Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zachráňme rómske deti

.martin Hanus .jozef Majchrák .časopis .téma

Ten problém je ako časovaná bomba. Na Slovensku je vyše 300-tisíc Rómov, žijúcich bez akejkoľvek perspektívy a v podmienkach, aké poznáme z rozvojového sveta. Ich počet stále rastie a väčšine z tých, ktorí si navykli prežívať v patologických pomeroch, je už takmer nemožné pomôcť. Lenže sú tu tisíce talentovaných detí, ktoré by táto krajina mala čo najrýchlejšie objaviť - a zmeniť ich osud.

Hodina informatiky, deti sedia za svojimi laptopmi a pri novinárskej návšteve sa zahanbene pozerajú do obrazovky. Ich kamaráti z osady by sa možno okolo nás zhlučili a kričali. Ale oni nie sú v osade, sú v triede na gymnáziu so školským internátom v Kremnici, kde vládnu trochu iné pravidlá. Majú 14 a 15 rokov, učia sa tu už štvrtý rok a ak všetko pôjde podľa ich snov a aj podľa plánu školy, majú pred sebou ešte štyri roky štúdia. Na naše otázky odpovedajú úctivo a zdržanlivo, ale ich inteligentná iskra v oku prezrádza, že toho vedia veľa. Keď odchádzame z triedy, ako na povel sa postavia. Sú predsa na elitnej škole. Len málokto zažíva v živote taký šokujúci kontrast, ako tieto deti: dva týždne v podnetnej spoločnosti vzdelaných učiteľov a rádových sestričiek, potom cesta domov. A ich domovom je často nelegálna stavba, kde je problém s pitnou vodou a základnou hygienou a kde sa boria s chorobami a infekciami, ktoré už civilizácia dávno porazila. Ale deti sa tam vracajú rady. Nie v čistej škole, ale tam prišli na svet, tam je ich skutočný domov s milovanými rodičmi a početnými, veľmi početnými súrodencami. „Mám ich deväť,“ hovorí Kristínka z Lomničky a pre jej spolužiakov to nie je žiadna atrakcia. .áno internátnym školám Osemročné gymnázium, ktoré vytvára podmienky pre vzdelávanie rómskych žiakov, je vlastne ešte na začiatku cesty, veď vzniklo len pred štyrmi rokmi. Nie je jasné, či premiér Robert Fico myslel práve na kremnické gymnázium, keď nedávno rozprúdil diskusiu tým, že internátne školy označil za riešenie rómskeho problému. Prívržencom takýchto škôl je aj minister školstva Dušan Čaplovič. Hoci najmä zo strany mimovládnych organizácií zaznieva ostrá kritika a obvinenia z diskriminácie, Kremnica ukazuje, že internátne školy s cieľom ukončeného stredného vzdelania si zaslúžia všemožnú podporu, nie odmietanie. Slovenská debata je však zatiaľ biedna. Politici svoje úvahy nijako nerozvíjajú a hovoria v heslách, takže je ťažké dovtípiť sa, čo majú presne na mysli. Postaviť desiatky internátov, zobrať deti z osád a prevychovať ich tam? Nebolo by nič horšie, ako zabiť diskusiu hneď v zárodku a vyvolať v rómskej komunite podozrenie, že takéto školy sú nepriateľským nástrojom gadžov, ako Rómov zbaviť ich pokladu, vlastných detí. Ale ani diskutovať sa už nedá večne, pretože každým dňom sa u nás mrhá časom a peniazmi priam zločinným spôsobom. Na Slovensku máme 199 špeciálnych základných škôl, pričom tieto školy spolu so špeciálnymi triedami navštevuje dohromady takmer 18-tisíc žiakov, ktoré by mali mať mentálne či vážne zdravotné postihnutie. Oficiálny údaj neexistuje, ale zasvätení odborníci vedia, že väčšinu týchto žiakov tvoria rómske deti. Tieto pokladáme za postihnuté a keďže špeciálne školy majú zvýšené normatívy na žiaka, tento náš omyl ešte aj štedro dotujeme. A na bežiacom páse tak vyrábame absolventov škôl, ktorí sa už nikdy nevymotajú zo začarovaného kruhu nezamestnanosti a života v segregovanej osade. Pritom viaceré príklady ukazujú, že štát by mal svoju energiu a peniaze nasmerovať celkom inam: do internátnych škôl, vzdialených od domovov detí ako aj do otvorených škôl priamo pri segregovaných komunitách. .si tu, lebo ťa ľúbim Vráťme sa do Kremnice, kde sa deje niečo pozoruhodné. Hoci sa naši politici občas rozohnia za internátne školstvo pre Rómov, jediná takáto škola je súkromná a za svoju existenciu vďačí pár nadšencom a grantom zo zahraničia. Bez školy v Kremnici by chlapci a dievčatá prežívali svoju pubertu doma a onedlho by sa zaradili do radov beznádejne nezamestnaných. Ale vďaka zahraničnej pomoci tu stále funguje internát so 41 deťmi. Ich rodičia mesačne zaplatia 20 eur, teda iba jednu tretinu nákladov na stravu, viac by si nemohli dovoliť. Zvyšok spolu s nákladmi na cestovanie pokrýva škola. Kremnické gymnázium je úspešným príbehom aj preto, že sa poučilo z neúspechu svojho predchodcu, internátneho Gándhího gymnázia pre rómske deti – toto gymnázium sa neustále presúvalo z miesta na miesto, učilo na ňom veľa nekvalifikovaných učiteľov, žiaci mali zlý prospech a na internáte sa žilo príliš neviazane. Gándhího gymnázium napokon úrady zatvorili. V Kremnici zvolili zriaďovateľka školy Jana Tomová, duša celého projektu, spolu s riaditeľom školy Jánom Herom celkom iný prístup. Starostlivo vybrali 21 kvalifikovaných pedagógov, z ktorých je päť Rómov. Deti sa učia predmety podľa štandardných učebných plánov, pričom veľký význam sa pripisuje výučbe rómskeho jazyka a reáliám Rómov. Podľa filozofie školy, ktorá sa hlási ku kresťanstvu, majú byť deti hrdé na svoj pôvod, poznať históriu aj príčiny ťažkej situácie Rómov. A nadovšetko sa zdôrazňuje, aby si deti zachovali puto s rodinou. V Kremnici takisto pochopili rolu disciplíny, pretože inak by sa život na internáte rýchlo spustil. Platia tu pravidlá a tresty za ich porušenie, nálada tu však určite nie je represívna. Temperamentné rómske deti sú poobede zamestnané aktivitami, ktoré im zmysluplne vypĺňajú čas. Hrajú futbal, rozvíjajú hudobný a výtvarný talent, pomáhajú čistiť mesto, zúčastňujú sa na mestských trhoch a na rôznych súťažiach. A, samozrejme, chlapci a dievčatá bývajú na oddelených poschodiach, pod vedením rádových sestier a vychovávateľov. Sme na poschodí s chlapcami, ktorí sedia vo veľkej obývačke s kuchyňou, v strede sedí vychovávateľ, ktorý už na prvý pohľad zjavne požíva rešpekt. Bavia sa o popoludňajšom programe, rómsky vychovávateľ hovorí jasne a stroho o pravidlách, ktoré nemožno porušiť. „Nechcem skončiť ako ľudia v osade,“ odpovedá jeden chlapec na našu otázku, prečo je vlastne tu. S iným chlapcom, Nikolasom Mirgom, sa presúvame do jeho izby, kde má počítač so Skypom. Podarí sa mu spojenie s matkou Júliou, žijúcou v osade v Lomničke, za ktorou na obrazovke vidíme kŕdeľ vysmiatych detí. Na diaľku sa pýtame, či jej neprekáža, že má dieťa tak ďaleko od seba. Hovorí, že vzdelanie je dôležité pre jeho budúcnosť a preto chce syna udržať na internátnom gymnáziu. „Ja to robím, lebo ho tak ľúbim,“ vyzná sa rómska matka. .cesta z osady „Netvrdím, že po Novembri sa neurobilo so vzdelávaním Rómov vôbec nič. Zaviedol sa nultý ročník, inštitút asistentov učiteľov. Lenže v poslednom období je štát v tejto oblasti úplne pasívny, nijako nenapredujeme,“ hovorí riaditeľ Ján Hero. Pred nami sedí kultivovaný pán, ktorému je ťažké uveriť, že strávil detstvo v rómskej osade. Ale Ján Hero má za sebou podobný životný príbeh ako čerstvý poslanec Peter Pollák. „Ako malé dieťa som nevnímal hendikep, biedna osada bola mojím svetom, bol som infantilný, nevedel som o iných možnostiach, ani o tom, že vzdelanie je dôležité. Moja matka bola analfabetka, nepočujúca, ale mali sme silný vzťah plný lásky. Dodnes z toho profitujem.“ Ján Hero mal, na rozdiel od svojich ôsmich súrodencov, šťastie. Po smrti matky skončili bratia a sestry v ústavnej starostlivosti štátu, jeho si ako 12-ročného chlapca vzala do pestúnskej opatery teta. Aj ona bola Rómkou z osady, no pracovitá a ambiciózna. Ešte predtým mu zdvihol sebavedomie učiteľ na základnej škole, ktorý z neho spravil predsedu triedy. „V triede sme boli pritom len štyria Rómovia. Vedľa mňa nechcel nikto ani sedieť, lebo som mal vši. Učiteľ ma však vytiahol a zapojil do aktivít triedy. Dokonca mi povedal, že raz bude zo mňa inžinier. Vôbec som vtedy nevedel, čo hovorí. Dnes však viem, že aj on mi veľmi pomohol,“ spomína Hero.  Neskôr sa vďaka tete dostal na internátnu strojnícku strednú školu, odtiaľ išiel na vysokú. Po Novembri pracoval ako energetik, zavolali ho však do rezortu školstva, kde bol najskôr referentom na ministerstve a potom generálnym riaditeľom sekcie pre základné a stredné školy. Až prišla ponuka, a chlapec z osady sa stal riaditeľom internátneho gymnázia pre Rómov. To však nie je príbeh o zázračnom dieťati, ktoré sa dostalo nahor. Je to príbeh šikovného rómskeho chlapca, ktorému prostredie na rozdiel od rovesníkov umožnilo aspoň beh cez prekonateľné prekážky. Tak ako deťom, ktoré teraz študujú na jeho gymnáziu.  .malý zázrak Keď Ján Hero prvý raz na rómskej púti oznámil, že vzniká nová škola, obával sa, že narazí na úplný nezáujem. Ohlásili sa však štyri matky z rómskej komunity v bardejovskej Poštárke. „Potom však vznikla davová psychóza, a hlásili sa aj ďalšie matky,“ usmieva sa dnes riaditeľ. Urobili tam výjazdové prijímačky, vybrali si prvých šesť žiakov, ktorí mali rozumové predpoklady pre štúdium na osemročnom gymnáziu. Kľúčom k úspechu však bola dôvera: novú školu pred rodičmi reprezentoval Róm so silným svedectvom. A novej škole výrazne pomohla aj úzka spolupráca so saleziánmi, ktorí medzi bardejovskými Rómami pôsobia už 25 rokov. Herovi a zriaďovateľke Tomovej sa podarilo získať dôveru aj Rómov v Lomničke a na ďalších miestach. Riaditeľ Hero si myslí, že je priestor, aby na Slovensku vzniklo niekoľko ďalších internátnych škôl pre Rómov. „V Košiciach je ešte gymnázium pre Rómov, ale to nie je internátne. Viem si predstaviť vznik ešte jedného gymnázia pre Rómov, ale veľmi sa mi páči myšlienka osemročných stredných škôl pre žiakov po 5. ročníku ZŠ, po ktorých by deti skončili s výučným listom alebo odbornou maturitou,“ vysvetľuje riaditeľ. Podľa neho by však štyri-päť takýchto škôl na internátnej báze možno aj stačilo. Príliš veľký počet internátnych škôl by bol riskantný: takýto projekt musí byť premyslený do najmenších detailov, vyžaduje si celodenný výchovno-vzdelávací systém, veľa kvalitných ľudí a intenzívnu komunikáciu s rómskymi rodinami, ktoré nemôžu stratiť dôveru ani motiváciu. No aj týchto zopár internátnych škôl by sa už rovnalo malému zázraku v porovnaní so súčasnosťou: stovky až tisíce rómskych detí by takto získali gymnaziálne a odborné vzdelanie. A nákladná investícia by sa vrátila v podobe nasledovníkov Jána Hera či Petra Polláka. Ale nemožno ostať iba pri vyťahovaní hrozienok z osád do osemročných internátnych škôl. .krotitelia Základná škola v Plaveckom Štvrtku, kde žije asi najproblémovejšia rómska komunita na západnom Slovensku, sa za posledné roky veľmi zmenila. Do rozľahlej školskej budovy s kapacitou 500 žiakov ich dnes každé ráno prichádza len niečo viac ako 130. S výnimkou deviatich deviatakov sú všetci Rómovia. Keďže do ďalšieho školského roku sa žiadni Nerómovia nezapísali, od septembra bude škola už čisto rómska. Na vine pritom nie je demografia. V Plaveckom Štvrtku je „bielych“ detí stále viac, ako ich rómskych rovesníkov. Pred piatimi, šiestimi rokmi však začali rodičia svoje ratolesti z miestnej školy hromadne presúvať na školy v Malackách, Lábe či v Bratislave. Podpísali sa pod to zlé vzťahy s Rómami z miestnej osady a tiež presvedčenie, že v školách bez rómskych spolužiakov sa ich deti naučia viac. „Keby ste boli muchou v našej škole, tak by ste žasli,“ hovorí učiteľka Mária Juricová, ktorá vyučuje na prvom stupni. Na škole je už desiatky rokov a oproti mladším kolegom má vraj výhodu, že ju malí Rómovia viac rešpektujú. „Mojimi žiakmi boli ešte ich rodičia a tak mám u nich autoritu,“ vysvetľuje energická učiteľka, pri ktorej je už na prvý pohľad zrejmé, že ju len tak niečo nerozhádže. Po odchode nerómskych žiakov sa však situácia v škole výrazne zhoršila. Predtým sa rómski žiaci správali inak, vnímali svojich nerómskych spolužiakov ako pozitívne vzory a snažili sa im vyrovnať. Teraz pravidlá v škole diktujú tí najhorší a najmenej zvládnuteľní. Kým s najmenšími žiakmi sa stále ešte dá pracovať, najproblémovejšie sú deti, ktoré prichádzajú do puberty. Najmä mladšie učiteľky nie sú pre ne žiadnou autoritou. Sú voči ním agresívne, nechýbajú ani vyhrážky či sexuálne narážky. Ak učitelia tvrdšie zasiahnu, neváhajú ich okamžite obviniť priamo z rasizmu. Juricová spomína prípad, ktorý sa v škole stal asi pred dvoma rokmi. Jedno z detí hodilo do učiteľky stoličku. Keď incident riešila polícia a privolala matku dieťaťa, tá na učiteľku zaútočila a udrela ju. Učiteľka neskôr zo školy odišla a dnes predáva kúpeľňový nábytok. „Tento rok u nás tiež začínala nová učiteľka. Vydržala tri dni a už jej nebolo. Tu vydržia len také staré kone ako som ja,“ hovorí Juricová so smiechom. Napriek tomu, že každý deň sa cíti úplne „vyšťavená“, učí stále rada a nevadí jej ani práca s rómskymi deťmi. Keby škola mala neobmedzené možnosti, želala by si ešte jednu dobre vybavenú telocvičnu a väčší počet vychovávateľov a asistentov, ktorí by učiteľom pomáhali. „My sa totiž niekedy cítime ako učitelia, vychovávatelia a krotitelia v jednom,“ uzatvára Juricová. .projekt poslednej nádeje Riaditeľka školy Emília Czagaňová neskrýva, že ju úpadok školy veľmi mrzí. Úpadok ilustruje aj tým, že svoje deti dávajú do iných škôl aj uvedomelejší rómski rodičia. Väčšina Rómov z osady však o vzdelávanie detí nejaví záujem. Podľa riaditeľky mnohé chodia do školy len preto, aby sa zadarmo naobedovali a ich rodičia dostali prídavky. Učitelia musia venovať veľa energie presviedčaniu rodičov, aby tie talentovanejšie deti poslali na stredné školy. „Veľmi ich prehovárame, no ak aj súhlasia, často ich záujem neskôr opadne, lebo je to spojené s výdavkami. Z deviatakov máme teraz jedno dievčatko, ktoré chce študovať ďalej a asi sa nájde nadácia, ktorá by ho podporovala. Najlepšie by bolo, keby išla na internát,“ hovorí Czagaňová. Internátne školy podľa nej nie sú vôbec zlým nápadom. „Pre deti, ktoré sú na prvom stupni, by to nebolo dobré, pretože tie sú ešte veľmi citovo naviazané na rodinu. Ale pre tie staršie by to mohlo byť riešenie, pretože tieto deti potrebujú systematické podchytenie ešte predtým, než prídu do puberty. Ak ich dovtedy nezachytíme, stratia o vzdelanie záujem, čo sa už neskôr nedá napraviť.“ Učitelia v Plaveckom Štvrtku však ešte celkom nerezignovali. Spolu s metodickými centrami v Bratislave a v Prešove chcú rozbehnúť projekt školy, ktorá by pre žiakov bola otvorená celý deň. „Deti by tu boli od rána do večera, fungovali by krúžky a rôzne aktivity. Cieľom je, aby deti trávili čo najmenej času v osade, kde sa prehlbujú ich horšie sklony,“ vysvetľuje nám riaditeľka Czagaňová. Nie je utopické myslieť si, že rodičia ich nechajú do večera v škole? „Možno áno,“ hovorí riaditeľka. „Ale nám už naozaj neostáva nič iné ako tento pokus.“ Pri škole už teraz funguje školský klub, ktorý je otvorený od pol dvanástej do pol piatej popoludní. Ak chcú rodičia dať svoje dieťa do klubu, stojí ich to tri eurá mesačne a deťom sa po celý čas venuje vychovávateľka. V čase našej návštevy je v klube niekoľko detí a práve hrajú futbal. Záujem o klub podľa vychovávateľky nie je vysoký. Momentálne sa na jeho aktivitách zúčastňuje 16 detí z celkovo 136 žiakov školy. Mladého rómskeho otca, ktorý práve vyšiel vyzdvihnúť z klubu svojho syna sa pýtame, či by svoje dieťa dal do internátnej školy. „Asi aj hej. Mám jedenásťročného syna, s ktorým si neviem poradiť. Takto by sa musel učiť a hlavne by musel poslúchať,“ znie jeho odpoveď. .v škole aj poobede Lomnička neďaleko Podolínca bola kedysi prevažne nemecká dedina. Nemci z nej však museli odísť a dnes tu žijú takmer samí Rómovia. Miestna základná škola má viac ako sedemsto žiakov, čo znamená, že takmer jedna tretina obyvateľov obce tu trávi veľkú časť dňa pod jednou strechou. A to, o čo sa chcú od nového školského roka pokúsiť v Plaveckom Štvrtku, teda pritiahnuť deti ku škole aj poobede, tu už funguje. Riaditeľka školy Janka Hanečáková hovorí, že štát by mal investovať peniaze priamo do problémových komunít. Konkrétne v Lomničke by potrebovali päť miliónov eur, aby dobudovali základnú infraštruktúru. Škole chýba telocvičňa, majú pripravený aj projekt komunitného centra a malého zdravotného strediska. Hoci v ich škole vzhľadom na počet žiakov vyučujú na dve zmeny, snažia sa popri tom ponúkať deťom aj krúžky, aby deti v škole trávili čo najviac času. „Máme šťastie, pôsobia u nás misionárky z rádu Školských sestier svätého Františka. Tie prevádz kujú nízkoprahové centrum sociálnych služieb a robia s deťmi veľa aktivít, o ktoré je prirodzený záujem,“ hovorí Hanečáková.  Práve v otvorení školy pre voľnočasové aktivity a misionársku prácu vidí Hanečáková cestu, ako zlepšiť vzdelávanie Rómov. To všetko však podľa nej musí byť spojené aj s masívnou terénnou sociálnou prácou v rodinách. Investície do ľudí, ktorí by to boli schopní a ochotní robiť, považuje riaditeľka z Lomničky za najlepšie investované peniaze. „Môžem tak hovoriť na základe vlastnej skúsenosti, pretože viem, čo sa nám v Lomničke podarilo. Dnes dosahujeme dobré výsledky v školskej dochádzke a oveľa viac žiakov ako kedysi pokračuje vo vzdelávaní na stredných školách. Len si to zatiaľ málokto všimol. Novinárov zaujímajú v súvislosti s Rómami a Lomničkou akurát senzácie,“ sťažuje sa Hanečáková. .najvyšší čas Ľudia, ktorí robia pre prácu s Rómami najviac, sú dlhodobo frustrovaní tým, ako málo tejto krajine záleží na skutočných riešeniach. Vedia dlho rozprávať o tom, ako sa eurofondy určené pre Rómov rozhadzujú a ako často naozaj užitočné projekty podporu z EÚ vôbec neuvidia. Pritom práve masívne európske fondy by sa mohli v tejto oblasti využiť na veľké veci: Metodicko-pedagogické centrum práve začína s veľkým projektom za 26 miliónov eur, ktorý sa má realizovať na 200 základných školách – okrem iného aj s cieľom vytvoriť celodenný systém výchovy a investovať do vzdelania učiteľov pôsobiacich v rómskych komunitách. Systematické budovanie škôl pre rómske deti, osemročných škôl internátneho typu a najmä celodenných základných škôl, by sa v tejto chvíli malo stať naozaj národnou agendou, po finančnej aj personálnej stránke. Tento časopis je skôr za rušenie niektorých ministerstiev, ale ak už dávnejšie mal vzniknúť nejaký nový úrad, malo to byť ministerstvo pre Rómov, na ktorého čele by mal byť minister so silnými kompetenciami. Inak sa jeden z najväčších problémov, ktoré Slovensko tlačí pred sebou, len sotva dostane do centra pozornosti. Ak sa tak nestane v najbližších rokoch, môže časovaná bomba o niekoľko málo desaťročí vybuchnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite