Ratkovej chýba finančný magnát

.aká je vaša väzba k Ratkovej?
Narodil som sa v Ratkovej, ale nevyrastal som tam, no trávil som tam prázdniny. Akosi som však priľnul k tomu kraju, pretože inde som na prázdniny ani nechodil. Dokonca raz sa mi odtiaľ nechcelo odísť z polročných prázdnin, tak ma tam prepísali do miestnej školy. Chodil som do nej pol roka.

.aká bola Ratková v tom čase?
Bolo to mestečko, ktoré malo vyše tisíc obyvateľov. V okolí boli magnezitové bane, ktoré ešte vtedy fungovali. Keďže bola práca, boli aj ľudia. Pamätám si, že tam istý čas fungovalo aj gymnázium, hralo sa tam divadlo. V 60. rokoch začali bane zatvárať a ľudia odchádzali za prácou do väčších miest.

.pre vás ako herca je to vyznamné miesto asi aj preto, že tam vzniklo prvé ochotnícke divadlo na Slovensku.
Dokonca sa tam odohrali premiéry niektorých Palárikových hier. Žilo to tam čulým divadelným životom. Hrávali učitelia, farári. Peter Bohúň starší namaľoval aj miestnú divadelnú oponu, ktorá sa, žiaľ, nezachovala. Viem, že v minulosti to bolo slobodné mesto s množstvom remeselníkov. Otec spomínal, že tam žila aj židovská komunita, bola tam synagóga a dodnes sa zachoval židovský cintorín.

.spájajú sa vám s Ratkovou zaujímavé príhody?
Keď som bol študent, tak sme v lete mali hrať predstavenie Kocúrkovo v Rimavskej Sobote. Keď sme prišli, bol tamojší miestny predseda SZM taký „nachmelený“, že vôbec netušil, že tam máme hrať. Tak som zorganizoval presun do Ratkovej, kde sme chceli predstavenie odohrať. Predseda národného výboru to zobral vážne, rozhlas hlásil pozvánku každých pätnásť minút a auto s ampliónom chodilo po susedných dedinách a oznamovalo, že mladí bratislavskí herci tam budú dnes vystupovať pod vedením nášho rodáka Borisa Farkaša, syna tiež nášho rodáka Laca Farkaša. Šéf SZM v Rimavskej Sobote však medzičasom vytriezvel a poslal na nás Verejnú bezpečnosť, ktorá zrušila predstavenie v Ratkovej. Bolo to kruté, keď som cestou do Rimavskej Soboty z autobusu videl, ako do Ratkovej na divadlo peši putujú ľudia až z okolitých dedín. Doteraz si tiež pamätám, že som bol v Ratkovej, keď Gagarin letel do vesmíru. Keďže som ho chcel lepšie vidieť, tak som vyliezol na strechu šopy. Išla okolo suseda a keď som jej vysvetlil, prečo som na streche, po chvíli sa vrátila a povedala mi, že ešte lepšie uvidím, keď vyjdem na protiľahlý kopec.

.čo sa u vás v rodine hovorilo o príčinách úpadku Ratkovej?
Ja si myslím, že to bol úbytok pracovných príležitostí, preto ľudia odtiaľ odchádzali. Nakoniec, aj moji starí rodičia v čase, keď som mal pätnásť rokov, z Ratkovej odišli a išli bývať do Banskej Bystrice.

.chodíte tam ešte?
Pokiaľ sa dá, tak tam zájdem a ukazujem tento kraj aj svojim kamarátom. Bol som tam aj pred štyrmi rokmi s režisérom Patrikom Lančaričom, ktorý sa ma po príchode opýtal: A čo budeme teraz robiť? Ja mu vravím, že odpočívať a pozerať si kraj, a on sa ma na to spýta, či tam nie je nejaká diskotéka. Povedal som mu, že najbližšia je v Miškolci. Nakoniec sa mu tam však veľmi zapáčilo.

.aj vás miestni vnímajú ako svojho rodáka a pozývajú vás?
Vzniklo tam občianske združenie, ktoré každé dva roky organizuje stretnutie priateľov Ratkovej. Oceňujem, že sa usilujú zachrániť aspoň zopár historických objektov ako evanjelická fara či obecná sýpka. Naposledy som dokonca vystúpil aj v kultúrnom programe a čítal som v ratkovčine humorné príhody, ktoré spísal môj krstný otec Julo Farkaš. On bol rozlasový redaktor a zdramatizoval množstvo Dobšinského rozprávok, ktoré sme ako deti počúvali. Ja sám som kedysi hral Dobšinského v životopisnom filme. Vtedy som tiež celý štáb zobral do Ratkovej.

.je ešte šanca, že sláva Ratkovej sa vráti?
V blízkej budúcnosti asi nie. Potrebovala by silných mecenášov. Škoda, že sa v Ratkovej nenarodil nejaký významny oceliar, alebo finančný magnát.