Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Helsinské tajomstvo

.štefan Hríb .časopis .téma

To, čo sa dialo v Helsinkách, bolo čarovné. Až tak, že sme sa tam na víkend vybrali, aby sme si vychutnali rozhodujúce zápasy na vlastné očí. A bolo čo vychutnávať.

Podstatné sú desiatky hráčov na ľade. Význam toho, čo robia, však nie je daný nimi, ale miliónmi ľudí pri televízoroch. Okrem týchto dvoch skupín je tu ešte jedna určite nie bezvýznamná – tisícky ľudí na štadióne. V Bratislave pred rokom malo byť publikum jedným z dôležitých prvkov úspechu. Diváci nesklamali, ale úspech sa nedostavil.
Napriek tomu zostali minuloročné majstrovstvá sveta pre slovenskú reprezentáciu silnou spomienkou. Nie pre hru či jej výsledok, ale pre spôsob, akým tribúny prijali neúspech hokejistov. Na domácej pôde sa ukázalo, že hľadisko vie stáť za hráčmi aj v zlých chvíľach, že ľudia chodia na hokej emocionálne nielen brať, ale aj dávať. V Helsinkách sme boli zvedaví okrem iného aj na to, akí ľudia vycestujú za svojimi hokejistami do inej krajiny a ako prežijú výhru či prehru.

.hokejový fanúšik
V porovnaní s futbalom vyzerá hľadisko hokeja na najvyššej úrovni priam neuveriteľne. Nijaké sektory jedného a druhého mužstva, kde môžete mať dresy a vlajky, nijaký neutrálny sektor, kde nie sú dresy a vlajky povolené – nič také. Všetci sú premiešaní – Rusi s Fínmi, Slováci s Čechmi. A po celý čas sme nevideli ani jeden konflikt.
Reči, ktoré sme viedli s niektorými našimi fanúšikmi, tiež nie sú celkom to, čo by človek očakával na hokejovom štadióne. Muž, ktorý sedel pred nami, nám napríklad hovoril, že spiatočný let má cez Mníchov a asi tam na jeden deň ostane, pretože už tri roky chce ísť do mníchovskej galérie, ale stále si nenašiel čas. Slováci sediaci nad nami zasa povzbudzujú Zdena Cháru citátom z piesne Vladimíra Vysockého – „Čára baľšój, jemu vidnéj“. Prvé vulgarizmy sa objavia až po Frolíkovom vyrovnávajúcom góle a jeho neskoršom drobnom zranení, lenže vzápätí odkiaľsi zaznie „Ale, džentlmeni!“ a vulgarizmy prestanú (hoci nie úplne – pokračovala v nich veľmi intenzívne už len mladá slovenská dáma, ktorej sa oslovenie „džentlmeni“ zjavne netýkalo).
Na zápase s Českom vedľa nás sedí Martin Škrteľ, niekoľko sedadiel od neho ruský tréner Zinetula Biľaletdinov. Počas tretín sú obaja pohrúžení do hry (aj keď každý celkom iným spôsobom), počas prestávok obaja ochotne a nekonečne trpezlivo reagujú na žiadosti o spoločnú fotku alebo autogram. S Martinovým otcom sa cez prestávku pred treťou tretinou rozprávame o Martinovom prípadnom prestupe z Liverpoolu do iného mužstva. Pán Škrteľ niečo naznačuje, ale nič konkrétne. Ale dozvieme sa, že Liverpool robí všetko pre to, aby si Martina aj po mimoriadne úspešnej sezóne udržal.
Všetci sa snažíme pôsobiť uvoľnene, ale keď začne tretia tretina, sme absolútne vtiahnutí do hry. Po fantastickej prihrávke Miša Handzuša Mirovi Šatanovi a Mirovom ešte fantastickejšom blafáku vedieme 2:1, ale s nervami sme na tom čoraz horšie. Libor Hudáček nás svojím gólom takmer doráža. Niekto nad nami hovorí, že má tlak dvesto na päťsto a to je asi najvýstižnejšie vyjadrenie stavu všetkých naokolo. Posledných desať minút prežívame striedavo nadšene a strašidelne. Všetci naokolo sú ako v tranze. Ale prežívame, hoci tie minúty trvajú celé hodiny. Aj to robí s ľuďmi hokej. Keď uplynie posledná sekunda, a Slovensko je vo finále, tribúna inak distingvovaných ľudí skáče, kričí, objíma sa, alebo len nemo stojí a hľadí do priestoru s blaženým výrazom.

.oslavy
To, čo zažívame krátko po zápase a čo pozorujeme aj na ďalších slovenských fanúšikoch, je divoká zmes pocitov, z ktorých dva sú dominantné – pocit vďaky a pocit spolupatričnosti. Vďaku cítime vnútri, spolupatričnosť sa prejavuje zreteľne aj navonok – neznámi ľudia sa k sebe chovajú ako starí kamaráti, pivo a vodka sa kupuje v rundách pre neznámych ľudí. Zo štadióna sa presúvame s veľmi sympatickou partiou do centra a tam v jednom z barov stretávame konečne niekoho, komu môžeme osobne a nahlas poďakovať.
Emil Šatan, Mirov otec, nás najprv vyhreší, že sme sa mu neozvali skôr (a neuzná nám ani to, že sme mu pred zápasom písali sms-ku, lebo z nej mu nebolo jasné, že sme v Helsinkách), ale potom sa už všetci tešíme z výhry aj z hry. Emil navyše vie, že zápas rozhodol jeho syn, a tak sa spokojne usmieva. V televízore beží finále ligy majstrov, ale to sledujeme len jedným okom – teraz máme dôležitejšie veci. Pán Šatan vraví, že si bol istý, že Mirovi jeden zápas vyjde mimoriadne a to isté tvrdí o Mišovi Handzušovi. Naši noví priatelia mu oponujú, že veď Mišo predsa vybojoval buly a tečoval strelu pri rozhodujúcom góle s Kanadou. Všetci sa zhodneme, že trojica Chára, Šatan a Handzuš je po hokejovej, osobnostnej a ľudskej stránke pre mužstvo neoceniteľná. A všetci oslavujeme až tak, že nevieme celkom, kedy a ako sme sa rozlúčili.

.finále
Najskôr si pozrieme zápas o tretie miesto. Držíme, samozrejme, Česku, hoci Fíni sú veľmi sympatický tím. Česi to zvládnu, tešíme sa z niektorých kombinácií, hoci Jágr to nie je. Bronz je doma. Dostávame SMS správu: „Máme dve medaily, to nemá nikto.“
Finálový zápas s Ruskom sledujeme oveľa pokojnejšie ako naše semifinále. Jednak striebro je už isté, čo je obrovský úspech, a jednak sme videli semifinále Rusov s Fínmi. A zdalo sa nám, že Malkin a spol. je tím z inej planéty, v podstate nezdolateľný.
Predpoklad sa potvrdil, v tomto zložení bolo Rusko nad sily všetkých tímov. To, čo predvádzali Malkin, Ovečkin, Sjomin či Dacjuk, sme si vlastne celkom vychutnali, a hoci sme tŕpli pri každej ich prítomnosti na ľade, súčasne to bola hokejová krása, ktorú sme nemohli neoceniť. Videť zblízka útočníkov, ktorí sa vlastne nedajú brániť, je naozaj estetický zážitok.
Koniec, Rusi sa prekvapujúco intenzívne tešia, náš tím však nesmúti. Vlastne pokračuje oslava zo semifinále. Laco a Chára sú navyše vyhlásení za top hráčov na svojich postoch. Rozprávková jazda skromného tímu sa končí, doma hučí radosť, tu v hale cítime najmä priateľstvo hráčov, ktorí hrali jeden za druhého. Hokej zrazu prerástol do oveľa hlbšej roviny.
Čo rozhodlo? Určite tréner Vůjtek, ktorý bol autoritou a súčasne veľmi pokojným taťkom viacerých mladíkov. Určite tiež trio Chára, Šatan, Handzuš, ktoré dodalo tímu to, čo delí najlepších od priemeru. A, samozrejme, Ján Laco s jeho zázračným prerodom od brankára Detvy k hviezde celého šampionátu. Ale najdôležitejšie bolo to čosi v tíme, čo spôsobilo, že zranení naďalej hrali, unavení sa opakovane obetovali a nikto nemyslel na seba.
Zdalo sa nám, že o striebre tentoraz nerozhodli hokejové veci. Tajomstvo tohto úspechu bolo ukryté inde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite