.robert Fico dokáže staviť na správnu kartu. Vo voľbách mu stačilo na bilbordoch jedno slovo. Vystihol ním obavy ľudí v časoch ekonomickej krízy aj problém pravicovej vlády. Výsledkom je, že jeho vláda bude bez koaličných partnerov, bez koaličnej zmluvy, bez koaličnej rady. Až najbližšie roky ukážu, či je Smer taký jednotný, ako pôsobí, alebo je sám o sebe skôr koalíciou rôznych záujmov.
.stredová vláda
Stojí za pozornosť, ako sa Robert Fico ujal vlády. Koalícia Ivety Radičovej sa po voľbách v roku 2010 so štyrmi (a reálne šiestimi) koaličnými partnermi ponáhľala. Program aj koaličná zmluva sa písali rýchlo, za horúca. Robert Fico koaličnú zmluvu písať vôbec nemusel, a napriek tomu sa neponáhľal.
Aj zloženie vlády predstavoval slimačím tempom. A všetko bolo podriadené hlavnému cieľu novej vlády – budovaniu nadstraníckeho porozumenia a empatie takmer pre všetky záujmové a spoločenské skupiny.
Keďže koaličných partnerov v parlamente premiér nepotreboval, našiel si ich v spoločnosti a do zodpovednosti za vládnu politiku zapojil odbory, zamestnávateľov či cirkev.
Prečo to Fico robí? Odpoveď nájdeme práve v programovom vyhlásení vlády. Z jeho textu a dikcie je jasné, že Robert Fico nie je vyhranený ľavicový premiér. Jeho vláda mieri skôr do stredu. Ak sa čitateľ nedá zmiasť občasnou rétorikou a odloží červené súkno, vládny program sa dá porovnať aj s niektorými vládami okolitých štátov, napríklad s liberálnym Donaldom Tuskom v Poľsku či sociálne demokatickým kancelárom Wernerom Faymannom v Rakúsku.
Prečo je to tak? Vysvetlenie je v zásade jednoduché. V európskych spoločnostiach dnes v podstate neexistuje proletariát, dokonca aj počet zamestnancov v priemysle a poľnohospodárstve sa znižuje, takže ľavica stráca svoju tradičnú klientelu. Nahrádza ju povedomie o príslušnosti k strednej triede, spojené so širokými spoločenskými nárokmi na kvalitné zdravotníctvo, školstvo či verejné služby. Väčšinu daní dnes väčšina voličov zaplatí v obchodoch na DPH, nie zo svojich miezd. Aj v týchto súradniciach treba vidieť novú Ficovu vládu.
Ak bude meniť dane, väčšiny populácie sa to bolestne nedotkne. A keď bude chcieť šetriť, budú sa jej ťažko hľadať rezervy. Jej najväčším problémom a prioritou bude udržať spoločenský zmier práve v sektoroch, ako sú zdravotníctvo či školstvo. Odborárska mentalita zamestnancov a rastúce očakávania od štátom dotovaných sektorov sú nevyhnutne v konflikte. Udržanie tohto konfliktu pod kontrolou je hlavným cieľom Ficovej vlády. Preto ak sa aj Ficov kabinet odhodlá k nejakým legislatívnym zmenám, bude to podriadené tomuto cieľu.
Stredovosť programového vyhlásenia vlády cítiť na každej strane textu: veľa zmienok o boji proti korupcii a podvodom, transparentnosť, audity, kontroly a tak ďalej, všetko samé povinné znaky dnešného politického stredu.
Podobné je to aj v zahraničnej politike. Nájdete tu toľko potvrdení našich záväzkov k EÚ, NATO či V4 a ďalším organizáciám, že Eduard Kukan by to nenapísal inak. Iste, niekoho podráždi zmienka o Rusku. Mimochodom, je iba jedna, aj to vágna. Aj to však treba vidieť v kontexte. Pre Rusko sme príliš malý a nezaujímavý partner, navyše, v hlavnej téme ruskej zahraničnej politiky voči Európe (energetická bezpečnosť, čítaj nezávislosť od jedného zdroja), stojí Ficova vláda na opačnej strane ako Moskva, takže je celkom jasné, že ide o zmienku určenú pre domáce ciele. Nič viac.
Stredovosť Ficovej vlády napokon ilustruje ešte jedna vec: Smer sa stal stranou, ktorá je zaujímavá pre kariérnych úradníkov a technokratov. Presne tým, čím bola v minulosti charakteristická SDKÚ. Na verejnosť to pôsobí dôveryhodne a kým to tak bude, je jasné, že Fico hodil kotvu do stredu politického spektra.
.bez odvahy
Odvrátenou stranou tejto stredovosti je však akútny nedostatok odvahy. Ak aj krátko po voľbách zaznievali hlasy, že Robert Fico so silným mandátom od voličov a obrovskou väčšinou v parlamente sa bude správať ako Viktor Orbán, po zverejnení programového vyhlásenia vlády je jasné, že nič také sa diať nebude.
Naopak, čitateľa vládneho programu miestami až zarazí, ako bojazlivo Robert Fico so svojím výnimočne komfortným postavením nakladá. Napríklad aj v porovnaní s úradujúcim maďarským premiérom. Dajme teraz bokom nepopulárne ekonomické opatrenia, ktorým sa Fico vyhýba veľkým oblúkom a vlastne sa od neho ani nič veľké neočakávalo. V dnešnej európskej realite však jeho vláda pred mnohými nepopulárnymi krokmi napokon neutečie, keďže už nebude inej možnosti. Za špeciálnu pozornosť však stojí to, že nová vláda nenašla dosť odvahy formulovať ambicióznejšia plány ani v tých oblastiach, kde sa vôbec nemusí obávať straty popularity.
Dobrým príkladom je rómsky problém. S názorom, že konzervovanie súčasného stavu je z dlhodobého hľadiska neudržateľné, sa totiž bez problémov zhodnú voliči od ľavice a až po pravicu. Fico je pritom v situácii, že ak sa už pre nejaké zmeny rozhodne, môže ich uskutočniť bez veľkého odporu. Nemusí sa týždne doťahovať s koaličnými partnermi a môže blahosklonne prehliadať médiá a intelektuálne salóny.
Pokiaľ však ide o rómsku tému, programové vyhlásenie vlády okrem zmienky o internátnych školách obsahuje len povinné jazdy, ktoré sa notoricky opakujú v programoch všetkých doterajších vlád, či už im predsedal Fico, Radičová, alebo Dzurinda. Vláda sa, napríklad, zaväzuje, že pri začleňovaní okrajových rómskych komunít bude pokračovať v „súlade s Dekádou začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015 a Strednodobobou koncepciou rozvoja rómskej národnostnej menšiny v Slovenskej republike“, alebo, že „stratégie inklúzie marginalizovaných rómskych komunít bude realizovať najmä prostredníctvom lokálnych stratégii komplexného prístupu a lokálnych partnerstiev sociálnej inklúzie“. To je opäť alibistický jazyk bezradných a bojazlivých úradníkov, a nie sebavedomý prejav jasného víťaza volieb s mandátom od viac ako milióna voličov. Podobných príkladov, keď novej vláde chýba guráž sformulovať odvážny a užitočný projekt aj v oblastiach, kde neriskuje stratu popularity, sa dá z programového vyhlásenia vybrať hneď niekoľko.
Čím to je? Chýbajú extrémne silnej vláde Roberta Fica ľudia, odborné zázemie, nápady? Alebo jej chýba len obyčajná odvaha?
.stredová vláda
Stojí za pozornosť, ako sa Robert Fico ujal vlády. Koalícia Ivety Radičovej sa po voľbách v roku 2010 so štyrmi (a reálne šiestimi) koaličnými partnermi ponáhľala. Program aj koaličná zmluva sa písali rýchlo, za horúca. Robert Fico koaličnú zmluvu písať vôbec nemusel, a napriek tomu sa neponáhľal.
Aj zloženie vlády predstavoval slimačím tempom. A všetko bolo podriadené hlavnému cieľu novej vlády – budovaniu nadstraníckeho porozumenia a empatie takmer pre všetky záujmové a spoločenské skupiny.
Keďže koaličných partnerov v parlamente premiér nepotreboval, našiel si ich v spoločnosti a do zodpovednosti za vládnu politiku zapojil odbory, zamestnávateľov či cirkev.
Prečo to Fico robí? Odpoveď nájdeme práve v programovom vyhlásení vlády. Z jeho textu a dikcie je jasné, že Robert Fico nie je vyhranený ľavicový premiér. Jeho vláda mieri skôr do stredu. Ak sa čitateľ nedá zmiasť občasnou rétorikou a odloží červené súkno, vládny program sa dá porovnať aj s niektorými vládami okolitých štátov, napríklad s liberálnym Donaldom Tuskom v Poľsku či sociálne demokatickým kancelárom Wernerom Faymannom v Rakúsku.
Prečo je to tak? Vysvetlenie je v zásade jednoduché. V európskych spoločnostiach dnes v podstate neexistuje proletariát, dokonca aj počet zamestnancov v priemysle a poľnohospodárstve sa znižuje, takže ľavica stráca svoju tradičnú klientelu. Nahrádza ju povedomie o príslušnosti k strednej triede, spojené so širokými spoločenskými nárokmi na kvalitné zdravotníctvo, školstvo či verejné služby. Väčšinu daní dnes väčšina voličov zaplatí v obchodoch na DPH, nie zo svojich miezd. Aj v týchto súradniciach treba vidieť novú Ficovu vládu.
Ak bude meniť dane, väčšiny populácie sa to bolestne nedotkne. A keď bude chcieť šetriť, budú sa jej ťažko hľadať rezervy. Jej najväčším problémom a prioritou bude udržať spoločenský zmier práve v sektoroch, ako sú zdravotníctvo či školstvo. Odborárska mentalita zamestnancov a rastúce očakávania od štátom dotovaných sektorov sú nevyhnutne v konflikte. Udržanie tohto konfliktu pod kontrolou je hlavným cieľom Ficovej vlády. Preto ak sa aj Ficov kabinet odhodlá k nejakým legislatívnym zmenám, bude to podriadené tomuto cieľu.
Stredovosť programového vyhlásenia vlády cítiť na každej strane textu: veľa zmienok o boji proti korupcii a podvodom, transparentnosť, audity, kontroly a tak ďalej, všetko samé povinné znaky dnešného politického stredu.
Podobné je to aj v zahraničnej politike. Nájdete tu toľko potvrdení našich záväzkov k EÚ, NATO či V4 a ďalším organizáciám, že Eduard Kukan by to nenapísal inak. Iste, niekoho podráždi zmienka o Rusku. Mimochodom, je iba jedna, aj to vágna. Aj to však treba vidieť v kontexte. Pre Rusko sme príliš malý a nezaujímavý partner, navyše, v hlavnej téme ruskej zahraničnej politiky voči Európe (energetická bezpečnosť, čítaj nezávislosť od jedného zdroja), stojí Ficova vláda na opačnej strane ako Moskva, takže je celkom jasné, že ide o zmienku určenú pre domáce ciele. Nič viac.
Stredovosť Ficovej vlády napokon ilustruje ešte jedna vec: Smer sa stal stranou, ktorá je zaujímavá pre kariérnych úradníkov a technokratov. Presne tým, čím bola v minulosti charakteristická SDKÚ. Na verejnosť to pôsobí dôveryhodne a kým to tak bude, je jasné, že Fico hodil kotvu do stredu politického spektra.
.bez odvahy
Odvrátenou stranou tejto stredovosti je však akútny nedostatok odvahy. Ak aj krátko po voľbách zaznievali hlasy, že Robert Fico so silným mandátom od voličov a obrovskou väčšinou v parlamente sa bude správať ako Viktor Orbán, po zverejnení programového vyhlásenia vlády je jasné, že nič také sa diať nebude.
Naopak, čitateľa vládneho programu miestami až zarazí, ako bojazlivo Robert Fico so svojím výnimočne komfortným postavením nakladá. Napríklad aj v porovnaní s úradujúcim maďarským premiérom. Dajme teraz bokom nepopulárne ekonomické opatrenia, ktorým sa Fico vyhýba veľkým oblúkom a vlastne sa od neho ani nič veľké neočakávalo. V dnešnej európskej realite však jeho vláda pred mnohými nepopulárnymi krokmi napokon neutečie, keďže už nebude inej možnosti. Za špeciálnu pozornosť však stojí to, že nová vláda nenašla dosť odvahy formulovať ambicióznejšia plány ani v tých oblastiach, kde sa vôbec nemusí obávať straty popularity.
Dobrým príkladom je rómsky problém. S názorom, že konzervovanie súčasného stavu je z dlhodobého hľadiska neudržateľné, sa totiž bez problémov zhodnú voliči od ľavice a až po pravicu. Fico je pritom v situácii, že ak sa už pre nejaké zmeny rozhodne, môže ich uskutočniť bez veľkého odporu. Nemusí sa týždne doťahovať s koaličnými partnermi a môže blahosklonne prehliadať médiá a intelektuálne salóny.
Pokiaľ však ide o rómsku tému, programové vyhlásenie vlády okrem zmienky o internátnych školách obsahuje len povinné jazdy, ktoré sa notoricky opakujú v programoch všetkých doterajších vlád, či už im predsedal Fico, Radičová, alebo Dzurinda. Vláda sa, napríklad, zaväzuje, že pri začleňovaní okrajových rómskych komunít bude pokračovať v „súlade s Dekádou začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015 a Strednodobobou koncepciou rozvoja rómskej národnostnej menšiny v Slovenskej republike“, alebo, že „stratégie inklúzie marginalizovaných rómskych komunít bude realizovať najmä prostredníctvom lokálnych stratégii komplexného prístupu a lokálnych partnerstiev sociálnej inklúzie“. To je opäť alibistický jazyk bezradných a bojazlivých úradníkov, a nie sebavedomý prejav jasného víťaza volieb s mandátom od viac ako milióna voličov. Podobných príkladov, keď novej vláde chýba guráž sformulovať odvážny a užitočný projekt aj v oblastiach, kde neriskuje stratu popularity, sa dá z programového vyhlásenia vybrať hneď niekoľko.
Čím to je? Chýbajú extrémne silnej vláde Roberta Fica ľudia, odborné zázemie, nápady? Alebo jej chýba len obyčajná odvaha?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.