Keď sa Stanislav Zvolenský v roku 2008 stal bratislavským arcibiskupom a slovenským metropolitom, vyjadril želanie, že by svojím verejným pôsobením rád nadviazal kontakt a dialóg s agnostickým a ateistickým prostredím Bratislavy. Nepodarilo sa mu to. Nahradil a zastúpil ho v tom však o rok neskôr menovaný trnavský arcibiskup Róbert Bezák. Bol to on, kto sa stal pre bratislavských intelektuálov, ale aj formálne kresťanské Slovensko hlavným predstaviteľom „novej doby“ slovenského katolicizmu. Dôkazom sú petície a otvorené listy, ktoré po odvolaní arcibiskupa Bezáka podpísali mnohí intelektuáli.
.tisov kritik
Stojí za pozornosť, vďaka čomu sa Róbertovi Bezákovi podarilo do tejto dôležitej verejnej polohy dostať. Nebola za tým totiž ani tak jeho intelektuálna zdatnosť, ako sa to snažili interpretovať niektorí jeho priaznivci, ani objednávka bratislavských liberálov, ako to zase konšpiratívne videla časť katolíkov. Bezák nebol intelektuál (čo neznamená, že si intelektuálov nevážil), čo najlepšie vyjadril sám, keď sa k tomu v televíznych Lampách v diskusii so Štefanom Hríbom priznal. Dôležitejší, než intelektuálna argumentácia, bol jeho zrelý názorový postoj. Keď sa ho Hríb pýtal podrobnejšie na charakter slovenského štátu a osobnú zodpovednosť Jozefa Tisa za zločiny tohto štátu, Bezák sa diskusii radšej vyhol. Nepoznal Tisov holíčsky rasistický prejav, zbytočne nešpekuloval o charaktere Tisovho režimu a nedokázal ani hlbšie rozoberať Tisovu neposlušnosť voči pápežovi. Za to však dokázal niečo, čo iným kňazom (či skôr biskupom) chýba: verejne zaujať postoj, jednoznačne sa dištancovať od prejavov obdivu k slovenskému štátu a morálne spochybniť aj odkazy na relatívny blahobyt vtedajšej spoločnosti.
Možno to bude znieť pre niekoho prekvapivo, ale tieto Bezákove postoje nijako nevybočujú z postojov drvivej väčšiny slovenských kňazov a biskupov. Autor tohto textu má osobnú skúsenosť, ako iný slovenský biskup o probléme hovoril oveľa naliehavejšie a sugestívnejšie („O slovenskom katolicizme počas vojny najlepšie svedčí to, že nám chýbajú svätci.“), nerobil to však verejne. Podobne ako ďalší slovenskí kňazi. Ostatným dôkazom tohto nedostatočne odvážneho jazyka, pretože o to ide, bolo vyhlásenie slovenských biskupov k 70. výročiu deportácií slovenských Židov. Obsahovo nebolo textu veľmi čo vytknúť, formou a svojím jazykom však zaostal za očakávaniami, napríklad aj vzorom vyhlásenia k židovskej otázke, ktoré v októbri 1987 podpísali disidenti na čele s Tatarkom a Korcom.
.čas na Boha
Tak, ako nebol Bezák intelektuálom, nebol ani akademickým teológom. Napriek tomu to boli opäť mnohé teologické otázky, kde dokázal mediálne zaujať. A opäť išlo o rozdiel medzi argumentáciou a vecnou stránkou problému a jeho osobným (či skôr osobnostným) vkladom, azda až istou empatiou pri jeho dis-
kutovaní. Dobrou ilustráciou bol Bezákov názor na otázku umelého oplodnenia in vitro. Po tom, čo bola v roku 2010 udelená Nobelova cena za medicínu britskému profesorovi Robertovi Edwardsovi za objavenie metódy umelého oplodnenia, arcibiskup Bezák v prvom vyhlásení, na rozdiel od tradičného cirkevného učenia, vyjadril pre metódu pochopenie (neskôr svoj názor korigoval). Problémom takéhoto postoja pochopiteľne je, že je filozoficky neudržateľný a nezlúčiteľný s ochranou života pred narodením a dôstojnosťou ľudskej osoby. Katechizmus techniku umelého oplodnenia odsudzuje ako „morálne neprijateľnú“. Viac ako teologická a filozofická rozhľadenosť hovorila z Bezáka aj teraz iná vlastnosť či schopnosť.
Jeho jazyk vyvolával nejednoznačnosť aj v ďalších prípadoch. Tradiční katolíci na jednej strane a intelektuáli na strane druhej rozumeli jeho výrokom úplne protichodne. Príkladom boli jeho úvahy, ako má vo funkcii biskupa menej času na Boha alebo jeho úzkostlivý pohľad na chlapčenské miništrovanie v čase sexuálnych škandálov v niektorých západných krajinách. Arcibiskupovi Bezákovi nebolo možné vložiť do úst zlý úmysel. Jazyk, ktorý jedných zaujal svojou otvorenosťou, však súčasne iných zneisťoval svojou nejednoznačnosťou.
.tisov kritik
Stojí za pozornosť, vďaka čomu sa Róbertovi Bezákovi podarilo do tejto dôležitej verejnej polohy dostať. Nebola za tým totiž ani tak jeho intelektuálna zdatnosť, ako sa to snažili interpretovať niektorí jeho priaznivci, ani objednávka bratislavských liberálov, ako to zase konšpiratívne videla časť katolíkov. Bezák nebol intelektuál (čo neznamená, že si intelektuálov nevážil), čo najlepšie vyjadril sám, keď sa k tomu v televíznych Lampách v diskusii so Štefanom Hríbom priznal. Dôležitejší, než intelektuálna argumentácia, bol jeho zrelý názorový postoj. Keď sa ho Hríb pýtal podrobnejšie na charakter slovenského štátu a osobnú zodpovednosť Jozefa Tisa za zločiny tohto štátu, Bezák sa diskusii radšej vyhol. Nepoznal Tisov holíčsky rasistický prejav, zbytočne nešpekuloval o charaktere Tisovho režimu a nedokázal ani hlbšie rozoberať Tisovu neposlušnosť voči pápežovi. Za to však dokázal niečo, čo iným kňazom (či skôr biskupom) chýba: verejne zaujať postoj, jednoznačne sa dištancovať od prejavov obdivu k slovenskému štátu a morálne spochybniť aj odkazy na relatívny blahobyt vtedajšej spoločnosti.
Možno to bude znieť pre niekoho prekvapivo, ale tieto Bezákove postoje nijako nevybočujú z postojov drvivej väčšiny slovenských kňazov a biskupov. Autor tohto textu má osobnú skúsenosť, ako iný slovenský biskup o probléme hovoril oveľa naliehavejšie a sugestívnejšie („O slovenskom katolicizme počas vojny najlepšie svedčí to, že nám chýbajú svätci.“), nerobil to však verejne. Podobne ako ďalší slovenskí kňazi. Ostatným dôkazom tohto nedostatočne odvážneho jazyka, pretože o to ide, bolo vyhlásenie slovenských biskupov k 70. výročiu deportácií slovenských Židov. Obsahovo nebolo textu veľmi čo vytknúť, formou a svojím jazykom však zaostal za očakávaniami, napríklad aj vzorom vyhlásenia k židovskej otázke, ktoré v októbri 1987 podpísali disidenti na čele s Tatarkom a Korcom.
.čas na Boha
Tak, ako nebol Bezák intelektuálom, nebol ani akademickým teológom. Napriek tomu to boli opäť mnohé teologické otázky, kde dokázal mediálne zaujať. A opäť išlo o rozdiel medzi argumentáciou a vecnou stránkou problému a jeho osobným (či skôr osobnostným) vkladom, azda až istou empatiou pri jeho dis-
kutovaní. Dobrou ilustráciou bol Bezákov názor na otázku umelého oplodnenia in vitro. Po tom, čo bola v roku 2010 udelená Nobelova cena za medicínu britskému profesorovi Robertovi Edwardsovi za objavenie metódy umelého oplodnenia, arcibiskup Bezák v prvom vyhlásení, na rozdiel od tradičného cirkevného učenia, vyjadril pre metódu pochopenie (neskôr svoj názor korigoval). Problémom takéhoto postoja pochopiteľne je, že je filozoficky neudržateľný a nezlúčiteľný s ochranou života pred narodením a dôstojnosťou ľudskej osoby. Katechizmus techniku umelého oplodnenia odsudzuje ako „morálne neprijateľnú“. Viac ako teologická a filozofická rozhľadenosť hovorila z Bezáka aj teraz iná vlastnosť či schopnosť.
Jeho jazyk vyvolával nejednoznačnosť aj v ďalších prípadoch. Tradiční katolíci na jednej strane a intelektuáli na strane druhej rozumeli jeho výrokom úplne protichodne. Príkladom boli jeho úvahy, ako má vo funkcii biskupa menej času na Boha alebo jeho úzkostlivý pohľad na chlapčenské miništrovanie v čase sexuálnych škandálov v niektorých západných krajinách. Arcibiskupovi Bezákovi nebolo možné vložiť do úst zlý úmysel. Jazyk, ktorý jedných zaujal svojou otvorenosťou, však súčasne iných zneisťoval svojou nejednoznačnosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.