Dôvodov je viacero: klesajúci dopyt v Európe a vyššia efektivita automobilovej výroby v strednej a východnej Európe. Aby sme neboli ohúrení iba skvelými slovenskými číslami: Wall Street Journal nedávno porovnal výrobu v piatich najväčších talianskych závodoch Fiatu s jedným závodom v Poľsku za rok 2009. V talianskych závodoch vyrobilo 22-tisíc pracovníkov 650-tisíc áut. V poľskom závode Tychom bolo vyrobených takmer rovnaký počet áut, 600-tisíc, so 6 100 pracovníkmi. Na východ vrátane Slovenska a Česka sa okrem toho nepresunuli len samotné montáže automobilov, ale aj veľká časť produkcie medzinárodných dodávateľov; iba na Slovensku je takýchto dodávateľov vyše 250. Od manažérov, pracujúcich v dodávateľských firmách na Slovensku, pritom môžete súkromne počuť, že ich kvalita a efektivita je často na úplnej špičke v rámci celého koncernu.
Tento presun výroby, a sčasti aj technológií, smerom do strednej a východnej Európy je v niečom dobrou správou, a je možné, že ešte pár rokov budú čísla z automobilového priemyslu najväčším zdrojom úspechu celej ekonomiky. V dlhšom výhľade však tento presun na východ a pokles dopytu
v Európe prináša aj neistotu: ak sa Poľsko, Česko a Slovensko čoraz viacej stávajú Západom, nepôjdu ekonomicky uvažujúci výrobcovia zajtra-napozajtre ešte východnejšie? A nakoľko majú vôbec šancu prežiť v Európe toľké automobilky a ich toľké závody? Ako by bolo Slovensko schopné zareagovať na
prípadnú stratu dnes získanej a vysokocenenej automobilovej produkcie – na úrovni štátu, ale najmä na úrovni iných podnikov a podnikateľov?
Práve táto posledná otázka je dôležitá v súvislosti s debatou o vzdelávaní. Súčasný vysoký dopyt a rastúce objednávky automobiliek v najbližších rokoch zdôrazňujú potrebu dobre pripravených absolventov robotníckych profesií. Dlhodobá udržateľnosť takýchto profesií je však otázna, a najmä presťahovanie niektorých výrobcov na Ukrajinu či do Bieloruska je oveľa ľahšie ako preškolenie robotníkov na prácu s vyššou pridanou hodnotou. Zhodu by bolo potrebné hľadať v priesečníku povolaní, ktoré budú vyhovovať aj dnešným výrobcom, no ktoré budú mať aj zručnosti, použiteľné v čase, keď by už Slovensko nebolo číslom jeden vo výrobe automobilov na svete.
Tento presun výroby, a sčasti aj technológií, smerom do strednej a východnej Európy je v niečom dobrou správou, a je možné, že ešte pár rokov budú čísla z automobilového priemyslu najväčším zdrojom úspechu celej ekonomiky. V dlhšom výhľade však tento presun na východ a pokles dopytu
v Európe prináša aj neistotu: ak sa Poľsko, Česko a Slovensko čoraz viacej stávajú Západom, nepôjdu ekonomicky uvažujúci výrobcovia zajtra-napozajtre ešte východnejšie? A nakoľko majú vôbec šancu prežiť v Európe toľké automobilky a ich toľké závody? Ako by bolo Slovensko schopné zareagovať na
prípadnú stratu dnes získanej a vysokocenenej automobilovej produkcie – na úrovni štátu, ale najmä na úrovni iných podnikov a podnikateľov?
Práve táto posledná otázka je dôležitá v súvislosti s debatou o vzdelávaní. Súčasný vysoký dopyt a rastúce objednávky automobiliek v najbližších rokoch zdôrazňujú potrebu dobre pripravených absolventov robotníckych profesií. Dlhodobá udržateľnosť takýchto profesií je však otázna, a najmä presťahovanie niektorých výrobcov na Ukrajinu či do Bieloruska je oveľa ľahšie ako preškolenie robotníkov na prácu s vyššou pridanou hodnotou. Zhodu by bolo potrebné hľadať v priesečníku povolaní, ktoré budú vyhovovať aj dnešným výrobcom, no ktoré budú mať aj zručnosti, použiteľné v čase, keď by už Slovensko nebolo číslom jeden vo výrobe automobilov na svete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.