Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sarkozy alebo Nesarkozy

.časopis .téma

Ak Nicolas Sarkozy v druhom kole francúzskych prezidentských volieb prehrá, tak víťazný socialista François Hollande chystá veľký obrat. Už teraz desí Európu zámerom obmedziť škrty a spochybniť fiškálnu zmluvu. Kam smeruje galský kohút?

.kolíska demokracie sa zmieta v revolučnom opojení. Posvätné heslo revolúcie z roku 1789 by azda malo byť modifikované na bratstvo, rovnosť, antikapitalizmus. Plamenné reči o vystúpení zo Schengenu či o zle globalizácie vyniesli na tretie miesto v prvom kole prezidentských volieb nacionalistku Marine Le Penovú, rovnako ako na štvrté pravoverného komunistu  Jeana-Luc Mélenchona. Tento fakt mení aj Hollanda so Sarkozym, obaja v úsilí nakloniť si svojich voličov radikalizujú slovník. Ak skutočne vyhrá 6. mája nevýrazný Hollande, bude to v prvom rade zásluha nenávisti voličov voči „Sarkovi“ a v druhom rade prejav vypätého odporu voči všetkému zlému, čo prichádza, pochopiteľne, zvonka: z Bruselu, z Ameriky, z nadnárodných firiem, z bánk, z ratingových agentúr a podobne. Pripomína to slepú uličku, do ktorej vtiahol Maďarsko ľahko paranoidný Viktor Orbán. Až na to, že Francúzsko, na rozdiel od našich južných susedov, je kľúčová krajina EÚ.

.proti kapitalizmu
Vždy je užitočné sa na túto krajinu pozrieť kritickými očami anglosaského sveta.  The Economist nadhľadom nešetrí. Karikatúra, na ktorej je vedľa seba plagát Sarkozyho s nápisom „Sarkozy áno“ a plagát Hollandeho s nápisom „Sarkozy nie“, je výstižná. Voľby sú referendom o tomto mužovi. Ten tvrdí, že ak prehrá, stiahne sa z politiky. Podobne presný je britský postreh, že napriek mohutnému finišu (od februára, keď ohlásil opätovnú kandidatúru, Sarkozy prakticky stiahol na nulu 20-percentný náskok Hollandeho) vládne v Sarkozyho tábore obrovská frustrácia z toho, že „voliči neoceňujú jeho talent“. Ministerka jeho vlády pre rozpočet, Valérie Pécressová, sa dokonca úprimne vyjadrila, že ich stratégiou je teraz „vytiahnuť Hollanda z líščej diery a prinútiť ho ku konfrontácii“.  Lenže starý lišiak Hollande sa vylákať nedá. Vie, že nedisponuje charizmou svojho súpera, a tak pristúpil iba na pôvodne plánovaný jeden televízny duel – nie na tri, ako navrhuje energiou sršiaci Sarkozy. Relevantné prieskumy verejnej mienky sa zhodujú, že ak neurobí zásadnú chybu, v druhom kole socialista pohodlne vyhrá.
Obaja hlavní súperi plytvajú sľubmi o zvyšovaní daní. Sarkozy by rád dorovnal dane firmám, ktoré z Francúzska húfne utekajú za lepšími podmienkami do zahraničia. Takisto by sa rád zbavil povesti „arbitra milionárov“, a to zámerom vyššie zdaniť dobre zarábajúcich manažérov. Hollande sľubuje, že až 75-percentnou sadzbou zdaní tých, ktorí zarábajú ročne milión eur a viac. Na komunistu Mélenchona, ktorý by rád stopercentne zdanil milionárov, zatiaľ nemá, no veľa mu nechýba.
Firmy z Francúzska skutočne odchádzajú. Ako ukazuje The Economist na príklade jednej z nich – koncerne Schneider Electric, založenom v roku 1836 v Burgundsku –, tak do Ázie, konkrétne do Hongkongu. Francúzsko je pritom globálnym lídrom v mnohých odvetviach, či už v poisťovníctve (AXA), alebo v kozmetike (L´Oréal). Piata najväčšia ekonomika sveta  je na treťom mieste, čo sa týka firiem zaradených medzi 500 najväčších na svete (má ich 35, o jednu viac ako Nemecko), a na štvrtom, čo sa týka počtu zahraničných firiem (782), ktoré v roku 2010 vytvorili takmer 32-tisíc pracovných miest.
Problém je v inom. V tradičnom francúzskom ľavičiarstve, ak chcete. Či presnejšie, v antiliberalizme a dlhoročnej frustrácii z kapitalizmu. Iba 31 percent Francúzov považuje ekonomiku, založenú na slobodnom trhu, za najlepší systém. To je popri ospevovanej gastronómii a kultúrnosti tá druhá, nie príliš známa, no výrazná tvár Francúzska. Toho, ktoré v roku 2005 hlasovalo proti návrhu Európskej ústavy. Toho, ktoré dnes ústami Sarkozyho hovorí o zmrazení 600-miliónových platieb do spoločnej európskej pokladnice. A toho, v ktorom bola kniha s názvom Deglobalizácia bestsellerom minulého roka. Politici a médiá Francúzov dlhodobo uisťujú, že sú nevinnými obeťami chamtivých bankárov (pričom úvery Grécku poskytli najmä francúzske banky) a špekulantov z anglosaských ratingových agentúr. Sarkozy hovorí o potrebe „morálneho kapitalizmu“, Hollande za hlavného nepriateľa považuje „finančný svet“. Stručne a jasne: Francúzi sa navzájom ubezpečujú, že chyba je všade inde, len nie u nich doma. Skutočnosť je, samozrejme, trochu odlišná.

.budete nás počúvať!
Bežný pracovný deň, jeden z nekonečných kruhových objazdov v strede krajiny, asi sto kilometrov južne od Paríža. Trojica (dvaja muži, jedna žena) colníkov v nepriestrelných vestách s ostrým výrazom tváre zastavuje auto so slovenskou „ešpézetkou“. Rutinná kontrola? Vodič so zmäteným výrazom tváre vystupuje a nechápe. „Čo sa deje, sme azda v Schengene, kde je voľný pohyb osôb a tovaru, nie?“ „To áno, tu však platia naše francúzske zákony. Máte zbrane, drogy alebo 10-tisíc eur v hotovosti, pane?“ „Nebláznite, toľko peňazí som pokope nikdy nevidel. Vyzerám azda ako terorista?“ „Áno, vyzeráte, pane. A ste cudzinec, preto sme vás zastavili. Vyložte všetky veci z vrecka na kapotu a ruky hore!“ Niet nad úprimnosť. „Myslíte si, že to, čo teraz robíte, prospieva dobrému obrazu Francúzska?“ „Pane, my si len robíme svoju prácu a vy nás budete počúvať, áno?!“
Nasleduje dôkladná kontrola osobných vecí a auta. Colníkov nezaujíma identita vodiča ani doklady od jeho vozidla. Sú tvrdí, no korektní a zdvorilí. Vysvetľujú, že po udalostiach v Toulouse (Alžírčan tretej generácie Mohamed Merah tam zabil troch francúzskych parašutistov, troch žiakov židovskej školy a rabína, pri následnej policajnej akcii vyskočil z okna a zomrel) sú ešte obozretnejší ako inokedy. Nepríjemná prestávka v ceste krajinou, inak pôsobiacou ležérnym dojmom, sa po pol hodine končí. Samozrejme, colníci nič nelegálne nenašli. Na otázku, koho budú voliť, jeden z nich povie, že sú v štátnej službe a nemôžu sa teda vyjadriť. Na dodatok, že zrejme vyhrá socialista Hollande, iba precedia pomedzi zuby: „Žiaľ, áno.“
Tak toto bolo prvé, neplánované stretnutie so Sarkozyho voličmi. Štátny aparát, najmä bezpečnostné zložky, stoja za silným a rozhodným prezidentom. Jeho arogancia či nesplnené sľuby a nedotiahnuté reformy im až natoľko neprekážajú. Pre obavy z prílivu nelegálnych imigrantov žiadajú Francúzsko a Nemecko zmenu pravidiel tak, aby mohli až na 30 dní obnoviť kontroly na vnútorných hraniciach. Fakty sú výpovedné. V roku 2010 vydali francúzske úrady prisťahovalcom rekordných 203-tisíc povolení na pobyt. Vlani pritom z krajiny vyhostili (takisto rekordných) takmer 33-tisíc imigrantov. Marine Le Penová dosiahla 20 percent hlasov v prvom kole volieb aj vďaka tomu, že požaduje znížiť počet prisťahovalcov na 10-tisíc za rok a úplne vystúpiť zo Schengenu. Sarkozy v úsilí získať jej voličov hovorí o obmedzení ich počtu na 100-tisíc za rok.
Isteže, bolo by hlúposťou teraz vidieť, tak ako Le Penová, za každým rohom Meraha. No čosi na tej fóbii v krajine s najvyšším počtom prisťahovalcov v Európe (asi päť miliónov) a zlyhaní konceptu ich integrácie bude. Pred niekoľkými rokmi podobní Merahovia – imigranti tretej generácie, indoktrinovaní nenávisťou voči Západu a krajine, kde môžu žiť oveľa lepšie než v severoafrickej domovine svojich dedov – zapaľovali autá na banlieux, teda na predmestiach veľkých miest. Michael Radu z amerického Foreign Policy Research Insitute navštívil jedno z parížskych predmestí, Aulnay-sous-Bois. Základné zistenie? Stratená urbánna mládež, ako píše, sa líši od podobných gangov v Amerike, a to najmä silnou náboženskou identitou (islam) a postojmi elít v kultúrnych otázkach. „Kriminálne znefunkčnená mládež francúzskych predmestí má silnejšie prejavy, pretože pôsobia v čoraz viac znefunkčnenej spoločnosti, ktorá má v Spojených štátoch lokálne parametre, no vo Francúzsku celoštátne,“ píše Radu.

.na konci sveta
Peter Brabenec (pozri rámček) prišiel do Francúzska v roku 1980, keď získal polročné štipendium ako literárny prekladateľ. Krajina sa mu zapáčila a nechcel sa vrátiť na Slovensko – stal sa z neho politický exulant. Po roku 1989 preložil do francúzštiny napríklad Pavla Vilikovského či Martina Šimečku. Brabenec má zaujímavý postreh: „Francúzi federalizáciu Európy dosť odmietajú. Naopak, od jakobinizmu a revolúcie je Francúzsko silno centralizovaný štát. Je to viditeľné vo všetkom, v kultúre aj v doprave. Všetky vlaky či diaľnice idú cez Paríž. Tak to majú v hlavách. Tu neexistuje iný jazyk, ani menšiny. Možno trochu Bretónci, ale ich jazykom hovorí málo ľudí, je to už iba otázka folklóru,“ vysvetľuje Brabenec.
Ak sa chcete dostať do čarokrásneho Bretónska, musíte prejsť naprieč celou krajinou z východu na západ. A musíte akceptovať miestne špecifiká. Napríklad to, že medzi treťou popoludní a siedmou večer sa vo francúzskych reštauráciách nenajete. Personál tam je, no nič teplé (okrem slov) vám nenaservíruje. Dôvod? Je tu taká tradícia, že obedovať sa má do tretej a večerať od siedmej. Ak sa v reštaurácii v tom čase opýtate, či môžete ísť aspoň na toaletu, čašníčka vás zaskočí odpoveďou: „Žiaľ, pane, iba ak budete konzumovať jedlo.“ Konzumovať však nemôžete, lebo... Čašníčka vám pohotovo pomôže: „Oproti má bagetériu moja príbuzná. Je otvorená. Kúpte si tam čosi a skonzumujte to, potom príďte na toaletu, pane.“ Niet nad roztomilé Francúzky, nad všetky tie Amélie z Montmartru, ktoré na vás špúlia ústa!
Bretónsky polostrov bol až do objavenia Ameriky považovaný za koniec sveta. Štyritisíc rokov staré megalitické dolmeny a menhiry, považované za najstaršie stavby na kontinente, stopy keltskej civilizácie, ale aj Pont-Aven, kde dával v roku 1888 Gauguin lekcie mladému Sérusierovi. Kraj s miernou prímorskou klímou očaril aj niekoľkých mladých Slovákov, ktorí vytvorili na facebooku stránku Slováci v Bretónsku. „Tak sme zistili, že nás je okolo tridsať. Pred piatimi rokmi sa sem prisťahovala za prácou dokonca celá jedna slovenská rodina. Už sme aj zorganizovali česko-slovenské stretnutie, na ktorom sa podávali naše dobroty a hrala nám slovenská hudba,“ smeje sa Katarína Janovičová, ktorá žije s francúzskym priateľom v mestečku Dol de Bretagne a pokračuje: „Chceli by sme zorganizovať aj guláš party pod stanom. To, že bude pršať, nám nevadí, veď už sme skoro Bretónci a ako tu vravia, prší len na debilov a na partizánov.“
Katka si nevie vynachváliť prístup a srdečné správanie miestnych ľudí. Ochotne sa učia slovenské tradície: napríklad na Veľkú noc ju prišli vyšibať korbáčom a oblievať mladí Bretónci, ktorí mali na papieriku napísané slovenské veršovačky. Francúzsku priateľku, dnes manželku Cecile, stretol v roku 2004 ďalší Slovák, ktorý žije v Bretónsku, Igor Vizner.  „Keď som sem prišiel, veľa vecí ma očarilo; v prvom rade prístup ľudí. Pani na pošte, šofér autobusu, úradníci, všetci sa mi snažili pomôcť. Cudzí ľudia vám dajú kľúče od bytu, aby ste im zalievali kvety. Alebo kolega Cedric, ktorého som dovtedy osobne nepoznal, mi po príchode telefonicky oznámil radostnú novinu, že ma prijali do firmy Emerson, pričom vzápätí ma aj s Cécile ubytoval vo svojom jednoizbovom byte na tak dlho, ako sme potrebovali. Ostali sme u neho viac ako mesiac,“ približuje Igor.
Od roku 2008 nepotrebujú Slováci vo Francúzsku pracovné povolenie, stačia platné osobné doklady. Obaja, Igor aj Katka si pochvaľujú kvalitný systém zdravotného zabezpečenia, ktorý vďaka kombinácii štátneho poistenia a súkromného pripoistenia (na úrovni asi 20 eur mesačne) znamená, že prakticky všetky úkony sú plne hradené. Štedrý sociálny štát má aj rozsiahly systém podpôr – napríklad podpora na bývanie (APL) je určená tým, ktorí platia nájom, pričom málo zarábajú. Štát im tak preplatí viac ako polovicu nájomného. Na druhú stranu, vo Francúzsku sa platí veľa rôznych druhov daní. Ľudia tam zarábajú výrazne viac ako na Slovensku (minimálna mesačná mzda je 1 200 eur, priemerná hrubá za rok 33-tisíc), no život je aj výrazne drahší.

.voľby ako odmietnutie
Štedrému štátu, o ktorom s uznaním hovoria Katka aj Igor, zdá sa, dochádza dych. Prezidentskí rivali majú pritom presne opačný recept – Sarkozy chce šetriť, Hollande podporovať rast a vytvárať desaťtisíce nových pracovných miest.
„Sarkozy pracuje so strachom. No spoločná Európa je projekt založený na mieri, vojna tu nebola sedemdesiat rokov,“ hovorí vysokoškolský pedagóg Slaheddine Dchicha, ktorý sa na univerzite v Štrasburgu zaoberá teóriou a históriu prekladu. Sedíme v kaviarničke pri katedrále, pred pár rokmi sa počas vianočných trhov vyhrážala odnož al-Káidy, že ju vyhodí do vzduchu. Podobné hrozby smerovali aj voči tunajšiemu americkému konzulátu. Našťastie, polícia ich včas odhalila. Francúzsko má azda najprísnejšiu protiteroristickú legislatívu na svete, no Sarkozy by ešte rád pritvrdil: aby sa už nezopakoval príbeh Meraha, o ktorom polícia vedela, že chodí na výcvik do Pakistanu či Afganistanu, no nezakročila.
Tvrdá ruka štátu však na Dchichu, ktorý sa narodil v Tunisku, veľký dojem nerobí. Skôr naopak. Podobne ako drvivá väčšina imigrantov a intelektuálov volí tento nižší, tmavší a usmievavý muž ľavicu. Jeho rodičia sa do Francúzska prisťahovali v roku 1959. Vyštudoval tu univerzitu, na ktorej dnes učí, oženil sa s Francúzskou, s ktorou majú dve deti. Jeho rodičia sa na penziu vrátili do Tuniska, občas ich navštevuje. Dchicha bol vďaka európskym programom Erazmus a Tempus viackrát aj na Slovensku. O voľbách hovorí: „To nie je vec výberu, ale odmietnutia. Ľudia nevolia Hollanda preto, že chcú jeho, ale že nechcú Sarkozyho. A naopak. Hlasujem za socialistov, no bez entuziazmu. Uvedomujem si, že Hollande je aparátnik, od ktorého nemožno očakávať veľké zmeny. No nie je to človek kapitálu, zvládne krízu lepšie ako Sarkozy. Prvou témou volieb je kúpna sila a pracovné príležitosti. Za rok stratilo prácu 200-tisíc ľudí, prichádzajú stále správy o zatváraní fabrík.“
Vo februári bola vo Francúzsku 10-percentná miera nezamestnanosti. Na porovnanie: v Nemecku bola na úrovni 5,7 percenta a v Španielsku na úrovni 23,6 percenta.

.militantný socialista
Vyzerá tak trochu ako Putin. Na poslednom veľkom mítingu Hollandeho pri zámku Vincennes v Paríži sa tak „odviazal“, že pod pódiom tancoval s manželkou, úspešnou advokátkou, americké rokenroly. Bezpečnostný inžinier a amatérsky historik Michel Léfi sám seba označuje za militantného socialistu.
„Robím všetko pre víťazstvo ľavice. Socialistickej, nie extrémnej. Chodím na mítingy, pomáham organizovať voľby, agitujem medzi susedmi od dverí k dverám. S priaznivcami pravice debatujem, no nesmiem to robiť dlho, lebo je to strata času,“ hovorí muž, ktorý býva v krásnom štvorizbovom štátnom byte v dvanástom parížskom obvode. Nájomné platí 2 900 eur mesačne, milión eur na jeho kúpu s manželkou nemajú. Dve izby prenajímajú zahraničným študentom francúzštiny. Obrázok typickej francúzskej strednej triedy dokresľujú tri deti: dcéra je šéfkou odboru kultúry na socialistami ovládanej radnici, prvý z dvoch synov volí komunistov, druhý nechce voliť nikoho.
Nevdojak vám tu napadne, prečo vlastne táto takmer idylická rodina, kde obaja manželia úspešne podnikajú, volí ľavicu. Čiastočná odpoveď spočíva vo výchove. „Môj otec bol presvedčený gaullista, odbojár, za vojny väznený v Nemecku. Generál de Gaulle zosobňoval veľkosť Francúzska, Sarkozy s ním nemá nič spoločné. Mama bola, naopak, socialistka, no vychádzali spolu veľmi pekne,“ vysvetľuje Léfi, pričom na adresu Sarkozyho opakuje známe tvrdenia o tom, že „robí radosť svojim bohatým kamarátom“. Príznačné je, že Hollandeho veľmi nespomína, skôr ho očaril bystrý duch a rečnícky talent komunistu Mélenechona. Toho, pred voľbou ktorého vystríhal synov. Aby sa netrieštili hlasy pre ľavicu. Léfi s veľkou vďakou spomína americké justičné orgány, ktoré stihli pred rokom obviniť bývalého topkandidáta socialistov a šéfa MMF Dominiqua Strauss-Kahna zo sexuálnych deliktov skôr, než by to na neho v kampani vytiahli pravici blízke francúzske médiá – socialisti teda mali čas postaviť nového kandidáta. To, či toho správneho, sa ukáže už čoskoro.

.prečo je lepší Sarkozy
Paradoxne, s pozoruhodnou obhajobou Sarkozyho prišiel v týždenníku Le Point bývalý minister socialistickej vlády Claude Allegré; dnes dôchodca bez politických ambícií. Obidvoch súperov, rovnako starého Hollandeho aj Sarkozyho (majú po 57 rokov) pozná osobne už dlho, s tým druhým mal dokonca aj nepríjemné skúsenosti.
„Obaja majú spolu toho veľa spoločného, čo sa týka inteligencie a záujmu o šport. Obaja mali od malička prezidentské ambície a nikdy ich neopustili. Kariéry obidvoch sa začali v 80. rokoch, v období zrodu chiracizmu, postaveného na ruinách giscardizmu na jednej strane a na druhej poznamenaného triumfom mitterrandizmu,“ píše Allegré. Obaja mladí vlci, ako ich nazýva, vtedy začali svoj vzostup. Sarkozy zvolením za starostu mesta Neuilly. Stal sa mladým chiracovcom, ktorý však v roku 1995 pri voľbách podporil Balladura, a nie svojho dlhoročného mentora Chiraca – ten ho preto označil za zradcu, čo mu však nebránilo o sedem rokov neskôr mu odpustiť a urobiť z neho silného muža vlády, ministra vnútra. Naopak, Hollande stúpal iba po straníckom rebríčku. Sníval o tom, že sa stane poradcom Mitterranda, no musel sa uspokojiť iba s postom riaditeľa kabinetu hovorcu vlády.
V roku 1997 Hollande nevstupuje do vlády, no stáva sa na jedenásť rokov prvým tajomníkom PS. „S pohľadom zameraným na prieskumy verejnej mienky bol opatrný a nerozhodný. Postavil sa proti dôchodkovej reforme, ktorú chcel bezpodmienečne vykonať socialistický premiér Lionel Jospin,“ píše Allegré s tým, že to váhajúcemu zákulisnému intrigánovi Hollandemu vynieslo dlhodobú a presnú reputáciu politika, ktorý manévruje a mení názory. Po roku 2002 je už straníckou jednotkou a očakáva sa, že revitalizuje socialistov. „Na to je potrebná rozhodnosť, odvaha a jasná historická vízia. Nič z toho však Hollande nemá,“ tvrdí Allegré.
Na druhej strane je podľa neho nepochybné, že prvé dva roky v úrade sa nesporný líder Sarkozy správal arogantne, za čo dnes platí daň deficitom popularity. No zvláda svetovú ekonomickú krízu, v tandeme s Merkelovou vedie Európu, spoločne s Gordonom Brownom sa rozhodol garantovať bankové vklady, vyjednával mier v Gruzínsku či aktívne zasiahol v Líbyi a v Pobreží Slonoviny. Ani doma sa napriek nedotiahnutým reformám nesprával najhoršie: skrátil mandát prezidenta zo sedem na päť rokov, zabezpečil nominácie členov opozície do kontrolných inštitúcií. No najmä, pokiaľ ide o energiu, odvahu, pracovný zápal a otvorenosť novým myšlienkam, nemá Sarkozy podľa Allegrého doma konkurenciu. V mäkkom mužovi konsenzu Hollandovi určite nie.
Už koncom tohto týždňa sa ukáže, či má rovnaký názor aj väčšina francúzskych voličov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite