Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Damien Hirst v Tate Modern

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Všetci zomrieme. Smrť je nevyhnutná. Život je krátky a prchavý. Jediná nádej, ktorú máme, je umenie.

Damien Hirst je jedna z najexponovanejších postáv súčasného umenia. Jeho príbeh obsahuje všetky základné elementy extrémov a kontroverznosti. Je to šarlatán alebo naozajstný umelec? Najlepšie je presvedčiť sa o tom na vlastné oči.

.pankáč, Freeze a žralok
Hirst sa narodil v roku 1965 a vyrastal iba s matkou. Naplno ho zasiahla punková vlna a svoj pôvab má príbeh o tom, ako jeho nahnevaná matka roztopila vinilový album Sex pistols a urobila z neho kvetináč. Nástup jeho generácie sa zrejme nie náhodou kryje s prerodom Británie z krajiny, ktorá žila v spomienke na časy, keď bola veľkou, na krajinu, ktorá znovu chce byť vpredu. Hirst strávil po strednej škole nejaké obdobie pri miešačke, potom sa však dostal na veľmi liberálnu Goldsmiths College, ktorej prostredie mu zrejme svedčalo. Už v druhom ročníku, v roku 1988, sa stal spoluorganizátorom výstavy Freeze, na ktorej sa zrodili Young British Artists, alebo YBAs, ktorí sa stali zásadnou skupinou nielen pre britské súčasné výtvarné umenie 90. rokov.
Prelomovým dielom Hirsta je vo formaldehyde naložený žralok, ktorý sa stal učebnicovým príkladom toho, ako fungujú financie v súčasnom umení, teda v tej jeho časti, ktorá nežije z grantov. Hirst si obstaral žraloka v roku 1990 z Austrálie za šesťtisíc libier. Vyrobil sklenenú vitrínu, žraloka nie úplne dokonale zakonzervoval a uložil do formaldehydu. Toto dielo s poetickým názvom The Physical Impossibility of Death in the Mind of Someone Living, čo môžeme skúsiť preložiť ako Fyzická nemožnosť smrti v mysli niekoho, kto žije urobil na zákazku pre Saatchi Gallery za 50-tisíc libier, čo sa v tom čase zdala absurdná suma a The Sun to komentoval titulkom 50 000 for Fish Without Chips. V roku 2005 bol 12-tonový žralok, medzičasom poznačený postupujúcim rozkladom, predaný cez najznámejšieho obchodníka s umením v New Yorku Larryho Gagosiana za 12 miliónov dolárov finančnému manažérovi, ktorého profesia nie je až taká zaujímavá ako fakt, že po kúpe daroval toto dielo Metropolitan Museu of Art v New Yorku.
Otázka, či nie je absurdné, aby sa hnijúci žralok predával za toľké milióny, je ešte menej legitímna a zmysluplná ako otázka, či má cenu desiatok miliónov futbalista, ktorý už nedáva góly, alebo speváčka, ktorá nevie spievať. Peniaze fungujú v dnešnom svete zvláštne. V každom prípade, toto je svet umenia, ktorý funguje bez komisií a dotácií a v ktorom sa medzi tými, ktorí peniaze dávajú a medzi tými, ktorí peniaze dostávajú, nevyskytuje ani jeden úradník. Svet, ktorý vytvárajú obchodníci,  je plný divných extravagancií. Je však spravodlivejší ako svet tvorený úradníkmi, či – božeuchovaj – politikmi. A určite je životaschopnejší. Ako sa v tom kolotoči cíti Damien Hirst, pankáč, ktorý sa stal milionárom? Súčasťou výstavy bol dokument, v ktorom bola pasáž zostrihaných rozhovorov novinárov s Hirstom. V každom z nich mu stále a znovu kladú otázku o peniazoch. Hirst nikdy neodpovedal, iba sa na nich pozeral spoza okuliarov s kostenou obrúčkou.

.ekosystém pekla
Výstavu v Tate Modern, ktorej kurátorkou je Ann Galagher tvorí reprezentatívny prierez Hirstovej tvorby od konca deväťdesiatych rokov až po súčasnosť. Prvá sála výstavy je venovaná prácam z konca deväťdesiatych rokov. Nájdeme tu okrem iného aj ledabolo nanesený, ale veľmi živo pôsobiaci archetyp Hirstových bodkových malieb, obrazov tvorený radmi náhodne rozložených farebných koliesok v Spot Paintig z roku 1986. Náhodnosť rozloženia bez princípu dráždi myseľ naučenú hľadať vzory a štruktúry príjemne ako pierko kĺzajúce sa po napnutom chodidle. Táto časť Hirstovej tvorby trpí nadprodukciou. Nekonečné variovanie bodových obrazov sa tiahne celou výstavou a multiplikácia postupne devalvuje obrazy na úroveň tapety, ktorá sa stáva iba pozadím pre podstatnejšie veci.
V druhej miestnosti na vás vyskočí to najdôležitejšie, čo Hirst ako umelec zatiaľ urobil. Vo formaldehyde naložený žralok, Fyzická nemožnosť smrti v mysli niekoho, kto žije, pochádza roku 1990. Žralok zostarol, zvráskavel a do hrôzy z jeho neprirodzene rozďavenej čeľuste sa začína miešať nečakaný súcit. Vyzerá tak trochu ako keby sedel v kresle u zubára a do uší mu prenikol zvuk práve naštartovanej vŕtačky. Svoju pôvodnú silu si zachovala menej nápadná, v konečnom dôsledku však presvedčivejšia koláž rôznych druhov riečnych rýb Isolated Elements Swimming in the Same Direction for the Purpose of Understanding (Right) z roku 1991.
Zub času, naopak, výrazne  pomohol ďalšej z veľkých inštalácií, nazvanej A Thousand Years. Sklenený kváder, rozdelený v strede priehľadnou stenou, s otvormi na dve kocky. V jednej veľká biela kocka s otvormi v strede stien, v druhej useknutá kravská hlava, diagonálna šmuha zaschnutej krvi, dve misky s cukrom a v hornej časti zavesený lapač na hmyz, modré svetlo, ktoré zabíja muchy elektrickým výbojom. A v tom všetkom lietajú, bzučia, množia sa a umierajú tisícky a tisícky múch. Hlava, ktorá bola kedysi potiahnutá kožou s chlpmi, sa medzičasom zmenila na špinavoružovú masu, už iba vzdialene pripomínajúcu pôvodný tvar.
Hirst tu vytvoril ekosystém pekla, miesta, kde život nemá žiadny zmysel. Iba náhoda rozhoduje  o tom, kto bude žiť dlhšie a kto zomrie skôr a jediným výsledkom sú šmuhy na skle a mušince. Až pri blízkom skúmaní tohoto diela sa prejaví jeho štvrtý rozmer – odporný smrad. Ak by existovalo peklo, nepáchlo by sírou, ale zápachom rozkladu a upražených múch. Tisíc rokov je najsilnejší výkrik zúfalstva, aký som kedy v galérii zažil. Hirst je nesmierne krutý autor, stačí sa pozrieť na jeho obrazy motýľov, lapených v čerstvo nanesenej krikľavej farbe. Hirstova krutosť však nie je krutosťou sadistu. Rozprávanie o smrti mu neprináša žiadnu radosť, naopak, jeho strach a hrôza majú až panický rozmer. Každý, kto niekedy zažil dedinskú zabíjačku, videl horšie veci, ako sú na tejto výstave. Najväčšou Hirstovou krutosťou je dôslednosť, s akou nám pripomína, ako sme v modernom svete pokrytecky vytesnili smrť zo svojich životov a odsunuli ju za múry bitúnkov či zásteny nemocničných lôžok.
Hirstovým liekom na bolesť sú lieky. Pharmacy z roku 1992, hypochondrov sen, sterilné „nebo” obložené skrinkami s pedantne urovnanými škatuľkami liekov,  ktoré vypĺňajú celú sálu. Tak ako iné motívy, aj tento Hirst neskôr viackrát derivuje, presvedčivo však už iba v prípade inštalácie súboru chrómovaných chirurgických nástrojov v Still z roku 1994. Hirstove inštalácie liekov sú zvolaním nádeje, ktorá veľmi dobre vie, že je márna.

.smrť
Hirst pracuje s nájdenými predmetmi pravidelne a sústavne. Obrovský popolník naplnený špakmi, popolom a škatuľkami z cigariet nazvaný Crematorium z roku 1996 je ďalším štvorrozmerným objektom na výstave a v Tate budú asi musieť po skončení výstavy vymaľovať. Mimochodom, medzi značkami cigariet v megapopolníku Marlboro jednoznačne dominuje. Zo starostlivo zoradených a nainštalovaných špakov je zostavená aj veľkorozmerná The Abyss z roku 2008, a hneď oproti nej stojí, pojmu trash art sa brániaca, gigantická inštalácia z pozlátenej ocele a falošných diamantov Jugment day z roku 2009.
Hirst sa k téme smrti vracia pravidelne. O našej smrteľnosti je vlastne aj Hymn, dvadsať stôp vysoká zväčšenina anatomického modelu zo setu pre mladých vedcov, vyrobeného hračkárskou firmou Humbrol. Socha je vyrobená z bronzu a namaľovaná tak, aby vyzerala, akoby bola vyrobená z plastu. Tate ju počas výstavy vystavilo na rozľahlé nádvorie medzi galériou a Temžou, a socha sa stala okamžite miestom, pri ktorom sa ľudia zastavia a spočinú. Malé deti, liepajúce sa okolo červenobéžového zadku, slnečné svetlo, vietor a rieka, to všetko zrazu dodalo soche nový význam a zmierenie sa s tým, že sme všetci na tom vlastne rovnako a naše sny, nádeje, lásky a obavy sú tým jediným, čo robí z guče vnútorností,  zviazanej v koži, ľudské bytosti. Ale aj tu príbeh pankáča, ktorý sa stal milionárom, provokuje. Pár dní po inštalovaní Hymnu na nábreží bola socha posprejovaná fialovým nápisom „Occupy".
Z novších Hirstových diel je mediálnym hitom diamantmi obložený platinový odliatok lebky For the Love of God z roku 2007, ktorý je  vystavený v uzavretej čiernej škatuli nainštalovanej v dolnej časti Turbine Hall a je voľne prístupný pre všetkých návštevníkov Tate. Lebka je prezentovaná s teatrálnosťou, nie nepodobnou tej, s akou sú vystavované kráľovské klenoty v Toweri. Je ťažké zobrať ju vážne, a nie iba ako vtip, bez ohľadu na to, že len jej produkcia stála 14 miliónov libier a následne bola predaná za takmer trojnásobok tejto sumy. Hirstova hra so svetom obchodu s umením je v tomto prípade asi zaujímavejšia ako samotný artefakt.
Hirst je ročník 1965 a má toho, dúfajme, ešte veľa pred sebou. Výstava v Tate ukazuje, aké ťažké je robiť retrospektívu autora v tomto období jeho života. Nedá sa vyhnúť veciam, ktoré z dlhodobého pohľadu asi nebudú zaujímavé a nie je jednoduché definovanie toho, čo vlastne je to podstatné. Všetky najsilnejšie práce na výstave v Tate pochádzajú zo začiatku 90. rokov a je zrejmé, že nasledujúci úspech, mediálna sláva a veľké peniaze zasiahli Hirstovu tvorivosť a často viedli k opakovaniu seba samého. Prelom tisícročí však priniesol nové oživenie a práce z posledných rokov znovu získavajú na sile a presvedčivosti. Ako zjavenie pôsobí The Incomplete Truth z roku 2006, v modrej kvapaline sa vznášajúca biela holubica s roztiahnutými krídlami.  Keď sa na ňu pozriete zblízka, uvidíte malé guľôčky vzduchu, prilepené na jej perí. Toto už nie je dielo o smrti, ale o kráse a o nádeji.

.motýle
Ak by som mal vybrať jednu líniu ako predstaviteľa toho najlepšieho, čo v Hirstovi je, boli by to motýle. Na začiatku bola In and out of love z roku 1991. Vyhriata miestnosť so špeciálnym svetlom, na stene biele plátna, na stole misky s ovocím a kvetmi, izba plná živých motýľov, poletujú, sadajú si na plátna a vytvárajú tak živé obrazy. A vedľa, v druhej miestnosti, plátna, na ktoré bola nanesená hrubá vrstva krikľavej farby a v nej polapené motýle v napoly náhodných, napoly plánovaných kompozíciách. A potom skok do roku 2006 a v bielom kruhu naaranžované Sympathy in White Major - Absolutium II či o rok mladšie Doorways to the Kingdom of Heaven. Klasické kompozície v kruhu či tvare gotického okna, motýlie krídla uložené v komplikovaných, precíznych a prísne symetrických kompozíciách, vytvárajúcich podmaňujúce ornamenty, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako sklenená vitráž.
V dokumente, ktorí sa premietal pri uvedení výstavy, Hirst hovorí, že jedinou útechou, ktorú máme, je umenie. Nuž, áno. A dúfajme, že Damien Hirst ešte nepovedal svoje posledné slovo.
A na záver ešte tri súvislosti a konotácie. Plánoval som, že z Hirstovej výstavy sa zotavím v Natural History Musem. Prvé, čo tam na mňa vyskočilo, bola pod kostrou dinosaura nainštalovaná vypreparovaná trojhlavá ťava, lákadlo na výstavu Animal Inside Out. Hirstova ukrutnosť sa pri obraze kopy detí, tlačiacich sa pri svaloch, kostiach a šľachách, zdala razom akosi menej ukrutná. Chvíľu som aj rozmýšľal o tom, či sa Tate Modern a Natural History Museum nejako koordinovali, potom sa si však povedal, že niektoré veci sa prosto dejú, lebo súvislosti a spojenia fungujú nad rámec nášho vnímania a plánovania.
Druhou súvislosťou je Saatchi Gallery. Jej podiel na príbehu Hirsta a celej generácie YBAs je výnimočný a nenahraditeľný. Dnes je celá nasiaknutá výparmi z inštalácie Richarda Wilsona, ktorá je v galérii ako stála expozícia. Galéria neprestáva v hľadaní a podporovaní začínajúcich umelcov, v dobe Hirstovej výstavy tu prebieha výstava mladého nemeckého umenia. Nového Hirsta som tu nenašiel, niektoré veci však boli výborné.
Hirstova výstava v Tate Modern je veľkoryso koncipovaná. Pomohlo tomu asi aj to, že na jej financovaní sa podieľalo aj Qatar Museum Authority. A opäť zrejme iba zhodou okolností uvádza v tomto čase British Museum výstavu Hajj: Journey to the Heart of Islam. A keď som potom prechádzal okolo veľkej mešity na East Ende, rozmýšľal som, či vzájomné spoznávanie kultúr bude mať šancu preklenúť obavy a strachy, spojené s čoraz viac prepleteným svetom.

Autor je fotograf a stály spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite