Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo znamená zničiť klavír

.theodore Dalrymple .časopis .klub

Vždy keď sa dozvedáme o udalostiach, ktoré otrasú svetom, o katastrofách a masakrách, máme pocit nielen zahanbenia (ktorý trvá len príliš krátko) z našich kverulatských predsudkov a z vlastných malých trápení, ale tiež sa viac zaoberáme hodnotou našich vlastných aktivít.

Neviem, či ľuďom zoči-voči smrti prebehne v niekoľkých sekundách pred očami ich vlastný život a je nad nimi vynesený konečný rozsudok, ale vždy, keď čítam napríklad o Červených Kméroch alebo o genocíde v Rwande, uvažujem chvíľu o svojom živote a zamýšľam sa nad bezvýznamnosťou môjho snaženia, samoľúbosťou mojich záujmov a úzkoprsosťou môjho súcitu.

.mozartove divízie
Vo svojom zamestnaní väzenského lekára zachránim ročne niekoľko ľudských životov. Za celú moju lekársku kariéru nezachránim, ani do dôchodku, toľko ľudí, koľko zahynulo v New Yorku počas tých niekoľkých hrôzostrašných chvíľ v roku 2001. A to aj keď pripočítam čas, ktorý som strávil v Afrike. Tam bolo veľmi ľahké aj tými najjednoduchšími medicínskymi prostriedkami zachrániť ľudský život. A moje písanie, to je sotva zrnko prachu na váhach: o moju prácu sa málokto zaujíma, niekoľkých vyvedie z miery a veľkej väčšine ľudí v mojom blízkom okolí, nie to ešte v širšom okruhu, je neznáma. Bezmocnosť a márnosť – to sú dve slová, ktoré mi napadajú.
Keď mi chodia po mysli takéto samoľúbe myšlienky, vracia sa mi tento obraz: klaviristka Dame Myra Hessová, hrajúca Mozarta v londýnskej Národnej galérii počas 2. svetovej vojny napriek tomu, že padali bomby. Narodil som sa až po skončení vojny, ale pokojný heroizmus tých koncertov a recitálov, vysielaných rozhlasom národu, bol silným symbolom môjho detstva. Pochopiteľne, bolo to všetko silnejšie aj preto, že Myra Hessová bola židovka a antisemitizmus nepriateľov bol centrom ich morálne skazeného pohľadu na svet; a pretože hudba, ktorú hrala, ako jeden z najvyšších vrcholov ľudského snaženia,  pochádzala z tej istej krajiny ako nepriateľský vodca, ktorý zasa predstavoval najväčšie hlbiny barbarstva.
Nikto sa nepýtal: „Načo sú tieto koncerty dobré?” alebo „Aký zmysel má hrať Mozarta, keď je svet v plameňoch?” Nikto si nepomyslel: „Koľko divízií má Myra Hessová?” či „Aká je palebná sila Mozartovho ronda?” Každý chápal, že tieto koncerty, bezvýznamné v materiálnom alebo vojenskom zmysle, boli vzdorovitým gestom ľudskosti a kultúry, navzdory bezprecedentnej brutalite. Vojna bola vlastne o tom. Bolo to presvedčenie, že nič nemohlo, respektíve nemôže zničiť hodnotu civilizácie; a žiadny historický revizionizmus, akokoľvek cynický, nikdy nezmení tento vznešený odkaz.
Spomínam si aj na príbeh, ktorý rozprával Sir Karl Popper, rakúsky emigrant, ktorý sa usadil v Británii. Štyria kultivovaní ľudia v Berlíne, ktorí očakávali, že ich zatkne gestapo, strávili spolu poslednú noc – možno svoju poslednú noc na tomto svete – hrajúc Beethovenovo kvarteto. Nakoniec neboli zatknutí, ale svojím činom tiež vyjadrili vieru, že civilizácia prevyšuje barbarstvo a že napriek v tom čase zrejmej neschopnosti odolávať náporu barbarstva, civilizácia je stále hodná obrany. Skutočne je to jediná vec hodná obrany, pretože ona je to, čo dáva alebo by malo dávať zmysel nášmu životu.
Civilizácia však nespočíva len v najvyšších vrcholoch ľudských činov a ľudského snaženia. Spočíva aj v nekonečne zložitom a chúlostivom tkanive vzťahov a činností, niekedy skromných, inokedy veľkolepých. Človek zametajúci ulice zohráva v nej bezpochyby svoju úlohu tak isto, ako veľký umelec alebo mysliteľ. Civilizácia je celková suma všetkých tých činností, ktoré umožňujú človeku prekročiť obyčajnú biologickú existenciu a siahnuť po bohatšom duševnom, estetickom, materiálnom a duchovnom živote.
Pripútanosť k vysokým kultúrnym výkonom je teda potrebná, ale nie je dostatočným predpokladom pre civilizáciu – veď velitelia koncentračných táborov po namáhavom dni masového vraždenia po večeroch vraj plakávali pri Schubertových piesňach – a nikto by týchto ľudí nenazval civilizovanými. Naopak, boli skôr ako starovekí barbari, ktorí po vpáde do civilizovaného mesta a po jeho vydrancovaní žili v jeho ruinách, lebo tie boli oveľa lepšie ako to, čo by dokázali vybudovať sami. Prvou požiadavkou civilizácie je, že ľudia by mali byť ochotní potlačiť svoje najzákladnejšie pudy a túžby. Neschopnosť dokázať to ich urobí, vzhľadom na ich inteligenciu, oveľa horšími, ako sú divé zvery.

.pohľad do neba
Vyrastal som v zabezpečených a pohodlných pomeroch, ale vedomie krehkosti civilizácie mi bolo vštepované dosť skoro, hoci neuvedomelo. Počas môjho detstva bolo v Londýne mnoho zbombardovaných, nezrekonštruovaných štvrtí, ktoré pripomínali diery v pokazených zuboch starca. Často som sa hrával v malých mestských divočinách plných buriny a ruín a ľutoval som, že postupne miznú. Ale aj tak, sotva som mohol nevidieť v porozbíjaných kúskoch ľudských výtvorov a omietke s ešte nalepenými tapetami zmysel tej skazy, ktorá sa stala ešte pred mojím narodením.
A boli to aj bombové kryty, v ktorých som trávil v detstve mnoho času. Boli prítomné všade v mojom malom svete: na školských ihriskách, aj v parkoch. Ten zákaz vstupu do nich, samozrejme, neodolateľne lákal. Ich temnota a plesnivá vlhkosť ešte pridávali na atrakcii: boli príjemne desivé – človek nikdy nevedel, koho alebo čo v nich môže nájsť. Mať tak chuť fajčiť, ako mnohí moji priatelia, tam by som sa to bol naučil. A aj prvé sexuálne bádania sa odohrali na týchto nešťastných miestach.
Nuž, ale napriek týmto zážitkom, vždy sme si uvedomovali dôvody, pre ktoré boli vybudované. Akosi tu boli ešte vždy prítomné tiene tých, ktorí v nich prednedávnom nachádzali úkryt. Každý dospelý mal ešte v živej pamäti „Blitz”: dom, v ktorom mala byť moja matka, bol zbombardovaný. Jedno ráno sa zobudila a polovica domu bola preč. Jedna z izieb hľadela rovno do neba. Náš dom, ako mnohé iné, bol zobrazením histórie vojny, o ktorej som celé predpoludnia a odpoludnia úporne premýšľal, až kým som nepoznal každý jej obraz spamäti. Jeden z nich bol vždy v mojej mysli, keď som s priateľmi vošiel do bombového krytu: dve deti, obe slepé, v podobnom kryte. Ich nevidiace oči sa upierajú smerom hore, za zvukom výbuchov nad nimi. Srdcervúci pohľad nechápavosti na ich tvárach.
Nuž, ale viac ako hocičo iné, skutočnosť, že i moja matka bola utečenkyňou z nacistického Nemecka, prispela k uvedomeniu si, že bezpečnosť – ten pocit, že nič sa nemôže vážne zhoršiť, že náš život je nezraniteľný – bol iluzórny, dokonca nebezpečný. Matka nám s bratom ukazovala fotografie (niektoré z nich sépie – staré hnedé zábery) z jej života v prednacistickom Nemecku: vtedajšia prosperujúca spoločnosť, ako sa dalo vidieť, so šoférmi a veľkými autami, otcovia v stojatých golieroch, významne pofajčievajúc cigary, ženy s perím, v kožušinách okolo krku, pikniky pri jazerách, zima v zasnežených horách. Boli tam obrázky môjho starého otca v uniforme, vyznamenaného za vojenskú službu počas 1. svetovej vojny, osoby lojálnej Kaiserovi. A potom – zrazu – nič: žiadne ďalšie obrázky, až kým sa moja matka neobjavila v novom, menej luxusnom, ale pre nás známejšom, bližšom svete.
Odišla z Nemecka, keď mala sedemnásť a už nikdy viac nevidela svojich rodičov. Ak sa to mohlo prihodiť jej, prečo nie i mne, alebo hocikomu inému? Neveril som, že by sa to mohlo stať, ale potom ani ona, ani nikto iný tomu nemusel veriť. Svet, alebo tá jeho malá časť, ktorú som obýval a ktorá sa zdala taká stabilná, pokojná, pevná a spoľahlivá – aj keď nudná – mala roztrasenejšie základy, ako bola väčšina ľudí ochotná pripustiť.

.zničený klavír
Len čo som mohol, začal som cestovať. Hnala ma nuda, nespokojnosť, chuť exotiky a filozofické otázky. Zdalo sa mi, že porovnávanie je jediný spôsob, ako poznať hodnotu vecí vrátane politického usporiadania. Ale cestovanie je ako šťastný osud v známom výroku Louisa Pasteura: Uprednostňuje tých, ktorí sú pripravení. Do istej miery človek z neho získa len toľko, koľko do neho investuje. A ja som si vyberal krajiny nevedome, a tak som získal mnoho poučenia o krehkosti ľudského poriadku, najmä keď je podkopávaný v mene abstraktnej spravodlivosti. Často je omnoho jednoduchšie spôsobiť totálnu pohromu ako mierne zlepšenie.
Mnohé z krajín, ktoré som navštívil – Irán, Afganistan, Mozambik –, čoskoro upadli do najhroznejšieho chaosu. Mier v nich mal, samozrejme, trhliny – a ktorý nemá? Zistil som, že vášeň ničiť, taká vzdialená od tej „tiež” tvorivej, konštruktívnej, sa čoskoro stáva autonómnou, nezdôvodnenou žiadnymi inými príčinami, ale oddáva sa obyčajnej radosti, ktorú ničenie samo prináša, ako povedal vo svojom slávnom, ale hlúpom výroku ruský anarchista Bakunin. Spomínam si napríklad, ako som pozoroval výtržníkov, rozbíjajúcich výklady v Paname, údajne v mene slobody a demokracie. Smiali sa při tom a hľadali ďalšie plochy skla na rozbitie. Mnohí z nich boli zrejme potomkovia elitných rodín, ako boli aj mnohí iní vodcovia toľkých ničivých hnutí v moderných dejinách. V ten istý deň som večeral v drahej reštaurácii a všimol som si tam hosťa, ktorého som pred niekoľkými hodinami pozoroval, ako s potešením hádže tehlu do výkladu. Čo si asi myslí, koľko ničenia ešte jeho krajina znesie, kým to ovplyvní jeho vlastný život, zmení jeho vlastnú existenciu?
Ako som tých výtržníkov pozoroval v akcii, spomenul som si na príhodu z detstva. Spolu s bratom sme vyniesli na trávnik rádio a rozmlátili sme ho kriketovými pálkami na tisíce malých kusov. S príjemne pomstivou zúrivosťou, akoby sme vykonávali hodnotnú prácu, sme rozmlátili každučkú časť nanepoznanie. Cítili sme neopísateľnú radosť, ale odkiaľ pochádzala a čo znamenala, to sme nevedeli. V našich malých dušiach bojovala civilizácia s barbarstvom. A keby sme neboli potrestaní, obávam sa, že dočasné víťazstvo barbarstva by bolo trvalo oveľa dlhšie.
Ale prečo sme pociťovali potrebu revolty takýmto spôsobom? S odstupom času nedokážem s určitosťou zrekonštruovať vlastné myšlienky a pocity, ale obávam sa, že sme sa vzbúrili proti našej vlastnej bezmocnosti a nedostatku slobody, čo sme cítili ako bolesť v porovnaní s tým, čo sme videli ako všemohúcnosť a úplnú slobodu v konaní dospelých. Ako sme len túžili narásť, aby sme mohli byť ako oni, konať ako sa nám zachce, rozkazovať iným – ako oni rozkazovali nám! Vôbec sme nepomysleli na to, že dospelosť prináša svoje vlastné frustrácie, zodpovednosť a obmedzenia. Tešili sme sa, že príde čas, keď naše vrtochy a rozmary budú zákonom, keď naše egá budú mať voľnosť vznášať sa, kde sa im len zachce. Dovtedy najlepšie, čo sme mohli urobiť, bolo búriť sa proti symbolu nášho podrobenia. Ak sme nemohli byť ako dospelí, mohli sme aspoň zničiť kúsok ich sveta.
V mnohých krajinách som videl revoltu proti civilizácii, nátlak a frustráciu, ktorú spôsobuje, ale nikde to nebolo tak zreteľné ako uprostred občianskej vojny v Libérii. Prišiel som do Monrovie, keď tam nebola tečúca voda a elektrina, nefungovala doprava, neexistovali žiadne fungujúce obchody, banky, telefóny a pošty, žiadne školy, žiadne kliniky a nemocnice. Takmer každá budova bola úplne alebo sčasti zničená. A čo nebolo zničené, bolo vydrancované.
Videl som zvyšky verejných inštitúcií. Boli zničené s dôkladnosťou, ktorá nemohla byť len dôsledkom vojenského konfliktu. Vybavenie nemocníc (z ktorých zamestnanci i pacienti boli dávno predtým evakuovaní) bolo prácne rozmontované na najmenšie kúsky, že sa nedalo ani len pomyslieť na opravu či ďalšie použitie. Každé koliesko z vozíkov bolo, zrejme so značnou námahou, odpílené. Vyzeralo to, akoby sa tade prehnala horda ľudí s hroznou skúsenosťou s nemocnicami, lekármi a liekmi a vykonala akt pomsty.
Ale to nemohlo byť vysvetlením, pretože aj všetky ostatné inštitúcie podľahli podobnému ničeniu. Knihy v univerzitnej knižnici boli – jedna ako druhá, bez výnimky – vyhádzané z políc a nahromadené na kopy, mnohé s vytrhanými stranami a zámerne polámanými chrbátmi. Bola to pomsta barbarov na civilizácii a neschopných na schopných alebo aspoň na tom, čo chápali ako zdroj ich sily. Nevedomosť sa vzbúrila proti múdrosti z tých istých dôvodov, ako keď sme – môj brat a ja – rozmlátili pred rokmi to rádio. Mohol by byť jasnejší prejav nenávisti nižších voči vyšším?
Nuž, veru bol – a to nie ďaleko odtiaľ, v Centennial Hall, v ktorom prebiehali inaugurácie libérijských prezidentov. Dvorana bola teraz prázdna, okrem búst bývalých prezidentov, niektoré boli pováľané pri stenách – a koncertného krídla Steinway, pravdepodobne jediného hudobného nástroja takej kvality v celej krajine. Ale ani klavír nebol nedotknutý. Mal odpílené nohy (hoci ich bolo možné oddeliť) a samotné teleso ležalo na podlahe, ako veľryba uviaznutá na plytčine. Okolo neho boli porozhadzované nielen odpílené nohy, ale aj kôpky ľudských výkalov.
Nikdy som nevidel názornejšie odmietnutie ľudskej kultivovanosti. Pokúšal som sa predstaviť si iné možné významy tejto scény, ale bezúspešne. Samozrejme, koncertné krídlo predstavovalo kultúru, ktorá nebola Libérii úplne vlastná, a nie každý ju úplne prevzal, ale že tento klavír predstavoval nielen určitú kultúru, ale skutočnú ideu civilizácie samotnej, bolo z hrubosti tohto gesta opovrhnutia zrejmé.
Bol som zdesený scénou v Centennial Hall, ale ešte viac mnou otriasla reakcia dvoch mladých britských novinárov, ktorí tiež navštívili Monroviu, keď som im tú scénu opísal. Predpokladal som, že si ju sami budú chcieť pozrieť. Ale oni na nej nevideli nič závažné – len neživý predmet, keď všetko je povedané a urobené – v kontexte občianskej vojny, v ktorej boli tisícky ľudí zabitých a ešte viac ich bolo prinútených opustiť svoje domovy. Nevideli žiadnu súvislosť medzi popudom zničiť piano a zabíjať. Nevideli žiadnu súvislosť medzi úctou k ľudskému životu a k najušľachtilejším výtvorom ľudskej činnosti, žiadnu súvislosť medzi civilizáciou a zábranami k náhodnému zabíjaniu blížnych, žiadnu súvislosť medzi horiacimi knihami v nacistickom Nemecku a všetkými následnými barbarstvami toho režimu. Podobne nepripisovali žiadny význam faktu, že Červené gardy počas Maovej kultúrnej revolúcie v Číne zničili tisícky klavírov a zabili milión ľudí.
Ak niečo, tak „chápali” zničenie klavíra v Centennial Hall, ba čo viac, sympatizovali s týmto činom. Základnou príčinou občianskej vojny v Libérii, hovorili, bola pridlhá dominancia elity, rovnako ako sa – vraj – predpokladá, že chudoba je základnou príčinou zločinu. Klavír je nástroj, hudobný a politický prejav elity, a preto jeho zničenie bolo krokom k demokracii, vyjadrenie všeobecnej vôle.
Tento spôsob uvažovania o kultúre a civilizácii – možno len pre ľudí, čo veria, že pohodlie a výhody, ktorým sa tešia, sú večné a nezničiteľné, sa stali takmer štandardom pre intelektuálov v západných spoločnostiach. Slovo „civilizácia” samo osebe sa v súčasnosti v akademických textoch alebo v žurnalistike objavuje zriedka bez použitia ironických úvodzoviek. Akoby civilizácia bola mýtický tvor, ako lochnesská obluda či snežný muž a veriť v ňu je prejavom filozofickej naivity. Brutálne epizódy, ktoré sú v dejinách príliš časté, sa berú ako dôkaz, že civilizácia a kultúra sú podvodom a obyčajnou maskou pre hrubé materiálne záujmy. Akoby neexistovala žiadna ochrana pred neustálym pokušením ľudí na brutalitu okrem ich úsilia po civilizácii a kultúre. Zároveň – dosiahnuté úspechy sa berú tak, akoby tu boli vždy, akoby ľudskou prirodzenosťou boli skôr vedomosti ako nevedomosť, skôr bohatstvo ako chudoba, skôr pokoj ako anarchia. Z toho teda vyplýva, že nič nie je hodnotou, ani si nevyžaduje ochranu a zachovávanie a udržiavanie, pretože všetko to, čo je dobré, prichádza ako bezplatný dar od Prírody.
Parafrázujúc Burkeho, jediné, čo je nutné na triumf barbarstva, je, že civilizovaný človek nebude robiť nič: ale v skutočnosti za posledných niekoľko desaťročí civilizovaní ľudia robia niečo horšie ako nič – aktívne sa pripojili k barbarom. Odmietajú rozlišovať medzi vyšším a nižším v prospech nižšieho. Odmietli nadradenosť najväčších kultúrnych úspechov ľudstva nad pominuteľnosťou a vulgaritou zábavy. Odmietli uznať, že výskumy skvelých vedcov vyústili do objektívneho chápania Prírody a ako Pilát zaobchádzajú s otázkou pravdy, akoby to bol žart.
A predovšetkým, odmietli to, že je dôležité, ako sa ľudia sami správajú v svojich osobných životoch, a pripúšťajú len svoju vlastnú skazenosť. Konečným cieľom tohto dekonštrukcionizmu, ktorý zachvátil akademickú pôdu ako epidémia, je civilizácia sama. Narcisti sa takto na akademickej pôde snažia nájsť teoretické zdôvodnenie vlastnej revolty proti civilizačným obmedzeniam. A tak zrejmá pravda, že je nutné potlačiť – či už zákonom, alebo zvykom – neustálu možnosť brutality a barbarstva v ľudskej prirodzenosti, si nikdy nenájde cestu do tlače a iných médií masovej komunikácie.

.skutočná temnota našich čias
Počas posledného desaťročia som z pohľadu medicínskej praxe detailne pozoroval vplyv erózie civilizačných noriem, ktorú vedú intelektuáli, na obyvateľstvo. Ak by mal Joseph Conrad v súčasnosti pátrať „po srdci temnôt“ – stačilo by mu, aby si pozrel anglické mesto, ako je napríklad to moje. Akože nemôžem byť predpojatý pri pátraní po pôvode a dôsledku zla, keď sa každý deň stretávam v práci s príbehmi, ako ten, čo som počul práve dnes.
Týka sa dvadsaťročného chlapca, ktorý žil s matkou a pokúsil sa o samovraždu. Súviselo to s tým, že matkin priateľ – pravidelný pijan –, ktorý je od nej o desať rokov mladší, napadol nedávno v záchvate žiarlivosti a v prítomnosti chlapca jeho matku. Schytil ju za krk a začal ju škrtiť. Syn sa pokúsil zasiahnuť, ale starší muž bol vyšší a aj oveľa silnejší. Zrazil chlapca na zem a niekoľkokrát ho kopol do hlavy. Potom ho vytiahol von a búchal mu hlavu o zem, až kým chlapec neupadol do bezvedomia a nezačala mu tiecť krv z hlbokej rany.
Mládenec prišiel k vedomiu v nemocnici, ale jeho matka trvala na tom, aby polícii nepodával žiadnu výpoveď, pretože – ak tak urobí – jej milenec by šiel do väzenia a ona nebola ochotná prísť o muža, ktorý, podľa jeho vlastných slov (ktoré povedal chlapcovej 11-ročnej sestre), „lepšie je-- ako tvoj otec”. Trocha animálneho potešenia znamenalo pre matku viac, ako život jej syna, ktorý bol takto konfrontovaný s hroznou skutočnosťou, povedané slovami Josepha Conrada, že sa narodil osamelý, žil osamelý a osamelý aj umrie.
Kto, počúvajúc dennodenne, rok po roku, takéto príbehy, ako sa to stalo mne, by nepodľahol zvedavosti, čo za idey, čo za spoločenské usporiadanie umožnilo rozšírenie správania sa takého ohavného, že už uvažovanie o ňom vyvoláva priam fyzickú nevoľnosť? Ako môže človek predísť tomu, aby sa nedostal do zmätku pri hľadaní toho, kto je viac na vine – muž, ktorý sa správa, ako som opísal, alebo žena, ktorá akceptuje také správanie kvôli chvíľke potešenia.
Táto brutalita je v súčasnosti skôr masovým fenoménom ako znakom psychopatológie jednotlivca. Nedávno som šiel v našom meste na futbalový zápas. Fanúšikovia súpera museli byť oddelení stovkami policajtov na spôsob vojenskej akcie. Polícia nepripustila žiadny kontakt medzi súperiacimi stranami, dohliadajúc a oddeľujúc fanúšikov na štadióne ohradami do im určených priestorov. A to s väčšími bezpečnostnými opatreniami, akým sú vystavení najnebezpečnejší kriminálnici.
Na štadióne som sedel vedľa muža, ktorý sa ukazoval úplne normálny, a jeho 11-ročného syna, ktorý sa zdal dobre vychovaným chlapcom. Zrazu uprostred zápasu otec vyskočil a spolu s tisíckami ostatných unisono začal opakovať: “Čo do ---- si myslíte, že ste?” a robiť s tisíckami ostatných hroziace gestá, ktoré pripomínali nacistické salutovanie, smerom k súperovým fanúšikom. Bol to príklad, ktorý chcel ukázať svojmu synovi? Zrejme áno. Frustrácia z chudoby môže sotva vysvetliť jeho správanie. Za cenu lístkov na zápas by sa mohla rodina stravovať viac ako týždeň.
Po zápase som jasne videl, že tenká modrá čiara (používaná na futbalových štadiónoch) nie je žiadna metafora. Ak by nebola prítomná polícia (ktorej nedostatky som ináč nikdy neváhal kritizovať), došlo by k skutočnému násiliu a krvipreliatiu, možno dokonca i k smrti. Fakt, že celá športová akcia prebehla pokojne a nie ublížením na zdraví, ničením, zraneniami a možno i smrťou, bol spôsobený prítomnosťou rozhodných mužov, pripravených konať svoju povinnosť.
Napriek dôkazom o vzmáhajúcom sa barbarstve všade okolo nás, žiadna zrada nie je príliš všedná pre Quislingov civilizácie, aby stála za to. Nedávno som si na letisku všimol reklamu firmy, ktorá sídli v drahej časti Londýna a ktorá vyrába elegantné exkluzívne košele a kravaty. Manekýnom, ktorého si vybrali na predvádzanie svojich výrobkov, bola potetovaná obluda s vyholenou hlavou a jazvami po železných tyčiach – typ človeka, ktorý bije ženy, nosí nôž a rozdáva údery na futbalových zápasoch. Reklama nie je ironická, ako by si akademický, kultúrny kritik predstavoval, ale úbohá kapitulácia a lichotenie najkrajnejšej hrubosti a brutalite. Divokosť a zlosť.
Naši intelektuáli by si mali konečne uvedomiť, že civilizácia stojí za obranu a že postoj oponentov tradície neznamená ani začiatok , ani koniec múdrosti a cnosti. Môžeme prísť o viac, ako tušia.

Autor je britský psychiater a spisovateľ. V češtine mu vyšla kniha Ztraceni v ghettu (2011). Text vyšiel pôvodne v newyorskom časopise City Journal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite