Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Podoby slovenskej ľavice

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Na internete sa objavil projekt Ľavé spektrum 2012 s videami 56 osobností, ktoré reprezentujú intelektuálnu šírku slovenského prostredia naľavo od stredu. V čo dúfajú? Aké nádeje a obavy si s politikou spájajú?

Z pravicového pohľadu by podobný projekt mohol nabádať na úškrny či uštipačné poznámky. No nech má človek akékoľvek politické názory, Ľavé spektrum 2012 je zaujímavou a užitočnou iniciatívou. Dáva totiž divákovi prehľad o tom, kto dnes reprezentuje toto prostredie na Slovensku a o čo mu vlastne ide. Navyše, osobnosti sa tu zamýšľajú aj nad rozdielmi vnútri ľavice, otvorene priznávajú jej veľkú roztrieštenosť či veci, ktoré pociťujú ako jej slabiny. .žiadny monolit Na svojej facebookovej stránke autori deklarujú 8 541 spustení videí s 3 477 unikátnymi návštevníkmi len po prvom týždni. Projekt košického režiséra Juliána Bosáka ml. spojil pod jednu strechu názorovo pestrú skupinu ľudí – od „progresívneho centristu“ Martina Filka, ktorý je hlavným ekonómom ministerstva financií, až po podpredsedu ÚV KSS, Jalala Suleimana. Práve účasť tvrdých komunistov na projekte viedla k tomu, že na ňom odmietol participovať Michal Havran ml. z portálu Jetotak.sk. Intelektuálna poctivosť, snobské gesto alebo výraz vnútroľavicového sektárstva? Odpovede na túto otázku by sa zrejme líšili aj medzi samotnými socialistami. Ak totiž projekt Ľavé spektrum 2012 o niečom svedčí, tak práve o tom, že slovenská ľavica nie je žiadny monolit. „Ľavica je rovnako pluralitná, ako aj pravica,“ konštatuje vo svojom videu historik a politológ Juraj Marušiak, ktorý publikuje aj v našom stĺpčeku „Pohľad zľava“.  Ale keby autentickí komunisti neboli súčasťou tohto projektu (odhliadnuc od zločinnosti ich totalitnej ideológie), diváci by o žiadne nové prevratné myšlienky neprišli. Naši komunisti sa totiž za posledných dvadsať rokov nič nové nenaučili a nič nezabudli. K ideám Marxa, ktoré rozvinul Lenin, sa hlási napríklad Miroslav Pomajdík, 25-ročný predseda Socialistického zväzu mladých (SZM). Sociálnu demokraciu napriek niektorým zaujímavým myšlienkam neuznáva, lebo tá akurát pomáha udržiavať pri živote kapitalistický systém. Za to, že je komunistka, sa nehanbí ani učiteľka Dominika Dinušová, tak ako sa za to nehanbili ani Jean-Paul Sartre, Frida Kahlo alebo Pablo Neruda. Podobne ako generácie komunistov pred ňou, zastáva zmenu spoločensko-ekonomického systému revolučnou cestou. Podľa nej treba skúmať, či už nastali podmienky, aby sa robotnícka trieda stala triedou, ktorá je schopná revolučnej zmeny... Na druhej strane, mnohé z ostatných ľavicových osobností sa od zločinov komunistickej totality dištancujú a rady by boli, keby sa socialistické prostredie s týmto dedičstvom nejako vyrovnalo. Asi najvýrečnejší je príspevok Silvie Ruppeldtovej. Na začiatku svojho videa číta list robotníčky z okresu Bánovce nad Bebravou, ktorá sa sťažuje na svoje zlé pracovné podmienky. Vedenie podniku je hluché k ponosám zamestnancov, odbory sú len na okrasu, sociálne práva zostávajú v teoretickej rovine a komu sa nepáči, ten čelí postihom a vyhrážkam. Pointou listu je však dátum, keď bol napísaný. Nejde o súčasné svedectvo z fabriky vykorisťovateľského zahraničného investora ani o výňatok z románov Charlesa Dickensa. List pochádza z 50. rokov minulého storočia, teda z čias komunistickej totality! Ruppeldtovej prekáža eurocentrizmus či jednostranné upieranie sa na myšlienku pokroku u mnohých tradičných socialistov a nádej pre ľavicu vidí skôr v nie - ktorých nových domorodých hnutiach, ktoré sa rozvíjajú v Latinskej Amerike. .nie sme ficovoliči  Vo videopríspevkoch osobností sa opakovane vyskytuje ten istý motív. Jednak ľavicovú nálepku veľakrát dostali pre svoje názory od okolia. Jednak, keď sa s ňou už zžili, museli sústavne druhým vysvetľovať, že to z nich nerobí nevyhnutne komunistov, ale ani voličov Smeru. Celý tento projekt tak odhaľuje paradoxný zlom, ktorý prebieha naprieč slovenskou ľavicou. Na jednej strane je tu bezprecedentný politický úspech strany Smer, ktorý bol dosiahnutý dôrazom na nie nutne ľavicové, ale často skôr populárne témy. Na druhej strane je tu skupina intelektuálov, občianskych aktivistov, akademikov a umelcov s minimálnym vplyvom na spoločnosť, ktorí sú však voči strane Roberta Fica mimoriadne kritickí. Výhrady intelektuálnej ľavice voči straníckopolitickej ľavici asi najlepšie zhrnul Eduard Chmelár: „Moc korumpuje.“ Veľa  ľudí sa na Smer upälo čisto z utilitárnych dôvodov. Slovenská ľavica má podľa neho na viac, no potrebuje odvahu. Ficovi vyčíta, že sa napriek dosiahnutiu nesmiernej moci nedokáže vymaniť spod vplyvu záujmových skupín. Prepojenia Smeru na rôzne podnikateľské kruhy vníma kriticky aj študent a občiansky aktivista Robert Mihály. Radšej by bol, keby politická ľavica vznikala prirodzene zdola, ako keby sa mala zviesť do parlamentu na peniazoch nejakého bohatého podnikateľa. No viac ako stranícka politika zaujíma Mihályho rozšírenie možností občianskej spoluúčasti na správe vecí verejných, či už formou posilnenia inštitútu referenda, alebo cez participatívne rozpočty a pod. Intelektuálom na Smere prekáža aj koketovanie s nacionalizmom, klerikalizmom či prevzatie niektorých „karieristov a technokratov“, ktorí pracovali pre bývalú pravicovú vládu. No keby program Smeru písali ľavicoví intelektuáli, len málokto by ho volil. Paradoxne, ak by z 56 osobností mal nie - kto potenciál osloviť široké slovenské masy, tak poslanec Smeru Andrej Kolesík. Nie preto, že by prezentoval nejaké originálne alebo nebodaj hlboké myš lienky. Ale preto, že opakuje chlebové slogany svojej strany. Na porovnanie, vo videu Tomáša Profanta, doktoranda na Viedenskej univerzite, zaznie myšlienka, že ľavičiar by nemal používať automobil. A to preto, lebo auto nie je demokratický, ale „inherentne oligarchický“ dopravný prostriedok. Ak ľavičiar jazdí autom, zbavuje niekoho iného možnosti jazdiť autom, čím sa vytvára nerovnosť, proti ktorej by ľavica mala v skutočnosti bojovať... Bez ohľadu na to, či je takéto poňatie „globálnej ekologickej spravodlivosti“ zmysluplné, alebo nie, priemerný slovenský volič by sa zrejme neubránil údivu, keby takto začali rozprávať politici Smeru. .kríza kapitalizmu Okrem vzájomného odstupu medzi politikmi Smeru a intelektuálmi či občianskymi aktivistami čelí ľavica ešte inému prob - lému. Na jednej strane viacero oslovených osobností považuje súčasnú krízu za dôkaz zlyhania „globálneho neoliberálneho kapitalizmu“. Na druhej strane priznávajú, že presvedčivým alternatívnym modelom ľavica nedisponuje. Filozof a ekonóm Michal Polák hovorí, že po druhej svetovej vojne vznikol na Západe sociálnodemokratický konsenzus, ktorému sa prispôsobila aj pravica. Jeho výrazom bol silný sociálny štát na národnej úrovni. No v 80. rokoch nastal obrat, prevládol postupne „neoliberálny“ konsenzus a tomu sa v podstate prispôsobili aj ľavicové strany. Sociálny štát na národnej úrovni bol podkopaný najmä ekonomickou globalizáciou a veľkou mobilitou kapitálu. Kríza je tak pre ľavicu nádejou, že neoliberálny model dosiahol svoj vrchol a kyvadlo by sa znovu mohlo vychýliť doľava.  Problém je v tom, že ani medzi ľavicovými intelektuálmi neexistuje konsenzus, ako by systémová zmena mala vyzerať. Sociálny liberál Eugen Gindl hovorí o „kapitalizme s ľudskou tvárou“. Ekonóm Marián Vitkovič vidí ako jednu z možností odbúranie globalizácie a návrat na národnú či lokálnu úroveň. Filozof a publicista Martin Muránsky si, naopak, myslí, že Európska únia by konflikt medzi politikou a ekonomikou mohla vyvážiť viac v prospech politiky. Čo by sa dalo vykladať tak, že keď sociálny štát na národnej úrovni stratil vinou globalizácie pôdu pod nohami, potom ho treba obnoviť cez nadnárodné inštitúcie. Po „globálnom keynesiánskom konsenze“ či „globálnom sociálnom zmieri“ volá aj poslanec Smeru Ľuboš Blaha. Alternatívou je pokračovanie „neoliberálneho modelu“, ktorý povedie k vzrastu nespokojnosti ľudí, čo v konečnom dôsledku vyústi až do revolučného konfliktu medzi vykorisťovanými a vykorisťovateľmi – ako vlastne tvrdil už Marx. Alterglobalisti, WikiLeaks, rôzne latinskoamerické hnutia, Occupy Wall Street, demonštrujúci študenti v Španielsku, úvahy o ekonomickej demokracii (teda, že zamestnanci budú rozhodovať o riadení i rozdeľovaní zisku v podnikoch), až po naše protigorilie protesty – takmer každá podobná iniciatíva, namierená proti establišmentu, povzbudzuje predstavivosť a nádeje mnohých ľavičiarov. Na presvedčivú alternatívu súčasného systému sa však stále čaká.  .pesimizmus ľavice S ľavicovými myšlienkami sa tradične spája nadšenie pre pokrok, ba dokonca utopické predstavy o budúcnosti. V rámci projektu Ľavé spektrum 2012 však cítiť veľa pesimizmu, pokiaľ ide o budúci vývoj. Viaceré osobnosti odhadujú, že súčasná kríza môže pokojne vyústiť do nejakej formy fašizmu. Čoho sa, mimochodom, obávajú aj mnohí ľudia v pravicovom prostredí. Keď si videá na Ľavom spektre pozrie človek s konzervatívnymi alebo liberálnymi názormi, zavše ho prekvapí, že ľavica často pravičiarom podsúva veci, ktoré nezastávajú. Prípadne ľavičiarom prekážajú veci, ktoré vadia aj pravičiarom. Napríklad Kristíne Šabíkovej prekáža súčasný fenomén „privatizácie ziskov a socializácie strát“ v ekonomike či krátkodobá a krátkozraká rétorika politikov. Viacerým osobnostiam veľmi prekáža korupcia a prepletenec politickej a ekonomickej moci. Ktovie, možno sú to témy na zmysluplný dialóg.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite