Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Londýn: Freud a Hockney

.laco Teren .časopis .umenie

Cestou z hotela začalo husto mrholiť, dáždnik som si nezobral – odvážne. National Portrait Gallery je blízko.

Milá mladá dáma za prepážkou mi s poľutovaním oznamuje, že nadnes sú už vypredaní, nakoniec pomohol novinársky preukaz.

.freudove portréty
Výstava stopäťdesiatich portrétov anglického maliara Luciana Freuda, od povojnových začiatkov až po posledné obrazy, medzi ranými je aj môj milovaný obraz ženy s bielym psom. Na obraze je zachytená maliarova prvá žena Kitty, dcéra sochára Sira Jacoba Epsteina, medzi inými autora hrobky Oscara Wilda na cintoríne Pere Lachaise v Paríži a Kathleen Garmanovej, jednej so siedmich sestier Garmanových, takých známych v londýnskych umeleckých kruhoch dvadsiatych rokov minulého storočia. Mladá žena sediaca na matraci pri dverách v župane, na nohách jej odpočíva biely pitbull, korešpondujúci svojou belosťou s obnaženým prsníkom mladej ženy. Analógia s renesančnými madonami vám napadne hneď, a keď je podporená elegantným použitím neapolskej žltej a šedej rozmaľovanej po celom obraze pripomína zvestovanie Fra Fillipa Lippiho aj v nevyzývavosti a pokojnej civilnosti zobrazenia scény. Svetlo vskutku anglické, mäkké, ranné, dodávajúce obrazu intímnu atmosféru, uvoľnenosť a pokoj danej chvíle. Jediné dramatické sa odohráva v očiach portrétovanej, ktoré sa dívajú na maliara, teda v tomto prípade na nás, s otázkou, na ktorú budeme dlho hľadať odpoveď.
Tento obraz z roku 1950 –1951 považujem za jeden s autorových takzvaných materských, alebo, ak chcete iniciačných, tie, ktoré prichádzajú po ňom, sú už iniciované alebo sú potomkami tohto prvého. Vedľa obrazu sedí mladá žena v bledomodrej košeli a modrej sukni a ohrýza si na bledomodro namaľovaný dlhý necht. Volá sa Fenilia, teda má to vygravírované na kovovej menovke na prsiach, zaujímavé. Zaujímavé je aj pozorovať ľudí na výstave, v našom prípade o to väčšmi,  že ich môžeme porovnávať s tými namaľovanými. U Luciana Freuda je aj táto zhoda zaujímavá, ľudia, ktorí sa dívajú na jeho obrazy, vyzerajú ako tí, ktorí sú na nich namaľovaní. Z bočnej miestnosti vychádza dáma s existencialistickým výrazom v tvári, starší pán sa díva uprene, tvárou, ako hovorí George Orwell, ktorú si zaslúžil, a on si zrejme zaslúžil. Dievčatko, opreté o rám vysokých dverí, sa  veľkými anglickými očami pozerá do nekonečna, má spustené  ramienko a ležérne padajúci svetrík jej odhaľuje  jemnú dievčenskú šiju. Vtom prichádza jej usmiata sestra v ocelotovom kožušteku, myslím že milovník žien a hazardný hráč Lucian by bol spokojný. Prechádzajúc miestnosťami vidíme chronológiu Freudovej maľby od prvých obrazov až po posledné. Plátna ako Interiér podľa Wateaua, portréty Leighta Boweryho, Veľkej Sue, Freudových  blízkych, oficiálnych portrétov až po čudný portrét kráľovnej a rovnako veľký a možno o niečo menej čudný portrét Davida Hockneya. Jedným z posledných je portrét muža so psom, je na ňom David Dawson, dlhoročný Freudov priateľ, asistent a fotograf. To, že bol maliarovi blízkym priateľom, na obraze vidieť, krásny obraz.

.hockneyho krajiny
Do Royal Academy vchádzam pred desiatou, vstupenku kúpenú cez internet mám na desiatu, na nadvorí stojí asi tak hodinový rad čakajúcich. Na prvom poschodí je plno, prázdno, samozrejme, nebolo ani na Freudovi, ale dav divákov má tiež svoje kozmické pravidlá a v určitej chvíli po úplnom zahustení prichádzajú dlhé pauzy, v ktorých akoby sa ľudia vytratili, vaporizovali, teda sa vyparili. Áno, aj diváci výstav sublimujú priamo úmerne s hustotou vystavených diel.
V prvej osemstennej miestnosti, kde sú štyri vchody do kríža a na uhlopriečku veľké steny, visia štyri krajiny s troma stromami blízko Thixendale, namaľovane v štyroch ročných obdobiach – aké banálne, aké očarujúce, šum diváckeho davu sa postupne mení na Vivaldiho hudbu, v jednej chvíli vám napadne, že by ste chceli byť derviš a točiť sa v strede miestnosti v strede univerza. Aké jednoduché, stačí sa dívať.
V nasledujúcej miestnosti sú obrazy krajín z Yorkshire, ktoré Hockney maľoval ešte počas návštev svojej matky. Medzi inými obraz Soľného mlynu v Saltaire v Yorkshire, veľmi, veľmi, veľmi anglický obraz, a anglickí diváci, medzi nimi aj jeden slovenský, pred ním stoja a nevedia sa vynadívať. Sú to teda prvé obrazy z Yorkshire, krajiny maliarovho detstva a domova jeho rodičov. Garowbyský kopec, Cesta cez Wolds, Severný Yorkshire, cesta do Yorku cez Sledmere, Dvojitý východný Yorkshire. Maliar putuje krajinou v úžasných oblúkoch s elegantnými šrafážami, učiac nás dívať sa na to, čo nám je bytostne blízke, na krajinu nášho detstva.
V ďalšej miestnosti je výber starších autorových obrazov, medzi inými aj slávny Moulholland Drive, teda vlastne všetky, čo tam visia, sú slávne, Grand Canyon, Dead End až po popartové Skalnaté hory a unavení indiáni.
To by bol úvod, dostačujúci pre výstavu kráľovského akademika, o ktorej samotný autor hovorí, že nie je retrospektívou, áno, ďalej nás Hockney prevedie
yorkshirskou krajinou, ktorú niekoľko rokov intenzívne maľuje, fotografuje, kreslí, natáča, kreslí na iPode, iPade a zase znovu maľuje akvarelom, olejom, prstom. V predposlednej  miestnosti sú veľké tlače iPadových malieb z Yosemitského parku, pripomínajúce fotografie amerických prospektorov a nakoniec takmer abstraktný obraz Návrat jari do Woldgate, východný Yorkshire.
Vynechal som miestnosť s Kázaním na hore, Hockneyho interpretáciami obrazu Clauda Loraina, výnimočný, ako nakoniec všetko, čo som tu dnes videl – je to o tom, čo bytostne milujem, o maľovaní.
Pred polnocou sa šuchcem unavený k hotelu, už neprší. V Tescu na rohu si kúpim kokakolu, pomaly ju popíjam, aby mi vydržala až po hotel, nie je to príliš anglické,  ale ja som tu len na návšteve, zajtra sa vraciam domov.
Dobrú noc Londýn, staré mesto.

Autor je výtvarník, ktorý miluje maľovanie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite