Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pravda o Severnej Kórei?

.časopis .týždeň vo svete

Krajina, kam sa takmer nedá dostať, a keď sa tam už dostanete, pridelia vám sprievodcu, bez ktorého sa prakticky nepohnete. Zavedú vás len na vybrané miesta, ukážu vám vybraných ľudí a vybrané veci. Severná Kórea, uzavretá enkláva len na krok od civilizácie. Ako táto absurdná ríša vznikla?

Vo východoázijskom regióne, na severnej časti Kórejského polostrova, leží štát, ktorý je polovicou už neexistujúceho štátu. Severná Kórea, oddelená nárazníkovou demilitarizovanou zónou od Južnej Kórey. Jej dejiny sú prinajmenšom rovnako bizarné ako jej súčasnosť, a aká bude budúcnosť tohto ťažko skúšaného kúta sveta, to sa dá len ťažko odhadnúť. Už od dávnych čias sa tu totiž realizovali veľmocenské ambície aj túžby autokratov.

.polostrov pod kuratelou veľmocí
Obidve Kórey boli pôvodne súčasťou Kórejskej ríše, štátneho útvaru s hrdým názvom, ale s veľmi krátkou životnosťou. Kórejská ríša bola oficiálne vyhlásená v roku 1897 a zanikla v roku 1910, keď ju k svojmu územiu násilím pripojilo imperiálne Japonsko. Do konca druhej svetovej vojny trvala japonská okupácia, ktorá sa vyznačovala surovým postupom voči civilnému obyvateľstvu. Na túto časť svojich dejín Kórejčania stále nezabudli. Verejná mienka na oboch stranách polostrova je dodnes ostro vyhranená proti Japonsku.
Keď japonskú cisársku armádu na Kórejskom polostrove porazili Američania a Sovieti, rozdelili si tunajšie územie. Hranica prebiehala približne pozdĺž 38. rovnobežky, okolo nej vznikli dve zóny: tú južnú mali pod kontrolou Spojené štáty americké, tú severnú Sovietsky zväz. Vplyv dvoch rôznych politických systémov bol jasne daný už v tom momente a vývoj, ktorý sa tu začal, trvá dodnes.
Nebyť jednoznačného sovietskeho vplyvu na severe polostrova – a najmä prítomnosti sovietskej armády –, severokórejskí komunisti, či už združení v oficiálnej Komunistickej strane, alebo v Strane práce, by sotva nadobudli takú moc, akú sa im podarilo pod kuratelou Moskvy získať. Vďaka podpore Sovietov sa k moci dostal aj „otec-zakladateľ“ Kórejskej ľudovodemokratickej republiky Kim Ir-sen.

.večný prezident z vôle Sovietov
Tento muž, ktorého dodnes v Severnej Kórei oslavujú ako „večného prezidenta“, sa narodil v roku 1912 neďaleko Pchjongjangu. Už počas dospievania v Mandžusku, kde sa miešal čínsky vplyv s ruským vplyvom, prijal komunistickú ideológiu, neskôr sa stal členom čínskej komunistickej strany. Od tridsiatych rokov 20. storočia bojoval nielen proti japonským okupantom, ale už vtedy aj za tzv. spravodlivejšiu spoločnosť v marxistickom duchu. Začiatok štvrtej dekády 20. storočia prežil v Sovietskom zväze – tu sa narodil aj jeho následník, najstarší syn Kim Čong-il.
Kim Ir-sen založil v roku 1945 Stranu práce a stal sa jej generálnym tajomníkom. Keď sa na území Kórey konali v roku 1948 voľby, demokratické boli iba v južnej časti polostrova. Ich výsledky na severnej strane od hranice boli jasne predvídateľné, keďže Sovietsky zväz, ktorý mal stále svoje vojská na tomto území, odmietol dohľad Dočasnej komisie Organizácie spojených národov pre Kóreu.
Kým si Južná Kórea v máji roku 1948 zvolila poslancov, ktorí odhlasovali ústavu aj prezidenta a v auguste vyhlásili Kórejskú republiku, severokórejský vývoj bol radikálne odlišný. Medzinárodné spoločenstvo sa jednoducho spätne dozvedelo o „voľbách“, ktoré sa uskutočnili 25. augusta 1948. Údaj, že 99 percent severokórejských voličov sa vyslovilo za „demokratický front“ kandidátov, už nikoho neprekvapil. Deviateho septembra bol vyhlásený vznik Kórejskej ľudovodemokratickej republiky a Kim Ir-sen sa stal hlavou jej vlády.

.trojročná vojna
Niet pochýb, že kórejská vojna, ktorá za tri roky – od roku 1950 do roku 1953 – zdecimovala obyvateľstvo i hospodárstvo Kórejského polostrova, môže byť pripísaná na vrub Kim Ir-senovmu neúnavnému úsiliu o zjednotenie Kórey. Opäť však zohrali významnú úlohu veľmoci. Kim Ir-sen získal pre svoje snahy podporu čínskeho lídra Mao Ce-tunga a, samozrejme, sovietskeho autokrata Stalina. Bez Číny a Sovietskeho zväzu, ktoré mu kryli chrbát, neodvážil by sa severokórejský líder vydať rozkaz na útok. Dňa 25. júna 1950 prekročili severokórejské jednotky hranicu a rýchlym postupom obsadili nielen hlavné mesto Južnej Kórey Soul, ale takmer celé územie tohto štátu.
Bezpečnostná rada OSN vzápätí prijala rezolúciu, ktorou odsúdila severokórejskú agresiu. Zároveň podporila vznik koalície štátov, ktorí mali Kim Ir-senove jednotky vojensky poraziť. Koalíciu viedli Američania a aj napriek spočiatku zle koordinovanému postupu napokon oslobodili územie Južnej Kórey. Keď sa však jednotky OSN dostali takmer k čínskym hraniciam, Peking pripravil dôraznú vojenskú reakciu, čím vzniklo riziko rozšírenia kórejskej krízy do sotva odhadnuteľných rozmerov.
Čínske jednotky napádali Američanov, hoci Peking za tieto útoky odmietal prevziať zodpovednosť a vyhlasoval týchto svojich vojakov za „dobrovoľníkov“. Po americkom protiútoku sa ukázalo, že skutočná sila čínskych vojsk spočíva v dokonalej znalosti ťažkého terénu a podnebia. Jednotky OSN napokon pod čínskym tlakom ustúpili až za 38. rovnobežku. Na použitie jadrových zbraní, po ktorom volal generál McArthur, veliteľ koaličných síl, z obavy o vypuknutie tretej svetovej vojny nedošlo.
Došlo k čínskemu útoku na územie Južnej Kórey. V januári 1950 dobyli Číňania v spojenectve so Severokórejcami aj Soul. V tejto situácii núkali Američania Číne a KĽDR prímerie, ale márne. Vyzeralo to, že celý Kórejský polostrov sa dostane pod vládu komunistov.
Až po protiofenzíve Američanov svitla nádej na odlišný výsledok konfliktu. Znovu získali územie Južnej Kórey, zahnali Číňanov za 38. rovnobežku, ďalej sa však nedostali. Opäť zaúradovali obavy z prílišnej eskalácie konfliktu. Generál McArthur patril k tvrdému jadru, ktoré žiadalo boj proti komunistom nielen na území Kórejského polostrova, ale aj postup na územie Číny. Bol však odvolaný a presadili sa prívrženci miernejšej línie. Od roku 1951 sa začali rokovania o prímerí, až v roku 1953 bola Dohoda o prímerí medzi Severnou Kóreou, Čínou a Južnou Kóreou podpísaná.

.zbožštenie človeka
Kim Ir-sen mal na konte vojnu, ktorú síce neprehral, ale ani nevyhral. Nepodarilo sa mu zjednotiť Kóreu pod svojou vládou, vystavil obyvateľstvo dlhodobému utrpeniu a prestal si byť istý lojalitou časti svojho okolia i bežných Severokórejčanov. Pustil sa do čistiek, zakázal náboženstvo a dal vyvraždiť elitu národa. Namiesto náboženstiev, ktoré dovtedy ľudia vyznávali, zaviedol štátne náboženstvo. Nazvali ho čučche.
Táto ideológia vyznáva absolútnu sebestačnosť človeka, ktorý je podľa nej vždy a vo všetkom rozhodujúci.  Zároveň kladie do popredia aj politickú sebestačnosť severokórejského štátu, ktorý má byť nezávislý od veľmocí a musí sa spoliehať na vlastné prírodné bohatstvo. Tak ako ľudové masy rozhodujú – tak tvrdí čučche – o osude svojho štátu, tak je tento štát absolútne prvoradý v ich živote. V čučche má svoje miesto aj kórejský nacionalizmus a nenávisť, ako inak, voči americkému imperializmu. Zásadou je idea úplnej sebestačnosti pri obrane krajiny, ktorá odráža severokórejské odhodlanie nespoliehať sa viac ani na pomoc Číny, ani Ruska. Ku čučche patrí kalendár odlišný od toho gregoriánskeho, a týmto kalendárom sa severokórejská spoločnosť riadi.
Je zaujímavé, že hoci severokórejský štát má výrazné črty stalinistickej diktatúry, aspoň de iure nie je marxizmus-leninizmus jeho oficiálnou ideológiou. Od roku 1972 je ňou práve spomínaný systém čučche, zakotvený aj v ústave. Napokon, Kim Ir-sen považoval čučche za akýsi vylepšený marxizmus-leninizmus, za jeho tvorivé rozvinutie a aplikáciu, ktorá rešpektuje „kórejské špecifiká“. Čučche má pre severokórejský režim ešte jednu veľkú výhodu: do tejto filozofie je možné integrovať aj nové zásady podľa potreby a dobových zmien: napríklad obmedzenú obhajobu súkromného majetku v záujme získavania devíz či západného know-how.

.vysokopostavený dezertér
Skutočné uplatňovanie čučche je však biednou karikatúrou tejto i tak rozporuplnej myšlienkovej línie. Je jasné, že neslobodní Severokórejčania majú ďaleko od ľudí, ktorí „všetko riadia“. Nemôžu vlastniť ani osobné automobily, získať bicykel je v tejto krajine veľmi náročná úloha. Nehovoriac o ich informačnej neslobode – Severná Kórea je neuveriteľne uzavretá a množstvo jej obyvateľov, ešte aj tých, ktorých režim pustil k vzdelaniu, žije v presvedčení, že v Južnej Kórei a iných kapitalistických krajinách je omnoho väčšia bieda ako u nich. A tu vidieť ďalšie zlyhanie čučche.
V rámci čučche je ideálom sebestačná ekonomika, realita však vyzerá celkom inak. Hospodárstvo Severnej Kórey závisí od importu, od medzinárodnej pomoci a od kontaktov so zahraničím omnoho väčšmi, než režim pripúšťa. Odkedy sa rozsypal komunistický blok, ešte aj sporadické a neraz hrozbami vynucované kontakty s „prehnitými kapitalistami“ sú nevyhnutnosťou.
Napokon, o „úspechoch“ čučche veľa vypovedá fakt, že jeden z otcov tohto uvažovania, Huang Čchang-jop utiekol v roku 1997 zo Severu a v Južnej Kórei dožil až do svojej smrti v roku 2010. Huang Čchang-jop postupne nadobudol presvedčenie, že konečným naplnením princípov čučche nie je izolácia, ale rozvoj, aký vidieť na príklade čínskeho systému s prvkami voľného trhu.
Kim Ir-sen si protrhový vývoj konceptov čučche nepredstavoval. Keď v roku 1994 náhle zomrel na infarkt, zanechal po sebe krajinu ovládanú pevnou rukou a kultom svojej osobnosti. Vládu po ňom prevzal jeho syn Kim Čong-il. Toho medzitým vystriedal tretí člen dynastie – Kim Ir-senov vnuk Kim Čong-un.
Zastrašovanie vojenskou silou, aké Severná Kórea pravidelne predvádza svetu, by niekto mohol označiť za výsledok uplatňovania filozofie čučche. Neúspech rakety s dlhým doletom, ktorá mala byť vypustená na počesť nedožitej storočnice Kim Ir-sena, však dokázal, že ani v tejto oblasti toľko proklamovaná sebestačnosť nefunguje. Raketa Unha-3 spadla do mora a podľa japonskej televízie sa rozpadla na niekoľko kusov.

.krajina utrpenia
Nech už si Kim Ir-sen predstavoval pri zakladaní Kórejskej ľudovodemokratickej republiky čokoľvek, Severná Kórea naozaj nie je rajom šťastných, sebestačných a na piedestál postavených občanov. Na piedestáloch sú tu sochy vodcov a sebestačnosť má krutú tvár absolútnej izolácie. V deväťdesiatych rokoch tu zabil hladomor vyše tri milióny ľudí, Svetový potravinový program uvádza údaj, že každé tretie severokórejské dieťa je podvyživené. Organizácia Výbor pre ľudské práva v Severnej Kórei, ktorá má sídlo v USA, uviedla, že v pracovných táboroch v tejto krajine trpí vyše 150-tisíc väzňov. Režim odsúva do týchto táborov bez súdu celé rodiny, stačí, ak je jeden člen rodiny označený za politicky nespoľahlivého. Oficiálne pritom popiera, že by bol v krajine čo i len jeden politicky stíhaný človek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite