Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Je to možné, že až krátko pred tridsiatkou prichádzam na to, ako to funguje v tých mužsko-ženských hrách? Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, totálne oddelená od reality, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem...ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-tky totálne uzrozumené.

Tak napríklad pamätám si, ako mi ako dozrievajúcej dievčine dospelí vraveli, že chlapcom ide iba o jedno. Najprv som bola asi veľmi mladá, aby mi špecifikovali, čo to vlastne je to „jedno”, potom som to neskôr pochopila, ale stále som z ľudí nemala ten pocit. Nadväzovala som veľa rozhovorov – v krčme, na koncertoch, v škole, v divadle...a nemala som pocit, že im ide iba o jedno. Bavila som sa s neznámymi aj známymi mužmi o umení, o živote, o pocitoch, o iróniách osudu a mala som pocit, že si rozumieme. Nemala som pocit, že zrazu príde moment, keď ma budú chcieť ošukať. Z pohľadu dievčaťa, ktoré je mladé a chce žiť slušne, ale zato zábavne, mi to pripadalo smiešne. Prečo by sa so mnou niekto bavil kvôli sexu? Prečo by to neskúsil omnoho skôr ako po dvojhodinovej debate? Lenže to je pohľad dievčaťa. Je to pohľad z môjho sveta, cez moje zámocké okienko. Teraz sprevádzam po Slovensku troch nadržaných Nepálcov. A uvedomujem si, že tí dospelí vtedy mali pravdu. Cez ich oči sledujem, ako im ide iba o jedno. Cez ich oči vidím zrazu ten mužský svet, do ktorého patria aj všetci tí, ktorí so mnou nevinne filozofovali. Zrazu nie som dievča, s ktorým konverzujete, som mama troch puberťákov a ide mi z toho hlava vybuchnúť...Sledujem ich, ako sa snažia, ako do toho dávajú všetko, ako sa po príchode do baru rozhliadnu, zoskenujú očami priestor, vytypujú možné obete, potom si v pokoji dajú drink, premysia stratégiu...a idú na to. A nie, nebalia ich hneď. Bavia sa s nimi. O umení, o živote, o pocitoch, o iróniách osudu...ale keďže mňa berú ako svoju sestru, keďže akákoľvek šanca na niečo iné je nemožná, hovoria mi všetko. A ja konečne viem, ako to je. Ako to je s tými debatami, v ktorých ide iba o jedno a dievčatá ako ja, princezné, čo žijú vo svojich vzdušných zámkoch, to nevedia  a hľadajú porozumenie a priateľstvo v chlapoch, ktorí síce porozumenie nepredstierajú za vyšším účelom, ale predsa len je to pre nich len prostriedok. Nie cieľ. Usmievam sa nad tým a dohadzujem im baby. Načnem ich, vychválim ich do neba, a potom to nechám na nich. Keď sa mi moc opijú a prestanú poznať mieru, keď prestanú vidieť, že „tudy cesta nevede”, násilím ich odtiahnem do auta a odveziem do hotela...A potom v tichu našej hotelovej izby, s manželom vedľa seba, sa teším, že už týmto hrám nemusím podliehať. Že nemusím loviť a byť lovená, že nemusím viesť debaty, v ktorých ide iba o jedno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite