Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na dolnej zemi

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Názov sa odvíja od toho, či ste navštívili Slovákov v Slovenskom Komlóši na juhu Maďarska, pri hraniciach s Rumunskom, alebo tých v srbskej Vojvodine, napríklad v Báčskom Petrovci. Či tam, alebo tam, vždy, keď príde návšteva, nevítajú ju chlebom a soľou, ako je to vraj zvykom u nás. Na dolnej zemi gazda s potuteľným výrazom zájde do frižidéra (chladničky) a prinesie v alobale zakrútené niečo, čo sa podobá na chlapské predlaktie. Rozbalí to a pred vami je klobása ako hrom. Človek, zvyknutý na domáce klobásky, môže byť prekvapený a neuvážene vyhŕknuť: „Aha, saláma!“ Opanujte sa, vysmejú vás. Gazda ju nakrája na hrubé kolieska a ponúkne vás. Neopovážte sa odmietnuť! Po prvé by ste gazdu na smrť urazili a po druhé by ste prišli o jeden z najušľachtilejších gurmánskych zážitkov, aké môže mäsožravec na tomto svete mať. Gazda vás pri ochutnávaní bude pozorovať. Pekne si počká na tú chvíľu, keď sa vám v ústach spoja všetky chute a vy uznanlivo prikývnete. Okamžite začnete na ňu pieť ódy, aby ste zahovorili ustavičné siahanie po ďalšom a ďalšom mramorovom koliesku.
Slováci na dolnú zem prišli začiatkom osemnásteho storočia, keď tunajší zemepáni nemali dostatok pracovnej sily, a preto sa obrátili na svojich známych na Horných Uhrách, aby im nejakú poslali. Slováci, napospol evanjelici z Hontu, Horehronia, Oravy či Turca, neváhali a vykročili na juh, aby tam vytvorili akési slovenské ostrovy v srbsky či maďarsky hovoriacej krajine. Reč si dolnozemci zachovali skoro takú istú, ako keď odišli v osemnástom storočí zo Slovenska. Je trošku archaická, a tým aj rozpustilo veselá. Keď sme sa tam vybrali na výlet, boli sme prekvapení, ako tvorivo k svojmu jazyku dodnes pristupujú. Zoberme si len taký mobil. Na juhu Slováci mobil nenabíjajú nabíjačkou, ale napĺňajú napĺňačom a sem-tam sa im v ňom podarí niečo omylom vytrieť, po našom vymazať. To nehovorím o už legendárnom značení Matice slovenskej na jednej z informačných tabúľ v Báčskom Petrovci. Dolnozemskí Slováci sa neondejú a nazývajú veci pravým menom: Matica slovenská – The Slovak Matrix.
Ale späť ku klbáse. Vraj vznikla ako z núdze cnosť, napokon, ako väčšina najchutnejších vecí. V osemnástom storočí vraj zaznamenali strašný výpadok v dodávke čierneho korenia. Slováci zrazu nemali ako vyrábať svoje tradičné rodinné klobásy, ktorých recepty si strážili ako oko v hlave. Porozhliadli sa teda navôkol a zistili, že im na poliach okrem kukurice rastie akosi priveľa štipľavej papriky a rozhodli sa nahradiť čierne korenie práve jej sušenou a pomletou verziou. Naplnili ich do hrubých čriev, ktoré my používame na jaternice alebo rovno do obrovských hovädzích, nechali ich vyúdiť a zázrak bol na svete. Poriadna dolnozemská klobása má v priereze asi 10 centimetrov a výraznú červenú farbu. Pri ochutnávaní si však dávajte veľmi dobrý pozor. Národné jedlo dolnozemských Slovákov býva naozaj veľmi pikantné. Naša známa, Ancika – učiteľka slovenčiny zo Slovenského Komlóša, nás raz s pôžitkom počastovala svojou klbásou a dala nám dokonca vybrať – čipóš alebo nem čipóš. Ochutnali sme nem čipóš a poviem vám, taký tanec svätého Víta na puste ešte nevideli. Ancika sa len smiala a spokojne si hryzkala svoju čipóš verziu.

Dolnozemská pečená paprika/
Vojvodina a slovenské obce v okolí Nového Sadu ponúkajú okrem pálivej klobásy ešte jednu vynikajúcu atrakciu. Okolo dvesto čárd umiestnených na oboch brehoch Dunaja, v ktorých grilujú čerstvo nalovené ryby z Dunaja. Ako prílohu ponúkajú rôzne šaláty a medzi nimi vyniká jeden, ktorý človeka dokáže dokonale osviežiť v horúcich letných dňoch. Zoberieme zopár paprík, pokiaľ možno rôznych farieb a opečieme ich na grile alebo priamo nad plameňom plynového sporáka. Ak nemáme plynový sporák, hodíme ich do rozohriatej rúry a upečieme ich, kým im nesčernie šupka. Potom papriky dáme na desať minút do hrnca a zakryjeme ich, aby sa sparili. Potom ich veľmi ľahko ošúpeme a nakrájame na pásiky. Tie naložíme do olivového oleja s jedným rozotretým strúčikom cesnaku a s balzamovým octom. Dáme do chladničky schladiť na tri hodiny, a potom podávame. Tí lenivejší papriku nemusia krájať a naložia ju do oleja celú. Veď si ju potom ľudia na tanieri pokrájajú sami, no nie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite