Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smutné neviestky

.zuzana Mojžišová .časopis .film

Koniec 19. storočia. Paríž. Edouard Manet maľuje dámy v pánskej spoločnosti a varieté Folies Bergere; Edgar Degas nahé, umývajúce sa dievčatá; Toulouse-Lautrec obrázky z kabaretu Mouline Rouge, toho nalešteného a svietivého, ale aj toho nadránom trochu unaveného.

Z obrazov a kresieb týchto maliarov (ako aj z románov) si vieme predstaviť najmä to, čo sa dialo vo veľkomestských „veselých“ domoch počas noci: tieklo šampanské, rozliehal sa smiech, cinkali či šuchotali peniaze, hrala hudba, uspokojovali sa túžby... „Ale čo sa tam dialo cez deň? Ako žili, podľa akých pravidiel, aký život? Moje objavovanie sa nekrútilo okolo veľkých otázok, ale okolo mnohých, premnohých malých detailov,“ povedal o svojom najnovšom filme Nevestinec francúzsky režisér Bertrand Bonell (1968).
Jeho flmografia je pomerne bohatá a výlučne autorská, v tom zmysle, že scenáre k svojim filmom si píše sám a zväčša si k nim aj komponuje hudbu. Navyše pracuje pri všetkých projektoch s tou istou kameramankou a až na dve výnimky aj s tým istým majstrom strihu. Filmársky rukopis ich filmov je aj vďaka tejto vernosti tímu veľmi výrazný.
Bonella nesporne zaujíma téma telesnej lásky. V snímke  Le pornographe (1998) rozpráva príbeh o chlapíkovi, čo sa po dvadsiatich rokoch opäť vracia k voľakedajšej profesii – nakrúcaniu pornofilmov – a stretáva sa so „strateným“ synom. Dej filmu Tiresia (2003) čerpá  tak trochu z gréckej mytológie, z postavy slávneho slepého veštca Teiresiasa, ktorý žil v ženskej i mužskej podobe. V Bonellovom príbehu sa Tiresia volá brazílska transsexuálka z Paríža. Muž, ktorý je ňou posadnutý, ju unesie a potom neznesie jej premenu zo ženy na muža. Aj pre svoj najnovší film hľadal režisér čiastočne inšpiráciu v starej literatúre. Konkrétne v napospol romantickom románe Viktora Huga Človek, ktorý sa smeje o mužovi s čistou dušou. Ako malého chlapca ho naschvál zohavili, aby ho mohli ukazovať ako atrakciu na dvoroch boháčov.
Aj v nevestinci z Bonellovho Nevestinca majú kohosi podobného – ženu, ktorá sa usmieva. Neusmievala sa vždy. Ale vždy sa volala Madeleine. Už dlho žije so svojimi priateľkami-neviestkami pod ochranou prísnej aj ústretovej „bordelmamy“, v priestore bez okien, kde sa pocit uväznenosti dá precítiť až do morku kostí. Von sa dá dostať jedine so zákazníkom alebo so šéfovou. A oboje sa stáva naozaj len veľmi zriedka. Nedá sa z toho vymaniť, bordelmama to zariadi vždy tak, aby mali dievčatá dlhy a nemohli odísť. Ale bordelmama nie je zlá. Ona svojim slečnám rozumie, vie, ako sa cítia, sama voľakedy bola neviestkou.
Bonellova snímka je výtvarne krásna, pomalá, silne emotívna. Hlboko empatická. Je o dobe aj o jej odvrátenej strane. „Svojím spôsobom ma romantizmus fascinuje. Oscar Wilde a také tie veci, ako že zabijete to, čo milujete. Preto mám v Nevestinci záber na ružu, ktorá umiera. Romantizmus šiel kráse v ústrety až do tej miery, že sa dotkol šialenstva a choroby.“
Čechovova povestná puška, čo ak visí v prvom dejstve na stene, v poslednom musí vystreliť, má v Bonellovom filme Nevestinec podobu krásnej veľkej živej čiernej pumy. Zväčša vskutku slušivo vylihuje na secesnom diváne, istá si svojím šarmom aj vzbudeným rešpektom,  prižmuruje oči a pradie hlbokým, šelmovským tónom. Nevestinec ( L´Appollonide – Souvenirs de la maison close, Francúzsko 2011). Námet, scenár, réžia, hudba: Bertrand Bonello. Kamera: Josée Deshaires. Strih: Fabrice Rouaud. Hrajú: Hafsia Herzi, Céline Salette, Jasmine Trinca, Adèle Haenel, Alice Barnole, Iliana Zabeth, Noémie Lvovsky, Jacques Nolot, Louis Do de Lencquesain, Xavier Beauvois, Bertrand Bonello a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite