Ale to sa vám podarí ľahko, stačí sa vyhnúť niekoľkým uliciam, kadiaľ sa húfy turistov v dennej dobe ženú a je okolo vás takmer ticho a pokoj. Na tom bicykli som bol po pár minútach vo Valdštejnskej záhrade, jednom z ukrytých klenotov Prahy, ktorý oficiálne spadá priamo pod druhú komoru českého parlamentu, teda Senát. Takže keď zastrčenými vchodom vedľa stanice metra Malostranská vstupujete do tohto priestoru, tak vás hneď pri vchode víta ceduľa s viacjazyčným nápisom: „Vstupujete do Senátu parlamentu Českej republiky", na čo mnohí turisti reagujú trochu vydeseným prekvapením.
Tá záhrada je naozaj skvost, je vidieť, že na nej Senát, inak považovaný asi za najzbytočnejšiu inštitúciu českej demokracie, nešetrí. Nielen turistovi, ale aj českému návštevníkovi napadne, že si senátori žijú ako v raji. Vo veľkom, čistom jazere sa to hemží veľkými zlatistými a striebornými japonskými kaprami, z ktorých každý má hodnotu najmenej stotisíc korún. Piesočné cesty, starostlivo strihané vysoké živé ploty, veľa kvetín a všetkému dominuje Salla Terrena, renesančný otvorený palác, ktorý šľachte slúžil ako veľmi honosný prístrešok pred dažďom.
Doviedol som svoje kolo až pred tento skvost a rozhliadol sa po záhrade. A už som na konci piesočného priestranstva uvidel človeka, kvôli ktorému som predpoludním tú cestu do Valdštejnskej záhrady podstúpil. Michael Žantovský, pred dvadsiatimi rokmi posledný hovorca posledného federálneho prezidenta Václava Havla, niekoľkonásobný veľvyslanec, dnes vo Veľkej Británii, a pre mňa v neposlednom rade aj geniálny prekladateľ geniálneho Woodyho Allena, ktorého poviedky ja osobne považujem ešte za lepšie, ako je väčšina jeho filmov.
Michael Žantovský samozrejme pár dní pred londýnskou olympiádou nevážil cestu do Prahy kvôli jednému rozhovoru, bol jedným z dôležitých hostí zakladajúcej konferencie amerického Aspen Inštitútu v Prahe, kam okrem iného prišla aj americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová. S Žantovským, ktorého druhú ženu, krásnu slovenskú fotografku, som kedysi platonicky trochu miloval, sme sa však bavili najmä o tých udalostiach pred dvadsiatimi rokmi. Udalostiach, keď po deklarácii slovenskej zvrchovanosti podal Václav Havel demisiu na post československého prezidenta. Žantovský mi v jednej z odpovedí rozbil jeden môj dvadsať rokov trvajúci mýtus, ktorý som v sebe ako obdivovateľ Václava Havla celý ten čas nosil. Žantovský, ktorý sám už v septembri odletel do Spojených štátov ako československý, a potom český veľvyslanec, totiž tvrdil, že toho dvadsiateho, respektíve už sedemnásteho júla 1992 Havel boj o federálny štát vzdal. Nebolo to, samozrejme, len po pár týždňoch od volieb, ktoré pre federáciu dopadli tak fatálne, Žantovský tvrdil, že Havel a jeho tím boli úplne vyčerpaní po viac ako rok trvajúcich všemožných rokovaniach a úsilí o udržanie spoločného štátu. Ale aj tak. Havel si vraj uvedomoval, že ani referendum, ktoré pred rozdelením presadzoval, by sa v nefungujúcom Federálnom zhromaždení nepodarilo odhlasovať. A všetkých vrátane Havla strašili juhoslovanské vojny.
Napriek tomu ma tie Žantovského slová mrzeli. Havel bol nielen pre mňa hrdinom, ktorý sa dokázal postaviť aj komunizmu asi v najbeznádejnejšej dobe, akou boli sedemdesiate roky. A tak nejako som čakal, že ani to Československo len tak nevzdá. Že sme o tom možno len nevedeli, ale že sa o záchranu štátu do poslednej chvíle snažil. Havel bol pre mňa pokračovateľom T. G. Masaryka a Masaryk by o Československo bojoval. Lenže som sa asi mýlil. Rozpad Československa vrátane postoja Havla tak zapadá do našich dejín posledného storočia, dejín, ktoré sa dajú charakterizovať tým, že sme v kľúčových chvíľach nebojovali a vždy sa radšej včas vzdali. Nakoniec, aj pri pohľade na mapu vidieť, že ten náš štát je dnes len tretinový oproti medzivojnovej republike, poslednej, o ktorú sme pri jej zakladaní boli schopní s Maďarmi či Poliakmi bojovať. Bojím sa však, aby aj ten náš súčasný štát, zvyknutý všetko vzdávať, čoskoro nezmizol úplne z mapy. Jednoducho len preto, že sme to zase vzdali.
Autor je redaktor Lidových novín
Tá záhrada je naozaj skvost, je vidieť, že na nej Senát, inak považovaný asi za najzbytočnejšiu inštitúciu českej demokracie, nešetrí. Nielen turistovi, ale aj českému návštevníkovi napadne, že si senátori žijú ako v raji. Vo veľkom, čistom jazere sa to hemží veľkými zlatistými a striebornými japonskými kaprami, z ktorých každý má hodnotu najmenej stotisíc korún. Piesočné cesty, starostlivo strihané vysoké živé ploty, veľa kvetín a všetkému dominuje Salla Terrena, renesančný otvorený palác, ktorý šľachte slúžil ako veľmi honosný prístrešok pred dažďom.
Doviedol som svoje kolo až pred tento skvost a rozhliadol sa po záhrade. A už som na konci piesočného priestranstva uvidel človeka, kvôli ktorému som predpoludním tú cestu do Valdštejnskej záhrady podstúpil. Michael Žantovský, pred dvadsiatimi rokmi posledný hovorca posledného federálneho prezidenta Václava Havla, niekoľkonásobný veľvyslanec, dnes vo Veľkej Británii, a pre mňa v neposlednom rade aj geniálny prekladateľ geniálneho Woodyho Allena, ktorého poviedky ja osobne považujem ešte za lepšie, ako je väčšina jeho filmov.
Michael Žantovský samozrejme pár dní pred londýnskou olympiádou nevážil cestu do Prahy kvôli jednému rozhovoru, bol jedným z dôležitých hostí zakladajúcej konferencie amerického Aspen Inštitútu v Prahe, kam okrem iného prišla aj americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová. S Žantovským, ktorého druhú ženu, krásnu slovenskú fotografku, som kedysi platonicky trochu miloval, sme sa však bavili najmä o tých udalostiach pred dvadsiatimi rokmi. Udalostiach, keď po deklarácii slovenskej zvrchovanosti podal Václav Havel demisiu na post československého prezidenta. Žantovský mi v jednej z odpovedí rozbil jeden môj dvadsať rokov trvajúci mýtus, ktorý som v sebe ako obdivovateľ Václava Havla celý ten čas nosil. Žantovský, ktorý sám už v septembri odletel do Spojených štátov ako československý, a potom český veľvyslanec, totiž tvrdil, že toho dvadsiateho, respektíve už sedemnásteho júla 1992 Havel boj o federálny štát vzdal. Nebolo to, samozrejme, len po pár týždňoch od volieb, ktoré pre federáciu dopadli tak fatálne, Žantovský tvrdil, že Havel a jeho tím boli úplne vyčerpaní po viac ako rok trvajúcich všemožných rokovaniach a úsilí o udržanie spoločného štátu. Ale aj tak. Havel si vraj uvedomoval, že ani referendum, ktoré pred rozdelením presadzoval, by sa v nefungujúcom Federálnom zhromaždení nepodarilo odhlasovať. A všetkých vrátane Havla strašili juhoslovanské vojny.
Napriek tomu ma tie Žantovského slová mrzeli. Havel bol nielen pre mňa hrdinom, ktorý sa dokázal postaviť aj komunizmu asi v najbeznádejnejšej dobe, akou boli sedemdesiate roky. A tak nejako som čakal, že ani to Československo len tak nevzdá. Že sme o tom možno len nevedeli, ale že sa o záchranu štátu do poslednej chvíle snažil. Havel bol pre mňa pokračovateľom T. G. Masaryka a Masaryk by o Československo bojoval. Lenže som sa asi mýlil. Rozpad Československa vrátane postoja Havla tak zapadá do našich dejín posledného storočia, dejín, ktoré sa dajú charakterizovať tým, že sme v kľúčových chvíľach nebojovali a vždy sa radšej včas vzdali. Nakoniec, aj pri pohľade na mapu vidieť, že ten náš štát je dnes len tretinový oproti medzivojnovej republike, poslednej, o ktorú sme pri jej zakladaní boli schopní s Maďarmi či Poliakmi bojovať. Bojím sa však, aby aj ten náš súčasný štát, zvyknutý všetko vzdávať, čoskoro nezmizol úplne z mapy. Jednoducho len preto, že sme to zase vzdali.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.