Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

„Prežívaš úžasnú formu existencie,“ píše mi na Facebooku dlhoročný kamarát Tóno a mne začína blikať kontrolka batérie. Ortieľ znie: 9 MINUTES LEFT. To tej mojej existencii nepomáha a skôr ako sa začnem v ďalšej odpovedi sťažovať na to, že až taká úžasná existencia to zase nie je, že furt zápasím s výpadkami prúdu, s hnačkami, so zimou, s úrazmi, buď svojimi, alebo ešte horšie s cudzími,

furt sa musím s niekým hádať, aby zájazd fičal ako švajčiarske hodinky, nemôžem jesť, čo chcem, niekedy je jednoducho len ryža a hotovo, že častokrát mám po treku tvár čiernu ako kominár od toho množstva prachu, čo v dolnom Mustangu človeku nafúka do tváre šialene silný vietor, ktorý sa dvíha vždy po desiatej ráno a nekompromisne človeka niekoľkokrát za hodinu sfúkne, skôr ako som to všetko dala do písmen, baterka na laptope skapala a ja som zostala so svojou úžasnou existenciou sama v tme, v tmavej chladnej izbe v 3 700 metroch. Kým som našla čelovku, niekoľkokrát som tú existenciu prekliala a vyšla som von na hotelovú pavlač skontrolovať svojich turistov a ich výškové choroby. Skôr ako som však zaklopala na vedľajšiu izbu, padol mi zrak na nebo. „Vaaaaaaaaaaaaaau!!!“ vykríkla som a moji bolehlavom demotivovaní turisti sa vypotácali z izieb. „Pozrite sa na hviezdy!“ zvolala som a česká partička to hneď komentovala ich obľúbenou frázou „ Ty vole, to je mazec!“ Hviezdy, aké som ešte nevidela. Teda, to vlastne poviem vždy, keď vidím parádnu hviezdnu oblohu a ťažko vždy porovnať, či minule, keď som to vyhlásila, boli naozaj také dobré. To je, ako keď sa zaľúbite. Máte pocit, že takto buchnutí ste ešte neboli, lebo len čo intenzita dobrého alebo negatívneho pocitu dosiahne maximum, ďalej sa už, prosto, nedá, ale fakt je ten, že asi je to vždy rovnako silné. Hviezdy za krásnej, jasnej bezmesačnej noci v 3 700 metroch. Väčšina z nich to vydržala asi 10 minút, potom sa zdekovali do bezpečia svojich spacákov a ja som ostala onemená stáť. Zasla som si na izbu po deku a čaj a vybrala sa hľadať únikové schodisko na strechu. Každý mustangský dom má rovnú strechu a drevený rebrík vedúci na ňu. Našťastie v meste vypadol prúd, a tak ma nič neoslepovalo. Deku som si rozložila na hlinenú strechu, zabalila som sa do nej, ľahla si a začala sa dívať na tento boží úkaz. Milióny hviezd. A po ďalšich 10 minútach pár ďalšich miliónov. Nevyznám sa v tom natoľko, aby som vedela, čo je čo, ale to mi nebráni v eufórii. Po čase som ich začala vidieť 3D. Lebo hviezdy nie sú malé a veľké, ony sú len blízko alebo ďaleko. A keď si to človek uvedomí, otvorí sa mu vesmir. Zrazu to nie je milá tapeta s tisíckami svetielok. Je to neskutočný priestor. A v tejto výške pekne zaoblený. Nielen nad mojou hlavou. Ale aj na bokoch, pekne doguľata. Ako ked sedíte v takom tom špeciálnom okrúhlom kine, kde je plátno aj po bokoch. Chlad mi pomohol v anestetikovaní vlastnej schránky a zrazu to bola už iba moja duša v tej trojrozmernosti. Ako taky obrovsky ciernobiely zamrznúty ohnostroj, vznasali sa hviezdy na domnou. Miestami som mala pocit, že musia na mňa spadnúť. Vo vedľajšom dome začali bubnovať na obrovský bubon, aký sa používa počas buddhistických modlitieb. Dunivý basový zvuk mi urobil najlepší možný soundtrack k tomuto divadlu. Neskôr sa pridali divé psy. Tie zavýjajú celkom inak ako dedinské psy. Trochu ako plačúce deti. Nohy trčiace spod deky už začali byť necitlivé, a to bol impulz ísť dolu. Napísať kamošovi, že naozaj prežívam úžasnú formu existencie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite