Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Washington amerických černochov

.lukáš Krivošík .časopis .klub

Osobnosť černošského vzdelanca a pedagóga Bookera T. Washingtona (1858? – 1915) je inšpirujúcim predmetom štúdia pre ľudí, ktorí sa zaoberajú moderným rómskym problémom u nás.

Slovákom by táto postava mohla byť povedomá zo slávneho filmu Miloša Formana Ragtime. Washington sa tam v jednej scéne snaží presvedčiť ukrivdeného čierneho teroristu Coalhousa, aby sa vzdal polícii. Ale život píše zaujímavejšie príbehy ako filmová či literárna fikcia.
Booker T. Washington sa narodil ako otrok krátko pred vypuknutím Americkej občianskej vojny. Najútlejšie detstvo prežil v chatrči s nezasklenými oknami na južanskej plantáži. Keď Sever vo vojne zvíťazil, otroci na Juhu získali slobodu. Washington vo svojej pôsobivej autobiografii Up From Slavery  z roku 1901 (dá sa v angličtine voľne stiahnuť z internetu) opisuje atmosféru medzi černochmi, ktorí boli zo dňa na deň voľní. Mnohí boli ochromení možnosťami, na  ktorých využitie im však často chýbali potrebné zdroje. Washington veľmi túžil po vzdelaní a zapísal sa na Hamptonský inštitút, čo bola škola, ktorá vzdelávala oslobodených otrokov. Keďže boj za zrušenie otroctva bol na Severe motivovaný najmä vlnou evanjelikálneho prebudenia, v druhej polovici 19. storočia odtiaľ na Juh smerovalo mnoho zapálených bielych učiteľov i misionárov, ktorí chceli černochom pomôcť. Školu v Hamptone viedol severský generál Samuel Armstrong, ktorý veril, že pozdvihnutie černochov musí zahŕňať hlavu, ruky i srdce. Pre Washingtona sa tento človek stal dlhoročným priateľom i celoživotnou inšpiráciou.

.tuskegee
V roku 1881 sa Washington stal na Armstrongovo odporúčanie riaditeľom vzdelávacieho ústavu pre černochov v Tuskegee, Alabama. Zostal ním až do svojej smrti v roku 1915. Školu, ktorá sa stala Washingtonovým pomníkom, financovali bohatí darcovia, najmä zo Severu, a hoci s problémami, postupne sa rozrastala. V roku 1900 tu naraz študovalo viac ako tisíc študentov. Jej riaditeľ nestrácal čas meraním akéhosi podprahového rasizmu, ktorý dnes máme tendenciu hľadať aj v nenápadných slovných spojeniach ako „biela káva“ alebo „biela čokoláda“. Operoval totiž v prostredí reálneho, často inštitucionalizovaného rasizmu a hmatateľných bielych predsudkov. No veril, že stereotypy sa rozplynú, ak belosi začnú cítiť, že černosi sú pre komunitu užitoční. Washington sa namiesto sťažovania na okolnosti snažil pozdvihnúť černochov pomocou vášne pre vzdelanie, pracovitosť, kladné vzory, náboženskú vieru, budovanie sebaúcty, pestovanie slušných spôsobov, trénovanie sebaovládania a vytrvalosti či učením hygiene. Jeho škola nevyučovala teóriu multikulturalizmu ani africké štúdie, ale praktické remeslá, s ktorými sa dalo najľahšie uplatniť na trhu. Navyše cieľom bolo, aby absolventi z Tuskegee zakladali ďalšie školy, ktoré by vyučovali čiernych. „Jednotlivec, ktorý vie robiť niečo, čo svet chce mať urobené, napokon prerazí bez ohľadu na rasu,“ hovoril Washington v čase, keď to čierni na Juhu USA nemali jednoduché. Sústredil sa na možnosti, ktoré existovali, nie na lamentovanie nad nemožnosťami a nespravodlivosťou doby: „Je mojou skúsenosťou, že v ľudskej prirodzenosti sa nachádza niečo, vďaka čomu jednotlivec vždy rozpozná a odmení zásluhu, nech sa ukrýva pod akoukoľvek farbou pokožky. Zistil som tiež, že práve to, čo je viditeľné a hmatateľné, môže veľmi citeľne zmäkčiť predsudky.“

.inšpirácia pre Rómov
Práve Washingtonova optimistická a na prevzatie osobnej zodpovednosti zameraná filozofia pozdvihnutia čiernej rasy by mohla inšpirovať rómskych lídrov na dnešnom Slovensku. Pomýlení bieli pseudohumanisti totiž často Rómom v osadách vytvárajú alibi pre ich pasivitu tým, že ich situáciu zvaľujú výlučne na rasizmus majoritnej spoločnosti. No tak ako životný štýl Rómov v osadách vytvára u bielych negatívne pocity, tak aj zmena správania a prístupu k životu či pozitívne príklady na strane Rómov môžu tieto predsudky rozleptať.
Samozrejme, niektorí ľudia si zachovajú svoje stereotypy, aj keď obyvatelia osád vyrovnajú skóre s bielymi, pokiaľ ide o vzťah k vzdelaniu, práci, úsporám či schopnosti vnímať vlastný život v časovej perspektíve. Prípadne, keď Rómovia bielych v týchto faktoroch prekonajú, tak ako to už dokázali príslušníci niektorých ázijských komunít. Ale takí bieli sa už potom tiež nebudú mať na čo vyhovárať.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite