Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Najviac sa na nás podobajú, keď stoja a niečo robia s rukami. Vtedy sú na nerozoznanie. Navyše, v štvrti kde bývam, je ich definitívne viac ako ľudí, čiže sa naozaj právom cítim ako votrelec na planéte opíc. Sú všade naokolo, hompáľajú sa na elektrických drôtoch, skáču zo stromu na strom, vbehnú mi pod kolesá, otravujú turistov (a je vtipné, že ich rozoznajú od Nepálcov...), kradnú ľuďom z ruky jedlo, občas aj kabelku, keď nič iné v ruke nemáte, a len čo zistia, že je na nič súca a zjesť sa nedá, vyhodia ju.

Opičie samice prenášajú na chrbtoch svoje malé a v tých najkrkolomnejších pozíciách visia zo stromu či kandelábra a čihajú na ľudí a psov. Psy a opice sú najväčší nepriatelia. Tieto vzájomné nesympatie si odnášajú najmä psy, ktoré sú tu všetky kompletne zjazvené. Niektoré majú vyhryznuté časti tela, vylúpnuté oko, ďalšie krívajú na nohu – to všetko tie vojny s opicami. Trvajú už celé generácie a vždy aj budú. Najviac zo všetkých ľudí si však opice užijú majitelia balkónov. Nie je ich tu v okolí veľa, ale ja medzi nich patrím, a tak mám o zábavu postarané. Špeciálne aj preto, že mám psa. Dnes bola prvá búrka, nebo sa zatmelo, blesky šľahali, a opice sa prišli schovať. Dvere sme rýchlo zavreli, nech sa, potvory, nedostanú dnu, ale to už môj pes zaregistroval inváziu tejto znepriatelenej rasy a začal štekať. Opice sa vyškriabali na okno a začali robiť doslova opičky a provokovať psa. Hneď, ako dobehol k oknu, už preskočili na iné, atď. Je to ale srandovný pocit, keď sa, nič netušiac, pozriete von oknom, ako sa vyvíja búrka a tam sa na vás pozerá malý chlpatý ksichtík, ktorý si kráti čas čakania na koniec dažďa dráždením vášho psa. Pes sa celý trasie, ide ho rozhodiť, a opice si pokojne skáču po rímsach, oknách, parapetoch a potom vyžierajú starú, zaschnutú ryžu z hrnca, ktorý kvasí na balkóne už tri dni (neviem prečo mám drez na balkóne, ale je to tak...) a teraz konečne padne na úžitok. Tieto mestské makaky však nevzbudzujú až také sympatie ako horské a vidiecke langury. To sú nádherné, hebké, bledosivé chlpaté opičky s čiernymi tvárami. Vôbec sa nevenujú kriminalite a bitkám, iba sa tak hojdajú na vetvách konárov a sú veľmi plaché. Tieto opice vzbudzujú rešpekt. Môj indický guru mi raz hovoril príhodu, ako niekde v nejakom chráme bola skupina langurov, a normálne si tam žili a existovali a chodili tam turisti, a tí sa s nimi fotili a kŕmili ich. Až tam raz prišla nejaká skupinka vojakov v civile a jeden zo zábavy zastrelil jednu opicu. Všetky ostatné sa, samozrejme, zľakli a rozutekali. O 20 rokov sa tam ten človek, už na dôchodku, vrátil aj s rodinou. Z ničoho nič sa na neho vrhli inak úplne mierumilovné langury a zabili ho. Keď sa to vyšetrovalo, jeho žena si zrazu spomenula na príhodu spred 20 rokov, keď jej manžel z frajeriny zastrelil opicu. Teraz, aj po takomto čase, mu to jeho kamaráti zrátali. Zapamätali si ho, vybavili starý dlh, a ďalej sa venovali chrámovému životu a foteniu sa s turistami. Môj guru mi tým chcel naznačiť, že si mám opice vážiť, mám ich rešpektovať a rozhodne ich nemám mlátiť palicou, ako to mám vo zvyku, keď mi napádajú môjho psa počas vychádzky. Alebo keď mi priamo pred mojimi očami vtrhnú na balkón a zjedia mi raňajky.  Pre .týždeň Dorota Nvotová z planéty opíc.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite