Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Strach z Weimaru

.adam Fergusson .časopis .klub

Nemecko má priam panický strach z inflácie. Dôvodom je historická skúsenosť s infláciou v období Weimarskej republiky. O tejto historickej lekcii, keď boli zemiaky cennejšie ako zlato, píše Adam Fergusson.

Muky inflácie sú podobné ostrej bolesti – počas ich trvania si vynucujú všetku našu pozornosť, no po ich uplynutí na ne zabúdame či ich ignorujeme napriek jazvám, ktoré možno zanechali. Podobný princíp by sa dal aplikovať na vysvetlenie toho, prečo sa pozoruhodná epizóda weimarskej inflácie nespája so súčasným dianím.
Nejde o ekonomickú štúdiu, ale o poučný príbeh. Dokazuje pravdivosť revolučnej axiómy o tom, že ak chceš zničiť národ, musíš znehodnotiť jeho menu. Z toho vyplýva, že peniaze sú prvou ochrannou hradbou spoločnosti.
Nemecká marka, britský šiling, francúzsky frank a talianska líra mali v roku 1913 približne rovnakú hodnotu. Vynásobené štyrmi či piatimi mali hodnotu jedného dolára. V roku 1923 by ste už šiling, frank či líru vymenili za 1 000 000 000 000 mariek, aj keď sa nenašiel nikto, kto by marky ešte za niečo pokladal.
Inflácia bola až taká absurdná, že sa o nej rozprávalo skôr ako o historickej zaujímavosti, než ako o vyvrcholení ekonomických, spoločenských a politických okolností trvalého významu. Nie je dôležité, že príčiny vzniku weimarskej inflácie sú neopakovateľné. Zmenila sa politická situácia a je takmer nemysliteľné, aby finančný chaos dospel opäť tak ďaleko. Hrozba, ktorú si musíme uvedomiť, spočíva v spôsobe, akým inflácia, nech už vznikla akokoľvek, ovplyvňuje spoločnosť. Ako príklad si uvedieme osud porazených Centrálnych mocností zo začiatku dvadsiatych rokov. Zisťujeme, že proces krachu dôveryhodného výmenného média, meny, ktorou sa merajú všetky hodnoty, ktorou sa určuje spoločenský status, na ktorej spočíva bezpečnosť a v ktorej je uložené všetko ovocie úsilia, spôsobuje takú chamtivosť, násilie a nenávisť, obyčajne prameniace zo strachu, že by z nich nevyviazla bez ujmy žiadna krajina.
Roky 1922 a 1923 boli pre nemeckú buržoáziu pohromou, no obyčajným ľuďom priniesli hlad, choroby, biedu a niekedy aj smrť. Dalo by sa z nich však vyviaznuť bez ujmy, ak by predstavovali len strašidelnú búrku počas ináč pokojnej plavby. Morálku však najviac nalomil fakt, že tie roky boli až nereálnym vyvrcholením obdobia nepredstaviteľného napätia.
Pripísať zúfalstvo ľudí výlučne inflácii by bolo zavádzajúce. Inflácia však nepochybne prehlbovala každé zlo, ničila každú možnosť národného oživenia alebo individuálneho úspechu a vytvárala podmienky, v ktorých mohli extrémisti popudiť dav proti štátu. Podkopávala národné odhodlanie, ktoré mohla obyčajná núdza posilniť. Sčasti pre svoju nespravodlivú diskriminačnú povahu vyplavila z každého to najhoršie. Inflácia vyvolávala strach a neistotu medzi tými, čo o nich vedeli až príliš veľa. Živila xenofóbiu. Podporovala pohŕdanie vládou a rozvracanie zákonov a poriadku. Skorumpovala to, čo korupciu nepoznalo, a často na miestach, kde by sa to mohlo zdať nemožné.
Pred rokom 1914 sa úverová politika banky Reichsbank riadila zákonom o bankách z roku 1875, ktorý stanovoval, že najmenej jedna tretina vydaných bankoviek musí byť krytá zlatom a zvyšok primerane garantovanými trojmesačnými diskontovanými dlhopismi. V auguste 1914 boli prijaté opatrenia za účelom financovania vojny a ochrany národných rezerv zlata. Druhý cieľ sa dosiahol tým, že sa bankovky prestali kryť zlatom. Ten prvý zase založením úverových bánk, ktoré mali získavať fondy jednoduchým tlačením. Úverové banky poskytovali úvery podnikateľom, federálnym štátom, samosprávam a novým vojnovým korporáciám. Vládny plán financovania vojny bol takýto: nemalo sa zdaňovať, ale požičiavať a tlačiarenský lis mal slúžiť ako prameň pokrývania vládnych potrieb, ako aj dopytu po úveroch pre súkromný podnikateľský sektor. Až po skončení vojny, po zdvihnutí závoja cenzúry, vysvitlo, že Nemecko postihla ekonomická katastrofa, ktorá bola takmer rovnako ničivá ako tá vojenská. V priebehu niekoľkých mesiacov od podpísania prímeria bolo všetko pripravené na najničivejší finančný kolaps, aký kedy zažila akákoľvek industrializovaná krajina. Jej priemyselné zdroje a pracovná sila boli výrazne oslabené a krajina bola taktiež beznádejne zaťažená neznesiteľným bremenom platieb reparácií. Nemecko sa malo postaviť na nohy v pohyblivých pieskoch, ktoré si samo vytvorilo.
Pozícia marky sa stala barometrom medzinárodnej viery v Nemecko a národného zúfalstva. Pred vojnou by ste za dvadsať mariek kúpili jednu libru. Na konci vojny by to bolo už za 43 mariek. Pred prijatím podmienok Versailleskej zmluvy, prijatej v júni 1919, by ste za jednu libru dostali 60 mariek. V decembri by ich bolo 185.

.éra národného zúfalstva
„Delírium miliárd“ bolo slovné spojenie, vytvorené ministrom zahraničných vecí Walterom Rathenauom. „Väčšina štátnikov a bankárov premýšľa v papieroch,“ napísal. „Sedia v kancelárii a pozerajú do papierov. ... Miliarda sa na jazyk dostáva rýchlo a jednoducho, nikto si však miliardu nevie predstaviť. ... Je v lese miliarda listov? Je na lúke miliarda stebiel trávy?“
Rathenau nepovažoval toto blúznenie za vlastnosť ľudí vo všeobecnosti – na tých ešte len malo prísť – ale za chorobu tých, čo boli zodpovední za riadenie národných financií a čo zvýšili od začiatku roka obeh bankoviek zo 73 miliárd mariek na 80 miliárd. Marka, v pomere 310 k libre v polovici augusta, klesla na viac ako 400 do polovice septembra, a stále klesala.
Podľa názoru nemeckého finančného sektora nebolo túto chorobu možné zvládnuť bez dobrej vôle ostatných štátov a výrazného poľavenia zo záväzkov, vyplývajúcich z mierových dohôd. Nemeckí politici sa však jej symptómy snažili zmierniť, kdekoľvek to len bolo možné. Premiér Bavorska predložil návrh zákona, ktorým by sa „pažravosť“ stala trestným činom. Pažravec bol definovaný ako „ten, čo sa opakovane oddáva pôžitkom stolovania v takej miere, že by v prevládajúcich biednych podmienkach mohol vyvolať nevôľu v očiach obyvateľov.“ Navrhovalo sa v ňom takú osobu „pri podozrení zatknúť a potrestať väzením a/alebo pokutou až do výšky 100 000 mariek za prvý priestupok.“ Návrh, pripomínajúci rakúske opatrenie uvaľujúce daň na kohokoľvek, kto organizuje obed alebo čajový večierok, nikdy neprijali. Naznačoval však, čo spôsobovali úžerníci a rastúci počet cudzincov, ktorí sa snažili ťažiť z výmenných kurzov a do akých extrémov boli politici zatláčaní.
Politika sa stala nepodstatnou. Počas Vianoc roku 1921 jedinou starosťou boli pre ľudí životné náklady. Od roku 1913 stúpla cena ražného chleba 13-násobne; hovädzina zdražela 17-násobne. Cena cukru, mlieka, bravčoviny a zemiakov stúpla 23- až 28-násobne. Maslo sa vyšplhalo až na 33-násobok.
Bolo len prirodzené, že v zovretí zúriacej inflácie hľadali ľudia vinníka, ktorý by bol za všetko zodpovedný. Obviňovaním turistov z lakomstva, zamestnancov z platových požiadaviek, priemyselníkov zo sebectva či Židov z ostrosti sa ešte stále dávalo za vinu len príznakom, nie samotnej chorobe. Mohli ste stretnúť aj zopár finančne gramotnejších jednotlivcov, viniacich vládu, no zväčša prevládal názor, že ceny stúpli, pretože stúpol zahraničný výmenný kurz; že ten stúpol vinou špekulácií na výmennej burze; a že to bola, samozrejme, vina Židov.
V roku 1922 už Nemecko prejavovalo mnoho znakov národného zúfalstva. Sebavedomie krajiny sa prepadalo spolu s jej blahobytom, a tým nastupoval na rad morálny úpadok národa. Podobne to bolo aj s jeho inštitúciami. Pesimizmus a nepokoj rástli priamoúmerne poklesu bezpečnosti, národného ducha a patriotizmu. Ani nenávisť k francúzskemu militarizmu ako takému, či Francúzsku vo všeobecnosti, alebo túžba po pomste nestačili na to, aby udržali pokope národ, známy najsvedomitejším dodržiavaním zákonov zo všetkých európskych krajín v období, keď sa jeho štruktúra rozpadala spolu s jeho etickými hodnotami a keď morálne, materiálne a sociálne vyčíňanie inflácie všetko len zhoršovalo.
Pre niektorých sa vízia znovuzrodenia nemeckého ducha spustošeného vojnou, námahou a potupou stávala posadnutosťou. Nešlo len o militaristov Frontkämpfertag a akademikov Königsbergu; zástupcovia všetkých vrstiev začali túžiť po veľkom vodcovi: nie vládcovi, akým bol Kaiser, ale po niekom, obdarenom sparťanskými hodnotami legendárnych postáv skorej germánskej histórie. Bola to túžba, ktorú Hitler správne pochopil. Keď sa národ rozpadá, keď sú staré hodnoty skúšané novými okolnosťami, vždy sa nájdu aj také sily, ktoré sa chopia akejkoľvek príležitosti len aby podporili súdržnosť národa.

.zbavte sa bankoviek
Nárast cien zintenzívnil dopyt po mene, či už zo strany štátnych, alebo súkromných zamestnávateľov. Súkromné banky neboli týmto potrebám schopné vyhovieť a museli vyplácať šeky na prídel, čím zmrazeným nevyplateným šekom vypršala platnosť. Presvedčiť niekoho, aby od vás prijal akýkoľvek druh šeku už viac nebolo možné, čím sa zabrzdil obchod. Panika sa prehnala všetkými skupinami pracujúcich, keď si uvedomili, že jednoducho nedostanú zaplatené.
Keďže tlačiarenské lisy Reichsbank a opatrenia na distribúciu bankoviek situáciu nezvládali, vyšiel zákon, ktorý povoľoval vydávanie peňažných kupónov, nazývaných Notgeld. Na základe licencie a za podmienky vloženia prislúchajúcich aktív ich mohli vydávať štátne alebo miestne orgány a priemyselné koncerny v prípade, že Reichsbank nebola schopná vyplácanie zárobkov pokrývať.
Príliv núdzových peňazí, ktoré sa zakrátko dostali do miestneho obehu, bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli bankou schválené, znamenal neuveriteľný nárast množstva papiera. Možnosť tlačiť peniaze doma dala v období zrýchľujúcej sa inflácie priestor osobnému obohacovaniu sa, ktoré bolo obmedzené iba ochotou či neochotou ich prijatia zo strany verejnosti. Tieto okolnosti len roznietili oheň inflácie, ktorý neskôr vyvrcholil v skutočnom požiari.
Marka sa aj naďalej prepadala, no kancelár odmietal akúkoľvek spojitosť medzi tlačením peňazí a ich znehodnocovaním. Tento názor vo vláde, banke, parlamente či tlači dokonca vo veľkom uznávali. Vossische Zeitung uviedol:
„Názor, že záplava papiera je skutočnou príčinou znehodnocovania, nie je iba nesprávny, ale nebezpečne nesprávny... Súkromné či verejné štatistiky už dávno ukázali, že za posledné dva roky bolo vnútorné znehodnocovanie spôsobené znehodnocovaním výmenného kurzu. ... Mali by sme pamätať na to, že hoci sa množstvo papiera v obehu pohybuje v hrôzostrašnom miliardovom množstve, reálne nie je nadmerne vysoké...“ Britský ambasádor Lord D´Abernon nazval tento pozoruhodný názor, ktorý bol vtedy v Berlíne naozaj rozšírený,  „neuveriteľne spiatočníckym“.
Liter mlieka, ktorý v apríli 1922 stál 7 mariek, stál v polovici septembra 26 mariek. Profesor z Hesenska vtedy vyjadril žiaľ nad tým, že učiteľom a vedcom bolo odobraté právo na život a mnohí z nich počas nastávajúcej zimy pravdepodobne zomrú pre nedostatok jedla a tepla. Obával sa, že ich synovia nebudú pokračovať v šľapajach svojich otcov, ale budú okolnosťami nútení dať sa na manuálnu prácu: „Mozgy už viac nemajú predajnú hodnotu. Jediným možným výsledkom bude katastrofa pre Nemecko a úpadok civilizácie v strednej Európe, ak nie na celom svete...“
Utrpenie bolo neznesiteľné, aj keď to najhoršie ešte len malo prísť. Údaje vydané starostom Pankowa za rok 1922 ukázali, že takmer 25 percent detí končiacich školu malo podpriemernú hmotnosť a výšku a 30 percent detí nebolo schopných pracovať zo zdravotných dôvodov. „Núdza“, povedal starosta, „pomaly potláča akúkoľvek potrebu byť upravený, čistý či slušný a necháva priestor len myšlienkam boja s hladom a chladom.“
Hodnota peňazí v obehu, ktorá bola pred vojnou takmer 300 miliónov libier, klesla do novembra na 20 miliónov. Čím viac bankoviek sa tlačilo, tým viac klesala ich hodnota. Pozorovatelia sa divili, ako môže obchod v krajine s takým malým množstvom skutočnej meny aj naďalej pokračovať. To bol aj dôvod rastúceho tlaku na banku, aby s tlačením pokračovala. Bankoviek sa ľudia zbavovali hneď, ako to len bolo možné. Súkromné šeky sa prijímali len zriedka. Všetci, čo dostali peniaze za tovar, ich rýchlo vymenili za iný tovar a peniaze sa nikdy nezastavili, robiac tak desaťnásobne väčší objem práce za desatinu času.
Reichsbank vyhlásila a začala program neobmedzenej tlače bankoviek. Tlačiarenských lisov stále pribúdalo a v decembri bol počet vydaných bankoviek obmedzovaný iba maximálnou kapacitou strojov a osobným vyťažením tlačiarov. Lord D´Abernon hlásil Londýnu: „Burza a Reichsbank sú ako splašený kôň s neschopným jazdcom – každý z nich napomáha pochabosť toho druhého.“
„Koncom roka by ste si za celý môj príjem nekúpili už ani šálku kávy,“ povedala Erna von Pustau. „Ráno ste mohli zájsť k pekárovi a kúpiť dva rožky za 20 mariek, kým poobede by ste ich dostali za 25 mariek. ... Malo to niečo do činenia s dolárom, s burzou a nejako, asi, so židmi.“
Kúsok po kúsku hviezda menom Hitler začala žiariť jasnejšie než Ludendorffove medaily. Ekonomická záchrana sa stala pre väčšinu najnevyhnutnejšou potrebou. Ľudia sa pre životné náklady a nízke platy odvrátili od politiky. Jedine Hitler dokázal navigovať svoju loď v každom vetre. Členovia strednej triedy sa stávali nacistami.

.hladujúci miliardári
„Inflácia sa vo viacerých smeroch podobá droge,“ poznamenal Lord D´Abernon. „Končí sa síce smrťou, ale v mnohých náročných okamihoch si získava svojich prívržencov.“ Beznádejne závislá Reichsbank pokračovala vo svojom počínaní. V roku 1923 už zúrila nezamestnanosť a inflácia ako nikdy predtým. Darilo sa drobnej kriminálnej činnosti, činom zúfalstva. Kovové plakety z pomníkov sa museli odstrániť a uschovať. Za noc mizlo olovo zo striech a benzín z nádrží automobilov. Lístok do kina stál jednu hrudu uhlia. Za fľašu petroleja ste si kúpili tričko a za to tričko zemiaky pre rodinu.
Hovorilo sa aj o obchodníkoch, ktorým zlodeji ukradli kufríky, v ktorých prenášali peniaze, tie však nevzali. Taktiež o ľuďoch, ktorí prežívali tým, že každý deň predali jeden článok zo zlatej retiazky s krížikom. Šálka kávy za 5 000 mariek zdražela, kým ste ju vypili, na 8 000.
V júli 1923 bola v Nemecku predstavená nová séria bankoviek: 10, 20 a 50 miliónov mariek. Politická kríza sa vyostrovala. Keď vypukol štrajk tlačiarov, okolo Reichsbank sa zhromaždil dav s fúrikmi, ktorý sa dožadoval bankoviek. O mene sa dalo povedať len to, že bola ešte stále platná, nič ju nenahradilo. Jej hodnota však bola nemerateľná a len ťažko sa dala považovať za prostriedok výmeny. Prvého septembra vydala Reichsbank novú bankovku v hodnote 500 miliónov mariek.
Šíriaca sa neistota, ktorá udusila niekdajšieho národného ducha, teraz živila extrémizmus. Aj najumiernenejšie osoby vyhlásili, že je nevyhnutná ráznosť, tvrdá ruka. Dňa 2. septembra 1923 sa zišlo stotisíc demonštrantov na zjazde nacistov v Norimbergu a v priebehu týždňa už Hitler rečnil päť- alebo šesťkrát za deň a vyzýval na národnú diktatúru.
Koncom septembra sa schopnosť vlády udržať politickú situáciu pod kontrolou, nehovoriac o tej finančnej, dostala do kritického bodu. Takisto to bolo s ministrami: podľa českého ministra zahraničných vecí boli takí vyčerpaní, že neboli schopní zdravého úsudku pri riešení problémov, ktorých riešenie „záviselo od toho, ktorému ministrovi sa predchádzajúcu noc ušlo viac spánku.“ Vyhlásenie z 19. septembra, ktoré hrozilo mesačným väzením a neobmedzenými pokutami každému, kto zhromažďoval jedlo alebo peniaze, vyhýbal sa plateniu daní či bránil rozvozu jedla, bolo len bezvýznamným zúfalým počínaním. Všetci zhromažďovali všetko, vrátane ministrov. Nikto ani len nepomyslel na platenie daní a jediné, čo bránilo rozvozu jedla, bol nedostatok peňazí, za ktoré by sa dalo kúpiť.
Kancelár Stresemann pozastavil 26. septembra platnosť siedmich článkov weimarskej ústavy, vyhlásil núdzový stav a odovzdal výkonnú moc ministrovi obrany. Krajina sa rozdelila na sedem vojenských okrskov, každý s vlastným vojenským diktátorom. Tu bola možno potrebná pevná ruka. Takto bolo možné obmedziť osobnú slobodu. Armáda a polícia mohli zasahovať do poštových, telegrafických a telefónnych služieb, vykonávať domové prehliadky a zabavovať majetok. Podnety na neposlušnosť sa trestali väzením alebo pokutou až do výšky 15 000 zlatých mariek. Pri ohrozovaní životov sa trestom mohli stať nútené práce.
Inflácia je spojencom politického extrémizmu, antitézou poriadku. V iných prípadoch, v porevolučnom Rusku či Kádárovom Maďarsku ju mohli umelo vyvolať za účelom rozbitia spoločenského poriadku, pretože chaos je revolučným materiálom. V prípade Nemecka však bola inflačná politika dôsledkom finančnej nevedomosti, priemyselnej chamtivosti a určitým spôsobom aj politickej zbabelosti. Hitler stavil na „revolúciu hladujúcich miliardárov“ z roku 1923.
Keď bol Schacht 13. novembra menovaný za komisára pre národnú menu, čelil neuveriteľnému zmätku. Za posledné dni výdaje prevýšili tisícnásobne príjmy. Dlh s premenlivou úrokovou sadzbou sa navýšil 15-násobne. Odhady rozpočtu boli každou svojou stranou trpkou pripomienkou toho, že sa sumy pohybovali v kvadriliónoch.

.inflácia Hitlera nevytvorila
Okamžitým základom na stabilizáciu sa nestalo ani tak zastavenie tlačiarenských lisov, ako prísna disciplína v štátnych výdavkoch, odmietnutie ďalšieho financovania vlády a návrat od marky s plávajúcim menovým kurzom na pevný kurz vo vzťahu k zlatu a doláru. Vláda mohla len dúfať, že priškrtenie rozpočtu a vymenovanie Schachta za doživotného riaditeľa Reichsbank bude fungovať.
V polovici decembra sa v mestách opäť začalo objavovať jedlo. Na Vianoce roku 1923 napísal Lord D´Abernon o „čarovnej paličke menovej stability“. Nemecké financie sa ozdravili a obdobie prísneho dohľadu na financie v roku 1924 finančné oživenie očividne len upevnilo. Dúfať však, že by sa obdobie ľahkomyseľného utrácania mohlo tak ľahko napraviť alebo že to, čím si krajina prešla, nebude mať žiadne dlhodobé následky na myslenie ľudí, by bolo prehnané. Ekonomické zúčtovanie bolo ešte stále predo dvermi. „Po dlhodobom znehodnocovaní,“ uviedol Schacht 24. januára 1924, „môžeme stabilitu opäť nadobudnúť iba za cenu vážnej krízy.“
Problémom Nemecka bolo to, že inflačný boom nikdy nesplatilo. Krajina, ktorá si za posledných šesť rokov prešla všetkými možnými druhmi kolapsov, padla práve vo chvíli, keď sa začala dvíhať z kolien. Sebadôvera bola otrasená. Príliv zahraničných peňazí ochabol. Reichsbank udržiavala politiku finančných obmedzení tak ako nikdy predtým, aby vyvážila odliv zlata a zahraničnej meny. Nastal tak znepokojujúci nárast životných nákladov, že ak sa malo predísť nepokojom, tak sa s tým muselo niečo robiť. Začalo sa s mnohými, hoci len verejnými prácami, s cieľom nejako zamestnať robotníkov. Nezamestnanosť v decembri 1925 prevýšila číslo 1 300 000, čím sa napokon predsa len dostavila nočná mora politikov z roku 1922 v podobe masovej nezamestnanosti, ktorej sa práve inflačnou politikou tak veľmi snažili vyhnúť.
Musíme si pripomenúť, že inflačnej pohrome predchádzala pohroma v podobe vojenskej prehry. Preto nech sa zamyslia tí, čo by chceli tvrdiť, že psychologická trauma na začiatku dvadsiatych rokov bola spôsobená len pocitom neistoty z nekonečného znehodnocovania meny. Aj národný rozklad a spoločenské prevraty, ktoré nemajú s peniazmi nič do činenia, sú napokon dostatočné na to, aby vyvolali etický úpadok a pohŕdanie starými normami správania v spoločnosti. Dokonca aj osoby, ktoré týmto obdobím prešli alebo ho pozorovali, hovorili, že už pred infláciou bol prítomný strach, chamtivosť, nemravnosť, úpadok mravov a nečestnosť.
Keď staré hodnoty ako sporivosť, čestnosť a tvrdá práca stratili svoju príťažlivosť, všetci zatúžili stať sa rýchlo bohatými, obzvlášť, keď viac ovocia prinášali špekulácie ako práca. Ani jeden obchodník si nechcel nechať ujsť príležitosť na obohatenie, kým sa ostatní nabaľovali, kým anonymná, nedbanlivá Reichsbank bola priam ochotná stať sa obeťou svojich klientov. Pre menej šikovných to bol dostatočný a na pohľad morálne ospravedlniteľný stimul chopiť sa každej príležitosti, ponúkanej nefunkčným finančným systémom, ktorý by viedol aspoň k udržaniu si finančnej a spoločenskej pozície.
Zároveň však upadali hodnoty ako patriotizmus, sociálne záväzky a morálne cnosti. Skazu bolo cítiť zovšadiaľ. Aj keď demokracia infláciu prežila, z jej záchrany nebolo cítiť príliš veľa nadšenia. Verilo sa viac monarchii, čo možno odkrývalo morálne zranenia Nemecka – finančné škandály inflačných rokov – ktoré významne prispeli k posilneniu autoritárskej stránky národného charakteru.
Kde sa to končilo? Inflácia v Nemecku nám viac ako ktorákoľvek iná niť, spájajúca dve svetové vojny, pripomína, že druhá svetová vojna bola len predĺžením tej prvej. Po tom, čo sa navrátila schopnosť financovať vojnu, sa inflácia stala pre Nemecko nevedomky nástrojom rozdúchavania ohníka emócií s cieľom započať nevraživosť. Strata predchádzajúceho blahobytu a rozklad starej morálky nepotupili iba spoločenské opory: v nemeckých mysliach sa demokracia a republikánstvo začali spájať s finančným, spoločenským a politickým neporiadkom až do takej miery, že pri predstave ďalšieho zmätku by uprednostnili akúkoľvek inú alternatívu.
Ako podotkol Günter Schmölders, iba inflácia, na rozdiel od dane, umožňuje vláde splatiť dlh bez jeho vyrovnania a vo veľkom financovať vojnu alebo sa zaoberať inou neproduktívnou aktivitou. A tak začal Hitler v roku 1938 nanovo s tvorbou deficitu, aby financoval zbrojenie a minulosť sa začala opakovať. Tvrdiť, že za infláciou stál Hitler, alebo že by inflácia mohla aj inde vytvárať diktatúry, by bolo ako blúdiť v barinách neopodstatnených analógií. Podobné súbežné udalosti v Rakúsku a Maďarsku túto teóriu vyvracajú. Na druhej strane však obrovská nezamestnanosť na začiatku tridsiatych rokov získala Hitlerovi toľko hlasov, koľko potreboval a niet pochýb o tom, že počas inflačných rokov siahol Hitler v prvom rade na krk nemeckej demokracii. Inflácia Hitlera nevytvorila, ale umožnila.

.zemiaky nad zlato
Peniaze nie sú ničím iným ako prostriedkom výmeny. Môžu sa používať iba vtedy, ak majú hodnotu, ktorú uznáva viacero osôb. Nemecko zakúsilo, že ich papier stratil hodnotu vo chvíli, keď ju všetci prestali uznávať. Zistenie, ktoré rozbilo nemeckú spoločnosť, spočívalo v tom, že zanikol tradičný zdroj kúpnej sily a prestala existovať miera na meranie ceny čohokoľvek. Miera nevyhnutnosti sa pre väčšinu stala jediným kritériom hodnoty, základom všetkého. Ľudské hodnoty sa stali zvieracími hodnotami. Keď vládne bezpečie, spoločnosť uznáva hodnotu prepychu, a teda pôžitkov, bez ktorých sa dá zaobísť, ale s ktorými je život oveľa príjemnejší. Ak vládne neistota, menia sa aj hodnoty. Bez tepla, strechy nad hlavou či dostatočného oblečenia môže byť náročné udržať sa pri živote aj pár týždňov. Bez jedla to môže byť ešte horšie. Na vrchole rebríčka stoja najhodnotnejšie komodity, ktorými sú vzduch a voda. Pre núdzu v Nemecku, ktorého peniaze nemali žiadnu výmennú hodnotu, sa existencia veľmi priblížila týmto metafyzickým pojmom, podobne, ako sa to deje vo vojne. V románe Na západe nič nového sa po smrti Müllera hovorí: „...odkázal mi čižmy – tie, ktoré zdedil po Kemmerichovi. Nosím ich, sú mi akurát. Po mne ich dostane Tjaden, sľúbil som mu ich.“
Vo vojne topánky, počas úteku miesto na lodi. To môžu byť najdôležitejšie veci na celom svete. Túžite po nich viac, ako po nejakých miliónoch. Počas inflácie malo kilo zemiakov vyššiu cenu ako rodinné zlato. Mať prostitútku v rodine bolo lepšie ako mŕtve telo dieťaťa, krádež lepšia ako smrť od hladu, teplo v domácnosti dôležitejšie ako česť, oblečenie podstatnejšie ako demokracia a jedlo znamenalo viac, než sloboda.

Adam Fergusson/
Britský novinár, spisovateľ a konzervatívny politik. V minulosti pracoval pre britské noviny Herald, Statist a Times. V roku 1979 bol zvolený za škótsky obvod Strathclyde West do Európskeho parlamentu. V roku 1984 sa snažil miesto europoslanca udržať v Londýne, voľby však prehral. V EP bol hovorcom skupiny Európski demokrati, aktívne sa zastával východnej Európy, o. i. presadzoval symbolické neobsadené kreslo pre chýbajúce európske štáty z komunistického východu. Napísal päť kníh, publikovaný text je úryvkom z jeho slávnej knihy Keď zomierajú peniaze. Nočná mora kolapsu Weimerskej republiky, ktorá vyšla v roku 1975 a bol uverejnený v časopise American Conservative. Je vdovec, má štyri deti, jedenásť vnúčat a žije v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite