Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Sú v živote veci, ktoré svojou ľahkosťou ten život odľahčia. Život ťažký a miestami trpký. Kráčala som ulicou, zamyslená, vážna, a veľmi zaujatá svojimi problémami. Vtom som zbadala pred sebou jeden z tisícov identických taxíkov – Maruti Suzuki, najčastejšie biely, niekedy červený. V jeho útrobách bola natlačená nepálska rodinka a v kufri bola...koza. Živá koza. Pozerala sa na mňa cez zadné okienko. Musela som sa pousmiať. Jej krikľavozelené oči sa do mňa zabárali – isto išla na bitúnok.

Alebo dnes, jazdila som na motorke, moja najnovšie objavená meditácia – človek sa nezaoberá vlastnou hlavou, keď má okolo seba ázijské veľkomesto so všetkou tou dopravou, rikšami, ľuďmi a zvieratami. Jednoducho si idem slalom, trúbim ako všetci, brzdím na poslednú chvíľu a čistím si harddisk. Totálna koncentrácia a žiadne miesto navyše. Vedľa mňa idú dvaja mladí chlapci a tlačia pred sebou vozík plný 20-litrových modrých fliaš pitnej vody. Problém bol v tom, že tu nepoznajú fúrik (alebo som ho ešte nevidela) a tak mali len káričku na 4 kolesách, ktorá sa im dole kopcom zle presúvala. V podstate ju netlačili, len pridržiavali, aby neušla. Samozrejme, ušla. Akurát keď som chlapcov predbiehala, vymkla sa im kárička spod kontroly, podobne, ako sa mne často vymyká obrí nákupný košík v hypermarkete, alebo tie vozíky na batožinu na letiskách. Napriek tomu, že to správne tlačíte, bohvie prečo si to ide, kam chce, a to dosť prudko a nečakane. Preletela mi okolo hlavy modrá 20-litrová fľaša a ja som sa tesne uhla a nenabúrala, ale chlapcom sa to, chudákom, celé skotúľalo až dolu k rieke. K najšpinavšej rieke na svete, k rieke Bagmati, ktorá už ako rieka ani nevyzerá. V podstate ani netečie. Taká je upchatá smeťami. Každý deň ju prechádzam na ceste do štúdia a do ofisu. Včera som si však prvýkrát pri nej posedela (čo by mi inak normálne nenapadlo, pretože riečka smrdí horšie ako Trnávka v 1985.)...Zažila som svoju prvú búračku. Narazila som do bicykla. V Európe by som bola vinná ja (išla som z vedľajšej na hlavnú), ale keďže tu také pravidlo nie je, platí tu iné. Väčší ide prvý. A ešte k tomu ten, čo má motor. A hlasnejšiu trúbu. Napriek tomu, že som spĺňala všetky požiadavky na to, aby som mohla vojsť do križovatky, cyklista nevedno prečo nezastavil (napriek tomu, že ma videl) a zrazili sme sa. On sa ani neoškrel, ale ja som riadne spadla a motorka na mňa. Prekvapivé boli dve veci – prvých päť minút som necítila žiadnu bolesť ani strach. Sadla som si na kraj cesty k onej rieke, voľakto mi dobrovoľne odtlačil motorku nabok, potom niekto priniesol vodu, niekto iný leukoplasty...najprv sa mi chcelo odpadnúť, ale potom som zaťala zuby a udržala sa pri vedomí. Okamžite sa okolo mňa zhromaždilo asi 100 ľudí. Ďalšia úsmevná vec v Nepále – nech sa deje, čo chce, stačí, keď sa zídu traja – a hneď ich je tam milión. Ako Rómov v osade, ked sa niečo zomelie. Aj chromí vstanú. Sedela som na chodníku, okolo mňa všetky tie jemne rozmazané tváre, ktoré keď prehovorili, mali neuveriteľné echo a nedokázala som veľmi rozlíšiť, odkiaľ ktorý hlas prichádza. Hneď, ako som sa prebrala zo šoku a zistila, že sa mi nič vážne nestalo, okrem pár modrín a možno zlomenej nohy, ožila som a usmiala sa na tých mravčekov, čo sa okolo mňa tak zoskupili. Každý so svojou omrvinkou. Zvedavo a ústretovo. Vedľa nás pomaly začínala tiecť rieka Bagmati. Prišli monzúny a prúd začal strhávať odpadky so sebou. Najchudobnejší ľudkovia sa motali po brehu s veľkými vrecami a zbierali smeti. Pri každom monzúne sa rieka prepláchne. A mne sa včera pekne prepláchla hlava. Úsmevnosť a ľahkosť bytia, bytia, ktoré je až neúnosne ťažké pre tunajších ľudí, sa mi nejako dostala do krvi cez rany z búračky a kašľať na vážnosť života...teším sa, že znova uvidím rikšový vláčik. Niekedy sa bicyklové rikše zo zábavy pospájajú a vytvoria vláčik. Rikšáci si ľahnú na sedačky a iba zľahka pedálujú, bez používania kormidla. Len tak, na skrátenie chvíľe a pre radosť z bytia. Tú búračku som potrebovala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite