Keď moja stará mama dovárala sviatočnú nedeľnú polievku, čo bol vždy poctivý, zlatistý hovädzí vývar, na chvíľu odskočila do záhrady a doniesla so sebou hrubý trs dlhých, zelených ihiel. Ten potom nadrobno nasekala na zábavné minikrúžky, čo sa rady rozkotúľali, a dozdobila nimi skoro každý sviatočný chod. Pažítka bola hlavným zeleným korením už od skorej jari, pretože z byliniek sa derie na svetlo ako prvá. Petržlenová vňať sa k nej vždy pridala až oveľa neskôr. Od nátierok cez šaláty až po varené zemiaky na masle, všade ste narazili na túto bylinku s výraznou cibuľovou chuťou.
Napriek tomu, že pažítka je u nás ako doma a z našich končín dokonca pochádza, používať ju do jedla nás museli naučiť až Číňania. Ľudstvo ju ako rastlinu pozná už pekných pár rôčkov, hovorí sa minimálne o piatich tisícoch, ale vždy ju používalo na hocičo iné ako na jedlo. V Ázii ňou zastavovali krvácanie a liečili uštipnutie hadmi, v starovekom Ríme zas verili, že pažítka vám pomôže, keď sa priveľmi spálite na slnku a tiež keď potrebujete trochu zdvihnúť krvný tlak. Cigáni zas pažítku využívali ako prostriedok na veštenie. Ak ste boli dychtiví vedieť, čo vás čaká a neminie, chytili ste trs pažítky, pustili ho ako mikádo na stôl, dotyčná veštica sa v ňom zopárkrát prehrabla a už ste boli jasní – vy aj vaša budúcnosť.
Až do 15. storočia sa však pažítka v Európe nikde nespomína ako šťavnatá a svieža bylinka hodná delikátnej stredovekej kuchyne. Vraj až vďaka odvážnemu Marcovi Polovi, ktorý sa trochu poobzeral po Ázii, vieme, že zelené kopije, ktoré dovtedy zdobili každú druhú pažiť a na leto zakvitli veľkými fialovými bobuľami, sú fantastickou ingredienciou.
Mnohí museli byť týmto objavom naozaj prekvapení. Najmä takí stredovekí záhradníci, ktorí veľkými trsmi pažítky ohraničovali cesty a chodníky. Bola to ideálna dekoratívna rastlina - nádherne kvitla, mala zaujímavé duté štíhle listy, ale najmä odpudzovala hmyz. Vďaka pažítke boli všetci utrmácaní pocestní a navoňané dámy chránení pred dotieravými komármi. A tu zrazu - príde si nejaký Polo, donesie so sebou poburujúco výstrednú gastronomickú módu a už je po nádherných trsoch. Do záhradníkmi nádherne komponovaných stredovekých záhrad jednoducho nabehli kuchári a plienili to tam hlava nehlava. Po vysokých zelených ihliciach zostalo len strnisko a z kuchýň sa začal ozývať sekavý buchot nožov.
Najprv ju možno hádzali do všetkého, čo prišlo pod ruku. No neskôr došli kuchári na to, že pažítka je najlepšia v studených pokrmoch a že najintenzívnejšiu chuť a vôňu má krátko po zrezaní. Rovnako ako listy chutia aj jej kvety a vedia byť peknou ozdobou viacerých jedál. Niektorí však pažítke kvitnúť nedovolia, pravidelne ju zrezávajú, pretože po zakvitnutí sa jej chuť jemne zmení – je ostrejšia a prenikavejšia. Veľa pažítkofilov si ju suší, niektorí ju mrazia a tí najbystrejší si ju dokonca pestujú aj v zime. No pažítka je najlepšia práve teraz, na jar, keď je mladučká a svieža. Okrem obligátnych vitamínov vám daruje aj milú chuťovú spomienku. Napríklad na detstvo, keď sa v záhradách zaliatych jarným slnkom prestrel kockovaným obrusom drevený stôl a žuli sa zábavné zelené kolieska na chlebe s domácim maslom.
Autor je scenárista.
Urobme si roládu/
Pažítka najlepšie vynikne v spojení s maslom a jemnými syrmi. Namiesto pomazánky však skúsme niečo rafinovanejšie. Pol kila tvrdého tučného syra rozpustíme v mikroténovom vrecku ponorenom do vriacej vody tak, aby sa v ňom jemne prevaľoval a pôsobil ako cesto. Vyklopíme ho na dosku a rozvaľkáme na hrúbku asi 3 mm. Ak je toho veľa, cesto rozpolíme a potešíme sa, lebo budeme mať rolády dve. Vymiešame si zmes z polovice masla a rovnakého dielu taveného syra do jednoliatej, vláčnej pasty. Jemne ju posolíme, okoreníme a pridáme na jemno posekanú hrsť pažítky. Na vyvaľkané syrové cesto nanesieme vrstvu pažítkovej pasty, na ňu pokladieme plátky dusenej šunky a pevne ju zarolujeme. Rolku zabalíme do alobalu a necháme zatuhnúť v chladničke na päť hodín. Krájame na úhľadné plátky. Ak máme chuť na niečo pikantnejšie, môžeme do pasty pridať napríklad hrsť nastrúhaného chrenu, lyžicu celozrnnej horčice alebo vmiešať pikantnejší mäkký syr spolu s vlašskými orechmi.
Napriek tomu, že pažítka je u nás ako doma a z našich končín dokonca pochádza, používať ju do jedla nás museli naučiť až Číňania. Ľudstvo ju ako rastlinu pozná už pekných pár rôčkov, hovorí sa minimálne o piatich tisícoch, ale vždy ju používalo na hocičo iné ako na jedlo. V Ázii ňou zastavovali krvácanie a liečili uštipnutie hadmi, v starovekom Ríme zas verili, že pažítka vám pomôže, keď sa priveľmi spálite na slnku a tiež keď potrebujete trochu zdvihnúť krvný tlak. Cigáni zas pažítku využívali ako prostriedok na veštenie. Ak ste boli dychtiví vedieť, čo vás čaká a neminie, chytili ste trs pažítky, pustili ho ako mikádo na stôl, dotyčná veštica sa v ňom zopárkrát prehrabla a už ste boli jasní – vy aj vaša budúcnosť.
Až do 15. storočia sa však pažítka v Európe nikde nespomína ako šťavnatá a svieža bylinka hodná delikátnej stredovekej kuchyne. Vraj až vďaka odvážnemu Marcovi Polovi, ktorý sa trochu poobzeral po Ázii, vieme, že zelené kopije, ktoré dovtedy zdobili každú druhú pažiť a na leto zakvitli veľkými fialovými bobuľami, sú fantastickou ingredienciou.
Mnohí museli byť týmto objavom naozaj prekvapení. Najmä takí stredovekí záhradníci, ktorí veľkými trsmi pažítky ohraničovali cesty a chodníky. Bola to ideálna dekoratívna rastlina - nádherne kvitla, mala zaujímavé duté štíhle listy, ale najmä odpudzovala hmyz. Vďaka pažítke boli všetci utrmácaní pocestní a navoňané dámy chránení pred dotieravými komármi. A tu zrazu - príde si nejaký Polo, donesie so sebou poburujúco výstrednú gastronomickú módu a už je po nádherných trsoch. Do záhradníkmi nádherne komponovaných stredovekých záhrad jednoducho nabehli kuchári a plienili to tam hlava nehlava. Po vysokých zelených ihliciach zostalo len strnisko a z kuchýň sa začal ozývať sekavý buchot nožov.
Najprv ju možno hádzali do všetkého, čo prišlo pod ruku. No neskôr došli kuchári na to, že pažítka je najlepšia v studených pokrmoch a že najintenzívnejšiu chuť a vôňu má krátko po zrezaní. Rovnako ako listy chutia aj jej kvety a vedia byť peknou ozdobou viacerých jedál. Niektorí však pažítke kvitnúť nedovolia, pravidelne ju zrezávajú, pretože po zakvitnutí sa jej chuť jemne zmení – je ostrejšia a prenikavejšia. Veľa pažítkofilov si ju suší, niektorí ju mrazia a tí najbystrejší si ju dokonca pestujú aj v zime. No pažítka je najlepšia práve teraz, na jar, keď je mladučká a svieža. Okrem obligátnych vitamínov vám daruje aj milú chuťovú spomienku. Napríklad na detstvo, keď sa v záhradách zaliatych jarným slnkom prestrel kockovaným obrusom drevený stôl a žuli sa zábavné zelené kolieska na chlebe s domácim maslom.
Autor je scenárista.
Urobme si roládu/
Pažítka najlepšie vynikne v spojení s maslom a jemnými syrmi. Namiesto pomazánky však skúsme niečo rafinovanejšie. Pol kila tvrdého tučného syra rozpustíme v mikroténovom vrecku ponorenom do vriacej vody tak, aby sa v ňom jemne prevaľoval a pôsobil ako cesto. Vyklopíme ho na dosku a rozvaľkáme na hrúbku asi 3 mm. Ak je toho veľa, cesto rozpolíme a potešíme sa, lebo budeme mať rolády dve. Vymiešame si zmes z polovice masla a rovnakého dielu taveného syra do jednoliatej, vláčnej pasty. Jemne ju posolíme, okoreníme a pridáme na jemno posekanú hrsť pažítky. Na vyvaľkané syrové cesto nanesieme vrstvu pažítkovej pasty, na ňu pokladieme plátky dusenej šunky a pevne ju zarolujeme. Rolku zabalíme do alobalu a necháme zatuhnúť v chladničke na päť hodín. Krájame na úhľadné plátky. Ak máme chuť na niečo pikantnejšie, môžeme do pasty pridať napríklad hrsť nastrúhaného chrenu, lyžicu celozrnnej horčice alebo vmiešať pikantnejší mäkký syr spolu s vlašskými orechmi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.