Kedysi tu bol starý kláštor, kde sa neplatilo vstupné. Potom zaviedli povinné vstupné a za 3 roky tu stojí už aj nová kláštorná škola, kde šantia, modlia sa a učia malí šikmookí Tibeťania. Vstúpila som do miestnosti s pokladnicou a lístky mi predal sympatický mladý muž – jediný nemních. Po prehliadke sa ma spýtal, čí by sme chceli navštíviť tibetskú kliniku – že vraj je doktor. Z kláštora nás vyprevádzal hrmot tibetských bubnov a trúb, celkom ako soundtrack k filmu Sedem rokov v Tibete. Prešli sme opevnenou kamennou dedinou, obišli všadeprítomné kravy a kozy, babky a deti, minuli sme pár zvyškov zelene v tejto nehostinnej krajine Mustang, kde všetko vyzerá ako na Marse, až sme prišli do opustenej budovy, kde bola vnútri jedna stolička, stôl a polica. V polici boli sklenené nádoby s nejakými guľôčkami. Na stole bola evidenčná kniha. Bože, čo nám tu budú robiť? „Gove me your hand,” vraví doktor a berie zápästie mojej klientky do svojich drobných rúk. Meria jej tep. Ale meria jej ho dobrých desať minút. Najprv na jednej, potom na druhej ruke, potom na oboch. Občas pritlačí prstami do tepny, občas nakloní hlavu, akoby načúval. Vidno, že je veľmi sústredený. „Zdravie máš v poriadku, ale máš strašne podchladené telo,” hovorí a Terezka s úžasom vraví: „Ty vole, fakt, jak to ví? Mne je pořád zima!” pozrieme sa na seba, a potom na neho, je nám jasné: Toto nebude len tak hocičo. „A ráno máš pocit, že máš ťažkú hlavu, však?” Tereza vypleští oči. Ako môže takýto malicherný detail niekto rozpoznať z toho, že vám meria tep??? Dali sme sa vyšetriť všetci. Z tepu dokázal zistiť, že niekomu chronicky zvoní v uchu, že ďalšia dievčina spadla pred rokmi do jamy a narazila si rebrá, že iná klientka má poškodené plece...trafil sa do všetkých. „Môžem tie lieky jesť, aj keď beriem antibiotiká?” pýtam sa ho. „To je nejaká západná medicína?” pýta sa ma s úplne detským pohľadom. Doktor. Čo všetko vie. Po vyšetrení každý vyfasoval hnedé guľôčky zo sklenených nádob na polici. Tabletky vyrobené z miestnych bylín horného Mustangu. Tam náš doktor vyrastal aj študoval 11 rokov tibetskú medicínu. V bájnom kráľovstve Mustang. „Vyrastal som bez otca a vychovala ma mama a strýko, ktorý nemá nohy. O neho sa teraz musím postarať. V kláštore mám plat 70 eur mesačne, ale nič mi neostane, lebo všetko posielam rodine hore do hôr. Myslíš, že v Európe sa dá viacej zarobiť mojím remeslom?” Myslím, že hej. Špeciálne za predpokladu, že každého tak trafí. Danielke prešiel dlhotrvajúci kašeľ hneď ráno a mne zmizli po 4 rokoch stafylokokové vredy, s ktorými si naša medicína nevie rady. Hneď na druhý deň. Až sa nám nahrnuli slzy do očí, keď nám povedal, že vyšetrenie je zadarmo. Platili sme len za lieky (približne 50 centov za týždennú dávku). Tak sme si aspoň ešte kúpili od neho vonné tyčinky, ktoré boli tiež z mustanských bylín a voňali tak, ako tie lieky a čaje podobného skupenstva a arómy. Vykúpili sme mu celú poličku. Čistými detskými očami sa nám poďakoval a my sme vykročili do dažďa. Míňali sme mokré kozičky, kravičky, babky a detičky a bolo nám jasné, že sme stretli zvláštneho človeka. Dvadsaťšesťročný chlapec – doktor, ktorý nevedel, čo sú antibiotiká, ale zato vedel, ako nám vyliečiť naše choroby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.