Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Modelový životný štýl

.martin Droppa .časopis .lifestyle

Nudí vás každovečerné hľadanie zmysluplného televízneho programu? Prečítali ste už všetko z knižnice? Nelákajú vás hypermarkety hudobných festivalov, bojíte sa ísť do lesa – „lebo medveď“? Ste znudení tak, že vám nepomôže ani obliatie pramenitou vodou? Kúpte si lietadlo. Alebo loď, tank či vlak.

.ostaňme pri lietadlách. Na začiatok odporúčam kúpu legendárnej vojnovej stíhačky Spitfire (vo farbách niektorej československej stíhacej perute Royal Air Force) alebo amerického P – 51 Mustang. Predpokladám, že nie ste David Gilmour zo skupiny Pink Floyd, ktorý tieto veterány vojnového neba v letuschopnom stave vlastní, takže vám zostáva len kúpa plastového modelu.

.doba plastová
História plastového modelárstva v Československu siaha do prelomu rokov päťdesiatych a šesťdesiatych. Renomované západné firmy, dodnes vyrábajúce plastové modely lietadiel, áut, lodí, vlakov, kozmických korábov, obrnených vozidiel, tankov a diel, dokonca vojakov vari všetkých armád sveta – vďaka ktorým si môžeme v obývačke postaviť vernú kópiu bojiska pri Waterloo či el Alamejne, v kúpeľni bitku o Guadalcanal a v zime stalingradský kotol – vznikli už v tridsiatych a štyridsiatych rokoch. Britská spoločnosť Frog v roku 1931, americký Revell v roku 1943, britský Airfix v roku 1952, keď bolo založené i legendárne pražské výrobné družstvo Směr, ktoré desaťročia zásobovalo československých modelárov plastovými modelmi lietadielok. Zatiaľ čo známi výrobcovia plastových modelov ustavične inovujú portfóliá so stovkami modelov a so širokou škálou modelárskych potrieb, Směr po roku 1990 išiel do útlmu. Dnes ponúka pár modelov výhradne pre veľkoobchod. Najmä z nezlepených stavebníc Směru, podobne ako z nezlepených modelov značiek Revell, Monogram, Airfix či Frog z rokov šesťdesiatych až osemdesiatych sa stali rarity, vysoko cenené a obchodovateľné na burzách modelárov či špecializovaných internetových stránok.
Pre dnešných plus-mínus päťdesiatnikov boli roky sedemdesiate zlatou érou modelárstva, plnou tajomného objavovania a vzdelávania sa. Neexistoval internet s voľne dostupnými podrobnými údajmi o tom, akú farbu a detaily v skutočnosti mali lietadlá, ktoré modelári v rozloženom stave nachádzali v papierových škatuľkách alebo igelitových vrecúškach. Limitovanými zdrojmi boli modelárske periodiká, najmä časopis Letectví a kosmonautika. Možnosti kúpy modelov západných výrobcov boli obmedzené na ponuku Tuzexu alebo pražskej predajne Pragoimpo. Tie však (asi z ideologických dôvodov) neponúkali modely lietadiel nacistickej Luftwaffe. Modelár, prahnúci po modeli stíhačky Messerschmitt Bf 109 G, sa však vynašiel. Kúpil stavebnicu československej Avie S 199 od Směru, ktorá bola takmer kópiou „Mezka“, a model upravoval. Kto mal šťastie a mohol mu niekto doviezť modely zo Západu, stal sa v partii modelárov kráľom. Zaujímavé je, že tak, ako vtedy, ani dnes  sa na vyobrazeniach nemeckých lietadiel na škatuľkách ani v katalógoch neobjavoval na smerovkách hákový kríž. Býval však súčasťou súpravy nálepiek – zvyčajne prekrytý nepriehľadným papierikom.

.detský púder a Drago
Zlepiť „surový model“ nebolo náročné, ťažšie bolo dať mu čo najreálnejšiu podobu lietadla, ktoré preletelo vzdušnými súbojmi a nevyzeralo, akoby práve zišlo z továrenskej linky. Zlepené krídla a časti trupov sa najskôr natreli matnou striebornou farbou, nábežné hrany a najviac namáhané časti trupu lietadla sa prekryli vrstvičkou lepiacej pasty Drago. Až potom prišla na rad kamuflážna farba. Po zaschnutí farieb sa lepidlo odmočilo navlhčenou vatou. Lietadielko získalo krásnu patinu veterána. Kto nedostal pod stromček sadu modelárskych farieb Revell z Tuzexu, bol odkázaný na miešanie základných farieb z kolekcie domácej značky Unicol. Dnes existujú na internete prevodové tabuľky farieb, ale v tých časoch bolo miešanie špecifických kamuflážnych farieb často výsadou úžasnej predstavivosti i príležitosťou učiť sa z návodov na zostavenie modelu po anglicky. Do Not Cement bolo najjednoduchšie. Ale ako namiešať farby s charakteristikou sea blue, sea grey, khaki, aircraft blue, olive drab alebo „nemeckú poľnú šeď“? Skutočné odtiene farieb si už nepamätali ani praví vojnoví veteráni. Vzrušujúce bolo vyrábať ohňom zakalené hlavne guľometov. Ich plastové verzie sa nahrádzali kúskami injekčných ihiel, rozpálenými nad zapaľovačom a prudko schladenými vodou. Naozajstné lietadlá mali matný povrch, lesklé farby bolo nevyhnutné zmatňovať napríklad pridávaním detského púdru Aviril. Hustá farbička sa ťažko roztierala, preto bolo praktickejšie hotový model natrieť silikónovým olejom a nechať schnúť niekoľko týždňov. Urobiť model, verný skutočnej predlohe, s ošarpanou kamuflážou, stopami po opravách a pretieraní, so začiernením okolo výfukov, špinou a blatom na podvozkoch alebo v zimnej verzii s náznakmi bieleho prekrývacieho náteru, to bola práca na dlhé mesiace.

.kapitán Jaroš na diaľku
Modelárstvo v časoch hĺbkových náletov socializmu bolo príležitosťou zmysluplne utiecť pred realitou do vlastných svetov fantázie, tvorivosti i neoficiálneho vzdelávania sa v histórii. Príkladom je Vladimír Mohr z českých Semil, ktorý si v roku 1978 postavil model tanku T 34 / 85 v mierke 1:10. „Je to tank, ktorý vyhral vojnu,“ vraví pán v rokoch s detskými iskrami v očiach a s diaľkovým ovládaním na krku. Pásy modelu vážia sedem a pol kilogramu, pohon zabezpečuje elektromotor, baterky dobíja modelársky agregát na metylalkohol a ricínový olej. „Bojaschopnosť“ tanku predstavil pán Mohr na tohtoročnom Popradskom modelárskom dni: model, krúžiaci v kolese nadšených divákov chrlil dym z výfukov i z kanónu. Plameňometom na diaľku podpálil maketu muničného skladu, napchatú petardami. Sklad vybuchol, povetrím plným dymu lietali kusy lepenky. „Nakreslil a postavil som ho sám, podľa obrázkov v časopisoch a vojnových filmov, na ktoré som opakovane chodil do kina,“ spomína pán Mohr na časy, keď súc údržbárom v textilke, vypĺňal pracovný čas stavbou tanku. Jeden článok pásu robil takmer hodinu. Nad zmysluplnosťou „sabotovania socialistického výrobného procesu“ sa dnes usmeje: „Každý robil v pracovnom čase nejaké fušky, ja som staval tank,“ vraví, dodávajúc, že v tom čase skutočnú T 34 nevidel. Nemal auto, ktorým by sa odviezol na Duklu alebo do múzea v Prahe. Dnes sa dá model guľôčky strieľajúceho, dym i plamene chliaceho tanku na diaľkové ovládanie kúpiť za vyše tritisíc eur, ale podľa pána Mohra sa nič nevyrovná slastnému pocitu, keď si model spravíte „na kolene“ sami.    
Vyberám zo zbierky model strmhlav útočiaceho Junkersa Ju 87 G – 1 s protitankovými kanónmi pod krídlami. „Stuka“ má vyše štyridsať rokov. Je funkčná: točia sa kolieska i trojlistá vrtuľa, kryt motora sa odklápa. Len anténa je odlomená. Chce to opravu, aby ste mohli prijať vzdialený rádiogram z detstva: Ak ste ešte nezlepili žiadny model, je čas začať. Nečakajte na dlhé zimné večery. Ako teraz, ani neskôr nebude v telke nič a v mestskej knižnici majú dovolenky. Život s modelmi je fantastický. So životom modeliek sa nedá porovnať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite