vysvetľujúci posudok, aby nám Opus povolil nahrávanie. On ten posudok urobil a okrem iných zmien navrhol názov Pevnina detstva, pretože Gondvanu oni nikdy nepochopia, lebo sú to podľa neho hovädá. Mal pravdu.
.spomínal si, že ste nerobili protestsongy. Prečo?
Pretože sme si vybrali vlastnú cestu. Keď naše platne vnímate v kontraste s dobou, je jasné, že je tu vnútorný svet ľudí a oproti demagogická mašinéria. Zoberte si, napríklad, pieseň Ostrov, ktorá sa mala pôvodne volať Tristanov ostrov, podľa skutočného ostrova v strede Atlantického oceánu medzi Európou a Amerikou, čiže uprostred ničoho. Tá pesnička je o tom, že niekto sa zachytí v noci na brehu ostrova, blúdi tam, modlí sa k dažďu, telo hľadá dušu, ide skoro o náboženskú tému. Ráno svitá a človek vykročí do neistého sveta. V sedemdesiatych rokoch sme mali s Dežom podobný pocit, akoby sme žili v noci a snažili sme sa s tým vyrovnať. Na platni je aj veta, kde sa spieva: „Stále na sever!" Nie na západ, ani na východ, ale na sever, čo bolo aj krédo Osamelých bežcov. Bola to pevná orientácia. Môžeš ísť hocikam, ale ak vieš, kde je sever, tak sa nestratíš. Sever sa končí bodom, ktorým je severný pól, kde sú čisté veci medzi životom a smrťou. Takže sever sa vôbec nenachádzal v tej ideologickej schéme a ani to nebola žiadna tretia cesta. Je to normálna cesta pre každého človeka, podľa ktorej sa všetci orientujeme. Táto os prechádzala našimi albumami až do konca. Čiže nebol to konflikt západu a východu, ale bola to orientácia individuálna, osobná, ktorú vyznáva každý za seba. Bolo to o ľudoch, ktorí idú spolu, ale svojou vlastnou cestou.
.po Pevninách detstva a Nových mapách ticha si s Dežom spravil legendárny album Modrý vrch. Vieš, že pod Prahou sa nachádza skutočný Modrý vrch?
Asi preto, že to Česi majú radi a pomenovali ho podľa toho. (Smiech.) Je veľa Modrých vrchov. Raz v Košiciach prišli za mnou dvaja chlapíci, ktorí hovorili, že niekde pri Dunaji pri Štúrove je malý kopec, ktorý sa volá Modrý vrch a oni naň vyšli. Hovorili, že sa veľmi zle šlo, samé kríky, malé hady a na vrchu rástol ľuľok zlomocný. Hovorím, tak v tom prípade je to váš Modrý vrch, ale nie môj. My máme všetci svoje Modré vrchy, dokonca si myslím, že Modrý vrch je pohyblivý, že nie je stále na jednom mieste.
.pesničky
Po prakontinentálnej trilógii nahral Dežo Ursiny albumy 4/4 a Bez počasia, kde sú krátke pesničky, ktoré by sa za istých okolností mohli hrať aj v rádiách.
Medzi nami, Dežovi aj mne vyhovovali viac dlhšie plochy. Keby boli inakšie časy, naša tvorba by asi smerovala k nejakému typu čudnej opery. No Dežo mal ambíciu prepašovať pesničky aj do rádia. Ja som to akceptoval a skúsili sme to. To sú albumy 4/4 a Bez počasia. Bez počasia bolo také obdobie, ako keby počasie ani neexistovalo. Divný stav, kde ľudia poriadne nefungujú. Pieseň Na pol ucha sa stala predmetom dlhých debát, na ktorých sme sa s Dežom smiali. Spieva sa tam o tom, „čo chýba žene, čosi nepodstatné z hľadiska gréckych sôch". Že čo to je? Že nemá rozum, že nemyslí? Určite nie. Čo nie je podstatné pre sochy, ale pre ľudí veľmi dôležité? No predsa kontakt!
.keď Dežo komponoval hudbu na tvoje texty, pozeral si sa mu ponad plece?
Niekedy áno, niekedy nie. Zo začiatku som ho nechal tak, mal som pocit, že autori textov nemajú čo kecať do hudby. Čakal som, kam to pôjde a nechcel som to rušiť a korigovať. Tak to bolo do polovičky našich projektov, potom sa Dežo stiahol a hovoril, že ja tie texty už začínam komponovať, aj keď nešlo o pevnú formu, ale isté veci sa opakovali. Ako keby mu to trochu vadilo. Dežo dokázal urobiť aj z nepravidelnej veci vec symetrickú a vyváženú. Neskôr sme robili aj niekoľko variánt jednej pesničky. Škoda, že sa to stratilo.
.je zaujímavé, aká bolo medzi vami dôvera...
Pritom každý z nás si potrpel na tom, že toto áno, toto nie. Mali sme často rozdielny vkus, čo sa týka čítania alebo počúvania, no v tejto veci sme plávali v prostredí, ktoré sme vedeli pestovať, v ktorom sme mohli spolu vydržať, v ktorom neprichádzalo k skratom. Bili sme sa s inými, ale spolu nikdy nie.
.pritom sa hovorí, že Dežo bol bitkár.
No ale aj on mal najradšej, keď mohol ticho sedieť. K tomu sa však potreboval dostať! (Smiech.)
.chuť jablka
Po roku 1989 nahral Dežo Ursiny štyri výborné albumy: Momentky, ktoré vyšli tesne po novembri 89, Do tla v roku 1991, o rok neskôr dvojalbum Ten istý tanec s vlastnými textami a album Príbeh, ktorým svoje dielo uzavrel. V posledných rokoch už zápasil s rakovinou, ktorej 2. mája 1995 podľahol. Jeho tvorba zrela do mimoriadnej hĺbky a kvality.
.mojou najobľúbenejšou platňou sú Momentky, ktoré trochu nespravodlivo zapadli vo víre revolučných zmien krátko po Novembri 89.
Album vznikol náhodou. My sme pôvodne pracovali s Dežom na niečom úplne inom. No zrazu prišla ponuka z Opusu nahrať album. Dežo mi volal, že musí nahlásiť zoznam piesní. Mali sme takú pieseň, kde boli slová ako Dychtivé ruky, cudzie mestá. Ok, to je názov jednej pesničky. Ďalej čo? Slovo „deti". Ok, ďalšia pesnička sa bude volať Deti. Ďalej? No Deti a zase deti. Dobre, tak sa bude volať ďalšia. Takto sme vymysleli všetky názvy pesničiek na Momentky. Povedali sme si, že presne také pesničky zložíme, čo sa aj stalo. Potom prišiel Ten istý tanec, kde si Dežo napísal vlastné texty.
.predtým vlastné texty nepísal?
Nie. Dokonca aj tie anglické veci písala jeho mama alebo kamarát Ďuro Lihosit. Dežo písal scenáre, poviedky a iné prózy, ale získal akúsi nechuť k písaniu. Začiatkom deväťdesiatych rokov som mal veľa práce v Kultúrnom živote, a tým aj menej času na texty pre Deža. Vtedy už bol chorý a začal konečne písať. Vždy niečo napísal, doniesol mi to a ja som to okomentoval, uložil do fascikla a hecoval som ho ďalej. On písal ako divý. Písal listy, dokonca napísal aj zopár prozaických textov, ktoré vyšli v Kultúrnom živote – napríklad výborná reportáž o zázračnom liečiteľovi, ktorý bol vtedy na Pasienkoch. Boli to dobre napísané veci, mal talent, ale básničky sa mu písať nechcelo. Podľa mňa je Ten istý tanec jeho najlepšou platňou – bol som spokojný, že sa to Dežovi podarilo.
.dežo bol dôležitá osobnosť slovenskej hudby, ale po Beatmenoch a Soulmenoch akoby pôsobil na okraji. Ani jeho posledné koncerty neboli natrieskané, napriek tomu, že sa vedelo, že odchádza. Prečo?
Podstata problému bola v tom, že Dežo bol taký, aký bol, a že to robil tu, na Slovensku. Mohol emigrovať a isto by sa uchytil ako muzikant, ktorého by bolo počuť. Beatmen boli ohromujúci, ale to padlo. Soulmen tiež. Medzitým prišla normalizácia, vytvorili sa oficiálne kanály. Nie všetci, čo sa v nich pohybovali, boli darebáci, ale prijali istý koridor. Naše veci tam vôbec nepasovali. Na prelome 70. a 80. rokov prišli nejakí ľudia s tým, že spravia Dežovi veľký koncert v PKO, ktorý nahrá a odvysiela televízia. No nakoniec k ničomu nedošlo, pretože krátko pred koncertom prišiel príkaz, že podobný program sa nebude vyrábať. Ja som prišiel za organizátorom a pýtam sa, že prečo. On že, no pozrite sa na toho Ursinyho: brada, džínsy, tričko, sandále, však on vyzerá ako taký intelektuál, to by v televízii neprešlo! To je to prekliatie, ktoré sa s nami vlečie aj dnes. Po revolúcii Dežovi ponúkol Milan Lasica predstavenie v Štúdiu S, ale odohrali sa len dva koncerty. Prvý bol plný, ale na ten druhý prišlo len zopár ľudí. Potom sa objavil nejaký námestník, že to nebudú robiť, pretože iné predstavenia sú na mesiac dopredu vypredané. No tá hudba sa stále šíri a stále prichádzajú nové generácie, ktorým sa to páči. Je to vec vnímavosti a citlivosti. Pre niektorých ľudí je Dežova hudba divná, ale to je v poriadku, aj pomimo mňa idú mnohé veci.
Dežo sa snažil svoje predstavy dotiahnuť do konca, ale vždy mal pocit, že to ešte nie je úplne ono, veď preto nazval svoju kapelu Provizorium. Stále hľadal tých správnych muzikantov, ktorí by vedeli zahrať jeho predstavy. Snažili sme sa žiť vo svete, kde jedno jablko má väčšiu hodnotu ako celý systém. Je to základná poloha, o ktorej som hovoril už na začiatku: Ideme na sever, stále na sever!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.