Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dve tváre undergroundu

.peter Bálik .časopis .hudba

Headlineri vždy rozdeľujú divákov Pohody na dva tábory – tých, ktorým sa ich vystúpenie páčilo a iných, čo sa po zopár pesničkách radšej vybrali k menším pódiám. Dôvodov, prečo sa niekomu akt na hlavnom pódiu páči a inému nie, je niekoľko, často za to môže aj premenlivý zvuk, ktorý býva v zadných radoch oveľa horší ako v kotle pod pódiom alebo jednoducho väčšia či menšia zainteresovanosť. Fanúšik je schopný stráviť od svojho miláčika čokoľvek, čo sa u náhodného diváka povedať nedá. A najmä pred hlavným pódiom je často toľko ľudí, z ktorých má každý iný názor.

Pixies, Cardigans alebo Fat Boy Slim boli na plagátoch tými najväčšími písmenami, ale za svoje vystúpenia zožali úplne protichodné reakcie. Bohužiaľ, aj poslednú hviezdu Pohody Lou Reeda postihol podobný osud, no jeho štvrtkové vystúpenie patrí vôbec za najslabšie v histórii festivalu, čo ma veľmi mrzí, lebo patrí k mojim najobľúbenejším hudobníkom vôbec.
Bohužiaľ, Pohoda ho zastihla v tom najpodivnejšom rozpoložení. Nie preto, že zo zákulisia preniklo, že si medzi organizátormi vyslúžil titul najväčšej primadony festivalu, keď si vyprosil na každý deň iný druh orieškov. Bolo to hudbou. Lou Reed vydal pred rokom kontroverzný album Lulu, ktorý nahral so skupinou Metallica a na počudovanie mnohých fanúšikov vyhlásil, že ide o jeho najlepší album vôbec. Svoje tohtoročné turné pomenoval From VU To Lulu, čo najprv značilo, že bude hrať pesničky z celej kariéry, čiže od Velvet Underground až po dnešok, ale nakoniec ako kolega Ďuro Kušnierik trefne poznamenal, na pódiu sa snažil nasilu dokázať, že slávne piesne Velvet Underground a novinky Lulu vychádzajú z toho istého zdroja.
V praxi to znamenalo, že sme si to pekne odskákali. Na Pohode sme sa dočkali nekonečného kvílenia gitár a steny hluku, ktorá sa prerušila len vtedy, keď sa skončila a začala ďalšia pätnásťminútová skladba. Takýmto spôsobom hrával aj v minulosti, ale vtedy ho sprevádzala stabilná trojčlenná kapela, z ktorej na Pohode zostal len bubeník John „Thunder“ Smith. Aktuálna kapela znela, akoby ju Reed dal dohromady z náhodných hudobníkov, ktorých objavil v newyorskom metre.
V druhej polovici koncertu, keď Lou vytiahol Walk On The Wild Side, to konečne vyzeralo, že bude aj happyeand, ale ten opäť pochovala záverečná pieseň Junior Dad, ako inak  – z Lulu. Vďaka Pohode si tak môžeme odfajknúť ďalšiu veľkú legendu, ktorá zavítala k nám. Škoda, že sa tak nestalo oveľa skôr, napríklad v deväťdesiatych rokoch, keď vydával jeden dobrý album za druhým. Našťastie je to iba hudba. Sklamanie z Reeda vyprchalo rýchlejšie ako črevný vírus z tiel mnohých účastníkov festivalu. Naopak, Plastici, ktorí vystúpili pred Reedom, odohrali krásny koncert, kde sa, na rozdiel od Reeda, nové piesne sa plynule striedali zo starými z undergroundových čias. Plastici hrajú ako elitná bojová jednotka, postupujúca vpred, kde každý člen presne vie, čo má robiť, ale zároveň je ich hudba ľahká a uvoľnená.  A pohľad na troch starých kmeťov s dlhými šedivými vlasmi, ktoré im dodávajú biblickú „samsonovskúg silu, je dojímavý.  Plastici sú najlepšia československá kapela.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite