Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dve z jedného mesta

.časopis .literatúra

Najprv vyšiel „román/báseň" Jany Beňovej Preč! Preč!, o pár týždňov neskôr zbierka poviedok Lucie Piussi Život je krátky. Dve knihy, ktoré sa v niečom líšia, v niečom podobajú a v každom prípade si zaslúžia čitateľskú pozornosť.

Dalo by sa povedať, že obe knihy sú ukážkami „ženskej literatúry", ibaže nie tej gýčovej, povrchnej, tej naivno-romantickej, ktorú zvykneme označovať ako „červenú". V týchto knihách cítiť ženskosť oveľa hlbšiu, temnejšiu. Spisovateľky a ich hrdinky nie sú nijaké prosté naivky, ale silné ženy s ostro rezanými názormi. Predsa je však ich pohľad niečím typicky ženský: možno zmyslom pre detail, možno schopnosťou porozumieť pocitom, tým skrytým riekam pod zdanlivo pokojným povrchom a presne ich pomenovať, možno tým, že obidve popisujú komplikovanosti vzťahov s mužmi. Nielen preto je čítanie týchto dvoch kníh neobyčajným zážitkom.

.o čo ide
Preč! Preč! Jany Beňovej je už na prvé prelistovanie vzdušný text, pripomínajúci báseň s voľným veršom.  V skutočnosti ide o román s dvoma identicky nazvanými časťami. Román v zmysle kompaktného príbehu Rosy, štyridsaťročného „dieťaťa od Hlavnej stanice" a zrelého muža, básnika so seversky znejúcim menom Son.  
Knihu Život je krátky Lucie Piussi tvorí osem poviedok, ktoré spája prostredie krčmy, divadla (kniha je venovaná „Stoke, našej matke a všetkým, ktorí ju milovali") a temné zákutia milostných vzťahov.
Knihy spája nielen generačná a ľudská blízkosť autoriek (obidve sa narodili v prvej polovici sedemdesiatych rokov, obidve študovali na VŠMU, obidve sa veľmi dobre poznajú), ale aj tematický spodný prúd, ktorý dáva textom zvláštne chvenie a z času na čas (u Lucia častejšie než u Jany) vypláva na povrch: tým spodným prúdom je pocit odcudzenia v prostredí, ktoré je jediné rozprávačkám (autorkám?) vlastné, ktoré vlastne majú rady, sú s ním zrastené tak, ako je tráva zrastená koreňmi so zemou, z ktorej vyrastá. Tým prostredím je jednak Bratislava, no tiež (hlavne) ľudia, ktorí v nej žijú. Bratislava pritom akoby zastupovala celý svet. „Slovensko. Táto krajina, títo ľudia – žiadne podnety," píše úsporne, no presne Jana Beňová. „Boli sme v situácii krachujúcich krčmárov, v situácii krachujúcich nezávislých umelcov, v situácii závislých alkoholikov, v situácii žiarlivých milencov, v zákopovej vojne s kultúrnymi aparátnikmi, a tak ďalej, vysmievaní a nenávidení, boli sme pre všetkých už len blázni, ktorí sa snažia vlastný dom zahriať vlastným alkoholickým dychom, hoci vedia, že sú v ňom diery – tučné praskliny, hrubé ako päsť robotníckej triedy a vonku mínus dvadsať," píše síce rozvláčnejšie, no v každom prípade veľmi sugestívne a autenticky Lucia Piussi.
To je vlastne to, čo tieto dve knihy spája zo všetkého najviac: obe knihy voňajú životom, obe sú napísané priamym, literárnymi ornamentami nezaťaženým jazykom.

.poézia a próza
„Próza hovorí o niečom, poézia niečo koná pomocou slov." Aj v poetickom románe Jany Beňovej je to v úvodzovkách. Teda priama reč alebo citát. V jednom alebo druhom prípade je autorom týchto slov Son, starší básnik, s ktorým prozaická Rosa žije. „V základe sa ľudia delia na básnikov a prozaikov. Na Sonov a Rosy." Presne tam vzniká medzi nimi napätie: Rosa, ktorá o niečom hovorí, Son, ktorý koná pomocou slov. Próza a poézia.
Jane Beňovej sa podarilo – podobne ako predtým v Pláne odprevádzania (2008) či v zbierke Dvanásť poviedok a Ján Med (2003) – vytvoriť poetický text bez toho, aby príbeh, ktorý je jeho osou, stratil pútavosť a zrozumiteľnosť. Rosa a Son sú milenci, vlastne by sa dalo povedať, že „partneri". Son Rosu vovádza do poetického vnímania sveta, učí ju dívať sa a vidieť. „Son. Sme v rovnakej situácii. Obaja sme zaľúbení. V bruchu nám vrcholí leto. Niet miesta na apetít."
Je to príbeh o zvláštnej, hlbokej láske a o utekaní od nej. Od neho. Čiže najbanálnejšia zo všetkých možných zápletiek. Jana ju však spracúva zvláštnym, svojským spôsobom: poeticky, chvíľami akoby s nadhľadom, odstupom, chvíľami akoby priamo z najhlbšieho vnútra. Prázdne miesta medzi vetami a odsekmi sú priestorom na ticho, na premýšľanie, na nové nadýchnutie. Próza, ktorá sa mení na poéziu. Hovorenie na konanie.
Preč! Preč! je kniha plná poézie, ale poézie prirodzenej, nenásilnej. Skutočnej, nie umelej. Poézie, ktorá nezahmlieva, ale umožňuje nahliadnutie. Možno, že je to dané autorkinou skúsenosťou stručného, vecného, (v ideálnej podobe) novinárskeho písania. Možno, že za to môže vzácny talent. V každom prípade je poetický dvojromán Jany Beňovej pôžitkom pri čítaní a témou na pre mýšľanie po ňom.
„Každý človek je téma, tvrdil Corman," (pre ktorého Rosa, nie celkom úspešne, opúšťa Sona).
„Na sever, stále na sever," vraví Son, osamelý bežec, ktorý si prisvecuje jedným okom.
„Preč! Preč!" ticho kričí Rosa.
„Kamže? Kam?" pýta sa kráľ...

.my a oni v zlom svete
Lucia Piussi je textárka a speváčka Živých kvetov. Kto tie texty, čo Lucia spieva, dobre počúva, vie, koľko talentu, koľko schopnosti presne mierenou metaforou vyjadriť komplikovanosti života sa v tejto rockerke skrýva. Minulý rok napísala Lucia román Láska je sliepka. Podobne ako v pesničkách, aj v ňom išlo o úplne naozajstný život – autorka sa v ňom ani nepokúšala ukryť a aj tí, čo ju poznajú, len letmo tušili, že ide o dielo prudko autobiografické s autoterapeutickými účinkami. Napriek tomu sa Luciina Láska výborne čítala. Ako keby vám to celé osobne rozprávala, jej sugestívny, nemilosrdný pohľad rovno do očí bol priam fyzicky citeľný.
Osem poviedok v zbierke Život je krátky je krokom od terapie k literatúre. Stále ide o úplne najskutočnejší život: prvá poviedka Posledné dni Stoky je celkom realistickým (no výborne napísaným) záznamom toho, čo naznačuje názov. Ani len mená nie sú zmenené. V ďalších poviedkach je už autorka o niečo sofistikovanejšia. Napriek tomu je však jasné, že ide o veci, ktoré skutočne videla a zažila, o ľudí, ktorých dobre pozná, o prostredie (divadlo, krčma, ulice, mesto), v ktorom skutočne žije.
Tam, kde Jana ticho naznačuje, Lucia hlasno kričí. Píše bítnicky priame, ostré texty, jej poézia (áno, sú nesmierne poetické) je poéziou okraja, podzemia, ulice. Chvíľu narába so slovami ako maliar Breughel, ktorý svoje plátna zaplnil malými, realisticky namaľovanými postavičkami, vzápätí sa mení na mailara Pollocka, ktorý na plátna vylieva celé vedrá farby. Občas, v citovo najvypätejších momentoch, sa z nej stáva maliar provokatér, ktorý neváha vystaviť obraz s erotickým kosoštvorcom a teší sa z toho, ako sú k nemu snobskí diváci zároveň priťahovaní aj od neho odpudzovaní.
Luciine poviedky plynú veľkou rýchlosťou, triafajú presne a po prečítaní zanechávajú dlho nemiznúce stopy. Čítajúc vidíte Stoku, jej krčmu, Pribinovu aj Beskydskú ulicu. Pozeráte sa na ľudí, ktorí z nejakého, nie celkom jasného dôvodu žijú obklopení zákernými ľuďmi a neprajným svetom. Sú skoro vždy nahnevaní, sú presvedčení, že ich všetci nenávidia. Stopové prvky nádeje objavujú iba medzi alkoholikmi a krčmovými lúzrami (a ešte traja františkánski mnísi sú vykreslení ako sympaťáci). Je možné, že ak sa knihu pokúsite prečítať na jedno posedenie, hnev na celý svet vás už začne unavovať. Je totiž prítomný v každej z ôsmich poviedok.
Preto radšej čítajte pomalšie. Oplatí sa to. Poviedky Lucie Piussi sú totiž pravdivé a presné, hoci miestami až príliš do samých seba zakrivené. Ich jazyk je ostrý, priamy, zasahujúci. Čítate, a zdá sa vám, že tie slová počujete.
„Čítajte slovenskú literatúru," hovorila v stane Literárneho klubu na Pohode Monika Kompaníková. „Vo svete nájdete určite aj lepších spisovateľov, ale tieto knihy sú o našom svete a našom živote."
O krásnom poetickom dvojrománe Jany Beňovej Preč! Preč! a o zbierke ostrých poviedok Lucie Piussi Život je krátky to platí stopercentne.

Jana Beňová: Preč! Preč! Marenčin PT, 2012.
Lucia Piussi: Život je krátky Limerick, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite