Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Festival tancujúcich žiráf

.juraj Malíček .časopis .hudba

Prvýkrát som si ich všimol už vo štvrtok, trčiace nad davom vyzerali, akoby šliapali vodu. Jedna, dve, tri, osamelé, občas sa natočili tak, aby na seba videli, ale to nebol zámer, skôr sa len tak rozhliadali.

Druhý večer ich bolo viac, pokyvkávali sa do rytmu, vlnili sa, tancovali. Tretí večer už ich bola kopa, týčili sa nad davom pred hlavným stageom. Nešlo sa neusmievať, taká blbosť a predsa ich nedostanem z hlavy. Nafukovacie žirafy, v každom inom kontexte nechutne gýčové, lacné, prvoplánové, banálne. Na Pohode nie, tam sa náramne hodili, nakoniec, neboli o nič exotickejšie ako Pohoda sama.

.zvláštne miesto
Lebo tohto sa Pohoda nezbavila, zostáva exotickou napriek tomu, že ju môžeme pokladať za svojho druhu kultúrnu inštitúciu. Za tie roky už by sa dalo na superlatívy zvyknúť, aj výhrady by sa našli, exotickou zostáva Pohoda pre čosi iné. A nie je to nič abstraktné, pocitové, lyrické, žiadne dobre znejúce slovíčka s vágnym obsahom kdesi v ríši ideí, ale jasne čitateľná, zreteľná vec. Pohoda je exotická preto, že ju akosi zabudla kontaminovať ubíjajúca rutina. Zmeny, nie nevyhnutne k lepšiemu, ale zmeny, nikdy nič nie je celkom tak ako minule. Areál samotný už niekoľkokrát našiel svoju ideálnu tvár, nájde ju vlastne každý rok, aby sa o rok zistilo, že ideálna nebola.
Trenčianske letisko nemá žiadny genius loci, topos toho miesta je sterilný, nehostinný, surový, neveril by som, ako veľmi, keby som ho nevidel. V januári rovnako ako v marci, nebyť júla, nemalo by to miesto prečo byť témou. Prázdne a škaredé. Mimo Pohody je to iba poriadne veľký kus ničoho. Raz do roka sa toto nič oplotí, zastavia, zarároží a dá sa k dispozícii ľuďom na hranie. Vznikne Pohoda, ktorá genius loci nepochybne má, o to cennejší, že je umelou konštrukciou, čímsi, čo tam najprv nie je a potom je. Priestor infikovaný človečinou, rok od roka útulnejší, zdanlivo menší, kompaktnejší, miesto, kadiaľ sa dá prechádzať bez toho, aby človeku dochádzalo, ako ďaleko je jedna vec od druhej. Tento rok pribudlo solárne osvetlenie, popolníky naplnené pieskom a asi ešte čosi, ale neviem, nevšimol som si.
Ani svetlá by som si nevšimol, ani tie popolníky, ale písalo sa o nich a boli tam, tak som si to spojil. Aj toto patrí k Pohode, faloš spomienok, pre ktorú si veci pamätáme inak, ako sa udiali. Priestor, v ktorom sa Pohoda odohráva, je vlastne malicherná záležitosť. Nebolo by to tak, keby nefungoval, lenže funguje, a tak ho netreba riešiť. Podobné je to s desiatkami ďalších vecí, nemusíme si ich všimnúť, ale cítime sa tam kvôli nim dobre. Lepšie. Na žiadnu z doterajších Pohôd som nešiel s takou nevôľou, v line-upe nebolo nič, čo by som fakt bytostne túžil vidieť naživo, ale to nebol ten hlavný dôvod. Ten bol osobnejší, podlomené zdravie a tak, nič, čo by sa hodilo do reportáže, v každom prípade platí, že tento rok som vnímal návštevu Pohody predovšetkým ako pracovnú záležitosť. A skutočne som pracoval, viac ako po oné roky a intenzívnejšie, ale to dôležitejšie je, že už som si dlho žiadnu prácu takto neužíval.

.koncert pre seba
Koncert Lou Reeda bol dokonalý, nekompromisný, neosobný, žiadne spoločné katarzné juchanie, ale výpoveď kohosi, komu je celkom jedno, či tam dole, pod pódiom, je desať ľudí, alebo desaťtisíc. Heroin bol jediný skutočný hit ale nie, žiadny Perfect Day vo štvrtok v noci na Pohode. Nehodil sa. Umenie navážno, bez ohľadu na kohokoľvek a čokoľvek. Hrali sa staré veci, od Transformera až po tie najnovšie s Metallicou, ale nemyslím, že zmyslom toho koncertu bolo ich zahranie komusi ďalšiemu. Skôr som mal pocit, že ten nesympatický uzatvorený drobný sedemdesiatnik hrá hlavne pre seba. Principiálne mi prekáža slovo meditácia, nepatrí do nášho kultúrneho rámca, modlitba je príliš duchovná a príliš jednoznačná iným smerom, takže neviem, čo Reed robil, ale to, že pri tom hral, bolo len prostriedkom. Byť v sedemdesiatke rockovou hviezdou je nedôstojné pankáča, byť v sedemdesiatke pankáčom je nedôstojné džentlmena. Kto iný by to mal cítiť, ak nie Lou Reed? Šou? V žiadnom prípade, niet veľmi čo ukazovať.
Uhrančivé, vysiľujúce, bolestné, zážitok, za ktorým sa nechodieva na rockové koncerty. Až ma zamrzelo, že na konci to vyzeralo, že ho hranie fakt tešilo. Nemám s čím porovnávať, Reeda som naživo nikdy nevidel, iba sprostredkovane z dvoch live VHS-iek, jeho vystúpenie na Pohode však momentálne pokladám za jeden z najsilnejších zážitkov umenia vôbec. Celkom snobsky mám naďalej z Reedovej tvorby najradšej Songs for Drella, album nahraný s Johnom Callom, ale to je akosi vedľajšie. Lebo Pohode nešlo o virtuozitu – celá sprievodná kapela hrala azda skutočne lepšie, ako hlavný hrdina – ale o selfterapiu. Aspoň sa mi tak zdalo. Nie je ľahké byť tým Lou Reedom, akurát Lou Reed sám si nemôže vybrať. Údel? Áno. Ten pán by mal sedieť kdesi doma a na kolenách hojdať vnukov, namiesto toho chodí po svete a hrá pesničky, ktoré nie je ľahké počúvať. Nič nie je viac No Future.

.lepšie ja
A potom, že či sa mi páčilo. Páčilo? Akože zredukovať hodinu a pol čohosi takého intenzívneho do slova, ktoré sa zdráham použiť aj keď skutočne o nič nejde? Kde sme?
Bolo výborné, že Pohoda 2012, prvá Pohoda po konci hudby ako predajnej komodity priniesla aj takýto koncert. Aspoň sme sa mohli vyfarbiť, oba tábory, akoby stojace proti sebe. Tí, ktorým sa koncert Lou Reeda páčil, a tí, ktorým sa nepáčil. Dvadsaťpäť rán po holej obom táborom.
Ostatná hudba na Pohode už znela akosi mimo mňa, nerozčúlila, nenadchla, počúvajúc interpretov, zdalo sa mi, že počujem, čo oni príliš počúvali. Tu Björk, tam PJ Harvey, Laurie Anderson, Sade, Kate Bush, hentam Placebo, Siuxie and the Banshees, Iggyho Popa a berlínskeho Davida Bowieho a Primal Scream a ešte aj tý Orbital mi zneli, akoby príliš počúvali Orbital.
Ale to nevadí, v polohe hudobného ignoranta si náramne hoviem, stačia mi ľahké odpovede. Tisíckrát mi kto chce, môže tvrdiť čo chce, najlepší line-up Pohody za posledné roky a čo ja viem čo, nie, boli tu lepšie roky.
Možno som skutočne nebol dostatočne otvorený a čosi mi za posledné roky ušlo, napríklad kam smeruje populárna hudba, ale neviem, či mi to chýba. Hudby je priveľa, v tom množstve sa štatisticky aj tí priemerní musia javiť ako vynikajúci. Posledné, čo som videl, počul a udržal, boli akísi Chase and Status. Poriadne sa rozbesnili, uhrančiví, maniakálni, hysterickí, tiež na jedno použitie, ale inak veľká sranda.
Pohoda je svojrázna, naozaj exotická, sprostredkovateľná vlastne veľmi ľahučko, a preto ťažko uveriteľná. Bohatá, veľmi štedrá aj tými bizarnými spôsobmi. Nech organizátori pripravia čokoľvek, akýkoľvek program o čomkoľvek, nech sa javí akokoľvek, vždy sa ho niekto zúčastní. Vox populi stage, kdesi kto chce, hovorí čo chce? Bol, a ľudia hovorili. Kvetinárstvo? Bolo a ľudia si nosili kvietky vo fľašiach, disco na kolieskových korčuliach? Všetko bolo. Aj náš .týždňovský workshop o písaní bol, vravel som o angažovanej publicistike a veru s nasadením, o akom by som ani neveril, že som ho ešte schopný.
Akoby sme na Pohodu ani nechodili my, ale naše lepšie ja.
Takže o rok.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite