Ona a ja

Ona je dcérou muža, ktorý zdedil prezidentský úrad mojej krajiny po krvi, tej istej krajiny, kde môj otec pred rokmi prišiel o prácu vlakového inžiniera. Ona je zviazaná každým slovom, ktoré povie, ja som prelomila väzenie a oslobodila svoje svedomie už pred rokmi, práve vďaka slovu.
Ona sa všetkého bojí, bojí sa Kuby, kde môžeme byť slobodní, navštíviť koncert alebo verejne hovoriť o našich problémoch, opustiť krajinu a znovu sa do nej slobodne vrátiť bez toho, aby sme niekoho prosili o povolenie. A ja jej rozumiem prečo. Nosí na svojich pleciach dedičstvo svojich predkov, ktoré, možno, už veľakrát, chcela odložiť, vzdať sa ho, vymazať ho. A ja som len nadutec bez rodokmeňa, moji rodičia nebojovali pri Sierra Maestra. Slogany, ktoré vznikali u nich doma, boli u nás vždy odmietnuté. Prejavy jej exaltovaného strýka narážali v mojom klane na skepsu a hluchotu. Ona má pred sebou stále mikrofóny, dáva televízne rozhovory a médiami je zbožňovaná. Moja tvár sa objavuje zásadne so slovami ako „nepriateľ“, „kyber-teroristka“ a samozrejme, nikto sa ma s mikrofónom v ruke nepýta, čo si o tom myslím.
Ona bola na svojom turné po Amerike a kubánske správy ju za to nijako neodsúdili, ona povedala, „volila by som Obamu“, a – aké to prekvapenie – nikto v našej tlači jej nenadával do Yankeeov. Ona je obeťou svojho pôvodu, minulosti. Ja nič také nemám a keď sa ráno zobudím, myslím len na to, čo bude zajtra. Ona  a ja. Hoci ju to desí a popiera to, my obe sme súčasťou jednej krajiny. Sme veľmi rôzne dcéry tej istej zeme, milované aj nenávidené. Bude musieť uznať, že som tu aj ja a že táto Sánchezová žiada svoje práva, aby mohla kritizovať veterné mlyny.